V oblasti slovesného umenia si cenu prevzal dokumentarista Kristián Bezák, filmár a súčasný predseda Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák, pedagóg, režisér a scenárista Ján Oparty, dramaturgička, scenáristka a režisérka Helena Slavíková-Rabarová. Za prínos v oblasti výtvarného umenia cenu udelili historičke umenia, pamiatkarke a generálnej riaditeľke Pamiatkového úradu SR Kataríne Kosovej, historičke umenia Alene Piatrovej a akademickému sochárovi Jurajovi Gavulovi. V oblasti hudobného umenia si ocenenie prevzal hudobný skladateľ Jozef Halmo, univerzitný spevácky zbor Schola cantorum Katolíckej univerzity v Ružomberku pod vedením dirigentky Janky Bednárikovej a fagotista a hudobný pedagóg Bartolomej Buráš.

*

V oblasti slovesného umenia Cenu Fra Angelica Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru udeľuje dokumentaristovi Mgr. Kristiánovi Bezákovi.

„Čo môže vedieť taký, kto neprešiel skúškami? Ale muž v mnohom skúšaný má hlbokú myseľ a kto sa mnoho učil, vie rozumne hovoriť.“ Tieto slová z Knihy Sirachovcovej (Sir 34, 9) výstižne charakterizujú zložitý a dramatický životný príbeh, príbeh Kristiána Bezáka, ktorý pod jeho ťarchou neohol chrbát, ani sa nezlomil, ale v pokore a viere sa nechal viesť Božou prozreteľnosťou, aby naplno zužitkoval talenty, ktoré mu Pán nadelil. Kristián Bezák sa narodil v Bratislave ako najstarší z 5 detí. Vyrastal v rímskokatolíckom  intelektuálnom rodinnom prostredí. Mama bola prekladateľkou a otec právnikom. Celá rodina v 50-tych rokoch minulého storočia bola vystavená perzekúcii, biede a prenasledovaniu komunistickým režimom. Otec bol na osem mesiacov uväznený bez rozhodnutia súdu. V tom čase im zhabali byt a deti s mamou násilne vysťahovali z Bratislavy.

Nadanie pána Kristiána Bezáka v umeleckej oblasti mu umožnilo zamestnať sa v Slovenskej filmovej tvorbe, kde pracoval až do jej likvidácie. V roku 1990 sa stal samostatným filmovým a televíznym producentom. V máji 1995 nastúpil do Slovenskej televízie a stal sa vedúcim Redakcie duchovného života, aby pripravil programy pre návštevu Jána Pavla II. na Slovensku. V roku 1996 sa stal sa prvým šéfredaktorom Hlavnej redakcie duchovného života STV. Pre rok 1999, v ktorom plánoval vyrábať programy k Jubilejnému roku 2000, sa mu podarilo navýšiť pôvodný rozpočet redakcie na 49 miliónov SK. Výroba programov sa, žiaľ, neuskutočnila, lebo začiatkom roka 1999 bol bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov z funkcie šéfredaktora odvolaný. Pán Kristián Bezák má len v archíve RTVS - STV pod svojim menom zaevidovaných 1054 filmov a relácií, na ktorých sa podieľal. Hlavným predmetom jeho celoživotnej tvorby boli témy z oblasti duchovného života a prenasledovaných kresťanov. Pozornosť si zaslúži aj dokumentárny triptych Misia bratov Konštantína a Metoda vyrobený v RTVS v roku 2014, ktorý pán Kristián Bezák režíroval a podieľal sa aj na príprave scenára. Film vyvolal nadšenie odbornej i laickej verejnosti.

Za prácu v Hlavnej redakcii duchovného života dostal pri výročí STV Pamätný list a v roku 1998 bronzovú Medailu sv. Gorazda. Mnohé filmy, na ktorých sa pán Kristián Bezák tvorivo podieľal, získali desiatky domácich a zahraničných ocenení.

Je pozoruhodné, že i dnes v tejto umeleckej práci môže pán Kristián Bezák zúročiť všetko svoje poznanie, ktoré sa mu vďaka Božej prozreteľnosti dostalo. Nie osud či náhoda, ale Božia prozreteľnosť si ho vybrala a formovala, aby svojim životom vpísaným do tvorby odovzdával odkaz súčasným a budúcim generáciám, lebo „muž v mnohom skúšaný má hlbokú myseľ a kto sa mnoho učil, vie rozumne hovoriť.“

Bernadeta Tokárová

*

Cenu Fra Angelica Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru udeľuje filmárovi a súčasnému predsedovi Ústavu pamäti národa Dr. Ondrejovi Krajňákovi.

Filmový obraz, ako výrazový prostriedok si zvolil Ondrej Krajňák, aby pomocou neho prinášal kresťanské hodnoty do filmového umenia a  sprostredkoval svoje životné a profesionálne posolstvo.

V jeho umeleckom obrazovom filmovom videní skutočnosti je viditeľné aj jeho vnímanie a prežívanie viery v Boha, či postojov k cirkvi, k životu človeku. Jeho filmová tvorba je o šírení kresťanského evanjeliového posolstva, a zachovaní pamäti národa na obdobie neslobody. Obohacuje tak slovenské filmové umenie o kresťanské hodnoty a robí významnú službu dnešnej a budúcim generáciám nášho národa.

Narodil sa v roku 1962 v Spišskej Novej Vsi ako jeden z ôsmych súrodencov. Skúsenosť jeho otca s komunistickým väzením sa podpísalo pod hodnotovú orientáciu nášho laureáta. Aktívne sa zapájal do činnosti štruktúr podzemnej cirkvi a ilustroval samizdat pre mládež „Svetlo“. Popritom vytváral amatérske filmové dokumenty akým bol aj záznam z púte v roku 1985 na Velehrade. Po páde komunizmu absolvoval vysokoškolské štúdiá a začal profesionálnu kariéru za filmovou kamerou. Teologické štúdiá absolvoval na RKCMBF UK v Bratislave. Pôsobil v katolíckej televízii LUX, kde sa prezentoval ako režisér a autor 60 televíznych relácií pre deti a mládež „SAMSON“ a „ŠUM“ a série krátkometrážnych dokumentov. S manželkou Andreou si založil rodinu a spolu vychovali štyri deti. Odborné vzdelanie si doplnil doktorandským štúdiom na Katolíckej Univerzite v Poľskom Lubline so zameraním na spoločenskú komunikáciu a masmédiá a na Pedagogickej Fakulte Katolíckej Univerzity v Ružomberku. Písal a režíroval divadelné hry zo sídliskového prostredia, ktoré boli viackrát odvysielané v Slovenskej televízii pod názvami Betónová láska, či Dvaja Márnotratní. Publikoval v saleziánskom mesačníku Svetlo, v Katolíckych novinách a iných náboženských periodikách so zameraním na deti a mládež. Od roku 2002 pôsobil ako člen klubu tvorcov pre deti a mládež pri Slovenskom syndikáte novinárov a súčasne aj ako člen Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS. V roku 2003 spolupracoval na výrobe dokumentárneho filmu „Jáchymovské peklo“. V Ústave pamäti národa, založil audiovizuálny archív a podieľal sa na nakrúcaní viac ako 400 svedeckých výpovedí pamätníkov. Od r. 2004 spolupracoval ako kameraman, scenárista, dramaturg, vedúci výroby, či režisér na výrobe 15 dokumentárnych filmov, ktoré mapujú obdobie neslobody. V roku 2007 rozbieha a režíruje pre českú katolícku televíziu NOE 5 častí magazínu pre deti pod názvom Baterka. V rokoch 2008 – 2012 spolupracoval na audiovizuálnych projektoch Ústavu pamäti národa, ktoré súvisia so zverejňovaním ľudských osudov z obdobia totalitného režimu. V roku 2008 vytvoril scenár dokumentárneho filmu „Prežili sme GULAG“, ktorého nakrútenie aj úspešne zrežíroval. Zatiaľ jeho posledné dielo sa zrodilo v roku 2010 v podobe scenára a réžie dokumentárneho filmu pod názvom „Sviečková manifestácia“. V roku 2010 založil a spoluautorsky pripravil medzinárodnú filmovú prehliadku a multižánrový festival pod názvom Festival slobody. Inicioval zverejnenie ľudských osudov z čias neslobody pod názvom „Pamäť národa“. V januári roku 2011 pracoval na spravodajskom televíznom cykle pod názvom Neumlčaní, ktorý sa v celoštátnej súťaži Slovenského syndikátu novinárov umiestňuje na víťaznej prvej priečke. Podieľal sa na nakrúcaní celovečerného filmu „Eštebák“. V jeho filmovej a audiovizuálnej tvorbe sa v hojnej miere objavujú témy, ktoré dokumentujú život a utrpenie duchovných predstaviteľov, či radových veriacich laikov hlásiacich sa ku Katolíckej cirkvi. Pre jeho filmové umenie je charakteristická práca s detailom, keď okom kamery zaznamenáva popri výpovedi pamätníka nielen slová, ale aj výraz tváre, výraz prežitého utrpenia, ale i radosť z viery, radosť z víťazstva pravdy. Zaznamenané výpovede vkladá medzi autentické zábery, či umelecké zábery miesta, priestoru, či prostredia, ktoré je úzko spojené s historickou udalosťou. Umením filmového strihu následne vytvára príbeh, ktorý oslovuje, ktorý prináša pravdivé svedectvo minulosti, ktorý vnáša diváka do atmosféry totalitného útlaku, a pomáha mu pochopiť a spoznať. Aj pre svoju víziu zachovania živej pamäte národa bol zvolený Národnou radou SR za predsedu Správnej Rady Ústavu Pamäti Národa.

Tibor Ujlacký

*

Ďalším oceneným v tejto kategórii je pedagóg, režisér a scenárista Ján Oparty. Laudatio na Doc. Opartyho prednesie jeho priateľ a súčasný dekan Filmovej a televíznej fakulty VŠMU prof. Ondrej Šulaj.

Doc. Ing. ArtD. Ján Oparty, prodekan Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, vedúci katedry produkcie a distribúcie filmového umenia a multimédií, pedagóg, režisér a scenárista viac ako 50 dokumentárnych filmov, filmový producent, tvorca, ale aj ten, ktorý s citom a porozumením pomáha tvoriť iným. A predovšetkým dlhoročný priateľ, s ktorým ma spája spolupráca na projekte Anjelský obraz. Tak si odtiaľ požičiam dve vety, ktoré mi pomôžu čo najstručnejšie a najvýstižnejšie charakterizovať život a tvorbu Jána Opartyho.

„Zmysel a význam všetkého zostáva pred nami skrytý. Ale sú veci, ktoré sami môžeme naplniť zmysluplným významom.“

Takéto posolstvo nám sprostredkúva vo svojich dokumentoch Ján Oparty. Spomeniem len niektoré: Stredoveká sakrálna architektúra, Stredoveká sakrálna nástenná maľba, Sila emócie, Stanko Mužík, Cesta do Compostely, Posolstvo kríža, Tajomstvo Vianoc, Tajomstvo vzkriesenia,... a mnohé iné. Odkrývanie večného tajomstva ako leitmotív jeho celoživotnej práce a tvorby. Prostredníctvom skvelých projektov nám dokumentarista Ján Oparty poodhaľuje závoj tajomstva ľudského šťastia, utrpenia, lásky, vznešenej pokory.... tajomstva, ktoré nás núti k stále hlbšiemu prenikaniu k večnému údelu človeka, k transcendentálnej dimenzii skutočnosti, k nepredstaviteľnému tajomstvu, ktoré sa skrýva za slovom Boh. Ján Oparty je ten, ktorý počúva a ktorý sa pýta a na ceste otázok, ktoré smerujú k pravde, sa vo svojej tvorbe nehodlá zastaviť.

Jeho hľadanie pravdy je vždy aj hľadaním Boha a jej nachádzanie je jeho poznaním.

Ondrej Šulaj

*

Posledným oceneným v tejto kategórii je dramaturgička, scenáristka a režisérka Mgr. Art. Helena Slavíková-Rabarová.

Mgr. Art. Helena Slavíková-Rabarová sa narodila v roku 1943 ako dcéra organistu v Šastíne – je absolventkou Divadelnej fakulty VŠMU v odbore  dramaturgia. Po absolutóriu nastúpila do Slovenskej filmovej tvorby ako dramaturgička Štúdia animovaných filmov. S nástupom normalizácie bola  z tejto pozície odvolaná a až do polovice 90-tých rokov pôsobila na Kolibe ako režisérka a scenáristka animovaných filmov pre dospelých i pre deti.  Z nich uveďme najmä: Slncová panna , Zástupy, Vodník Rybka a figliar Šupka, Maľovanky-Spievanky, Krídla, Rozprávky pre Jozefku, Drotárska púť, Kriváň a Lomnický štít – oba z cyklu Tatranská ríša. Mnohé z týchto filmov  prevzali do svojich distribúcií: Francúzsko, USA, Španielsko, Anglicko, Nemecko, Írsko, Island, Dánsko, Švédsko, ZSSR, Spojené arabské emiráty a ďalšie. Príležitostne sa zaoberala aj bábkovým divadlom: jej hra Stratený sen, ktorá bola inscenovaná v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave r. 1974; v Juhoslávii v Osijeku r. a vo Viedni . Cyrilo-metodskú tematiku stvárnila aj vo filme Prívet ponad tisícročie v r. 1997, ktorý je filmovou transpozíciou Konštantínovho Proglasu a v jubilejnom cyrilo-metodskom roku 2013 v knižnom diele; Cestami starého Slovenska - Legendy z čias cyrilo-metodských. V prvom poprevratovom desaťročí pôsobila na pôde Národného osvetového centra ako lektorka v oblasti ochotníckeho divadla pre deti. Je autorkou viacerých odborných článkov, referátov a štúdií z oblasti teórie animovaného filmu i bábkového divadla.   Od konca 90. rokov sa venuje literárnej činnosti, ktorej výsledkom sú diela: Hrdinské svedectvo mladosti; Zomrel postojačky. Potom Ján Havlík – dvojnásobný odsúdenec za vieru: životopisná putovná výstava odtajnených  dokumentov a svedectiev. Aktuálne je vicepostulátorkou práve prebiehajúcej diecéznej fázy beatifikačného procesu Božieho služobníka Janka Havlíka CM - seminaristu a  kandidáta kňazstva Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.

Miroslav Holečko

*

V kategórii výtvarné umenie Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu vzdelanie a kultúru udeľuje Cenu Fra Angelica historičke umenia, pamiatkarke a generálnej riaditeľke Pamiatkového úradu Slovenskej republiky PhDr. Kataríne Kosovej.

PhDr. Katarína Kosová sa narodila v roku 1954 v Bratislave do rodiny, ktorá svojou výchovou, postavením a rozhľadom zásadne vplývala na formovanie mladého človeka a predznamenala budúce povolanie. Jej matka, PhDr. Mária Kosová, CSc., bola výkonnou redaktorkou doteraz neprekonaného Súpisu pamiatok na Slovensku, ktorý bol v troch dieloch vydaný v rokoch 1967 až 1969.

Po ukončení vysokoškolského štúdia dejín umenia a etnografie na prestížnej Masarykovej univerzite v Brne, začala pracovať v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody na výskumoch a vypracovávaní zásad pamiatkovej ochrany významných pamiatok a historických území a neskôr sa v Štátnych reštaurátorských ateliéroch venovala výskumu a metodike reštaurovania. Od roku 1990 sa ako ich riaditeľka začala cieľavedome venovať reálnym možnostiam pamiatkovej ochrany a reštaurovania ako verejného záujmu v nových podmienkach spoločenského a ekonomického prostredia,  najmä z pohľadu zodpovednosti štátu za zachovanie kultúrneho dedičstva Slovenska.

Zlúčenie štátnej pamiatkovej inštitúcie a reštaurátorských ateliérov pod jej vedením v roku 1994 bolo základným predpokladom pre vznik novej pamiatkarskej legislatívy, ktorej reálnym naplnením bol vznik Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Úrad vo svojej štruktúre krajských pamiatkových úradov a dvoch oblastných reštaurátorských ateliérov zabezpečuje výkon štátnej ochrany pamiatok a poskytuje výkon reštaurovania ako najnáročnejšej obnovy pamiatkového fondu, ktorú v nevyhnutnom prípade musí garantovať štát. Táto moderná legislatíva, na ktorej sa Katarína Kosová zásadne podieľala, ustanovila rovnosť vlastníckych práv a verejného záujmu ochrany pamiatok v procese správneho konania, priniesla zodpovednosť a požiadavky na dôsledné poznanie pri rozhodovaní.

Osobne sa podieľala na vzniku finančného mechanizmu podpory štátu pre pamiatky, ktorý programom Ministerstva kultúry SR „Obnovme si svoj dom“ od roku 2004 prispieva na obnovu pamiatkového fondu. Snaha o podporu obnov pamiatok pokračuje aj v osobnom zainteresovaní a využití spoločenských kontaktov a aktivít v domácom i v medzinárodnom meradle formou nadácií. Príkladom je zaangažovanie Nadácie Slovenského plynárenského podniku pri obnove Červeného Kláštora, vďaka ktorej sa po 34 rokoch opätovne sprístupnil kláštorný kostol sv. Antona Pustovníka, alebo nemeckej Nadácie Messerschmit Stiftung v Mníchove, ktorá práve vďaka jej osobným vzťahom a dlhodobej spolupráci už od roku 2001 investuje do záchrany kultúrnych pamiatok na Spiši a najmä svetového kultúrneho dedičstva, konkrétne dnes do reštaurovania hlavného oltára kostola sv. Jakuba v Levoči.

Práca Kataríny Kosovej v odborných domácich a medzinárodných projektoch, dlhoročné členstvo v poradných a riadiacich orgánoch vrcholných vládnych a odborných inštitúciách na Slovensku, jej práca pre UNESCO či pre Výbor pre kultúrne dedičstvo Rady Európy ju radí medzi uznávané autority, ktoré reprezentujú Slovensko na týchto fórach. Desaťročia venuje systematickú pozornosť našej kultúrnej diplomacii v rámci európskeho priestoru, aktívne pôsobí v európskom fóre riaditeľov pamiatkových inštitúcii EÚ, aj preto sa uskutočnil summit tohto fóra v roku 2009 v Bratislave. Jej osobným pričinením sa SR stala súčasťou medzinárodnej pamiatkovej vzdelávacej inštitúcie ICCROM so sídlom Ríme. Vďaka jej pôsobeniu sú aj ambície Slovenska na zastúpenie v Zozname Svetového kultúrneho dedičstva úspešnou realitou.

V roku 2008 osobne iniciovala vznik Ceny Alžbety Güntherovej – Mayerovej, ktorú udeľuje Pamiatkový úrad SR každoročne na Červenom Kláštore v rámci Medzinárodného dňa pamiatok ako uznanie za prácu a angažovanosť v oblasti ochrany a záchrany pamiatkového fondu. Za ochranársku aj tvorivú prácu pamiatkarov a ich úsilie vytvorila tak dôležité kolegiálne a spoločenské ocenenie ich práce, vďaka ktorej si táto krajina zachováva svoju históriu, tvárnosť a charakter.

Vďaka neúnavnej práci Kataríny Kosovej má Slovensko legislatívne etablovanú pamiatkarskú disciplínu, ktorá je mimoriadne uznávaná aj v medzinárodnom meradle a preukazuje svoju životaschopnosť a opodstatnenosť v domácom prostredí. Jej podiel na záchrane a obnove pamiatkového fondu, kde vlastníctvo Cirkvi predstavuje jeho podstatnú časť, je nenahraditeľný a pre zachovanie kultúrneho dedičstva našich predkov v prvých dekádach samostatnej Slovenskej republiky zásadný.

Svoje profesionálne pôsobenie uzatvára tým, že pod prizmou rodinnej tradície a aj ako istý záväzok voči nej, vydáva Pamiatkový úrad Slovenskej republiky pod jej vedením prvé zväzky nového Súpisu národných kultúrnych pamiatok na Slovensku ako vyvrcholenie jej systematickej odbornej a riadiacej cesty. Opäť tak otvára možnosti disciplíne, ktorá takmer po 50-tich rokoch bude mať postupne k dispozícii ucelený odborný prehľad o pamiatkovom fonde Slovenskej republiky.

Peter Jurkovič

*

Ďalším oceneným v tejto kategórii je historička umenia PhDr. Alena Piatrová.

PhDr. Alena Piatrová, PhD. významným spôsobom prispieva k evanjelizácii prostredníctvo umenia a zároveň ku kultivácii náboženského priestoru v dialógu s historickým a súčasným umením.

Počas štúdií Estetiky a vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa zúčastňovala na stretnutiach (krúžkoch, ako sme to vtedy nazývali), ktoré viedol profesor Jozef Hlinický, na ktorých sa mala možnosť oboznámiť s myslením popredných kresťanských mysliteľov (Jacques Maritain, Romano Guardini, Josef Zvěřina, Ladislav Hanus) a stretnúť sa s významnou osobnosťou modernej katolíckej kultúry, s jezuitom pátrom Valérom Zavarským. Rigorózne a doktorandské štúdium absolvovala na Trnavskej univerzite. Pre jej duchovnú i profesionálnu formáciu bolo dôležité stretnutie so spiritualitou Hnutia Fokoláre. Po novembri ´89 odišla do Talianska, kde vo Florencii na Istituto Mistici Corporis študovala kurz náboženských a sociálnych vied a aktívne sa podieľala na práci umelecko-architektonického Centra Ave Loppiano; išlo o živú pastoráciu kultúry prostredníctvom projekčného ateliéru, sochárskych a keramických dielní, výstav, rozhovorov. Priniesla si odtiaľ cenné skúsenosti, ktoré zúročuje vo svojej práci až dodnes. Po návrate na Slovensko pôsobila najprv v pamiatkovej starostlivosti, v redakcii Katolíckych novín a v Slovenskom národnom múzeu.

Od roku 1996 pracovala ako metodička v Slovenskej národnej galérii.

V roku 2001 nastúpila na miesto odbornej asistentky na katedre dejín umenia a kultúry na Trnavskej univerzite; tu pôsobila v rokoch 2006 až 2011 ako riaditeľka Inštitútu kresťanskej kultúry. Po zrušení Inštitútu ju pozval otec arcibiskup Róbert Bezák, aby zriadila diecéznu galériu, v ktorej pôsobila ako kurátorka. Za krátky čas tu zorganizovala niekoľko výstav prezentujúcich nielen históriu diecézy, ale aj súčasné náboženské umenie. Od júla 2012 až do súčasnosti pôsobí ako kurátorka v Historickom múzeu Slovenského národného múzea.

K jej najvýznamnejším kurátorským a spolu kurátorským výstavám patria:

- výstava tvorby františkána a výtvarníka moderny Teodora Jozefa Tekela v trnavskej galérii Jána Koniarka, ktorá mala niekoľko repríz doma i v zahraničí a sprevádzalo ju vydanie jedinečnej monografie;

- výstava reflektujúca súčasné kresťanské výtvarné umenie s názvom Očami (NE)viditeľné v bratislavskom Dome umenia

- Ars liturgica / zlatníctvo v službách liturgie v Historickom múzeum  Slovenského národného múzea

- Ss. Cirillo e Metodio – Patroni d´Europa vo Vatikánskych múzeách v r. 2013.

V súčasnosti spolupracuje na príprave výstavy liturgických odevov a textílií, ktorá bude ekumenickou formou prezentovať cirkevné odevy z katolíckeho, pravoslávneho / gréckokatolíckeho i evanjelického prostredia v priestoroch Historického múzea Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade.

Taktiež aktívne spolupracuje s kresťanskými médiami ako sú Katolícke noviny, TV LUX , Rádio Lumen či Spolok sv. Vojtecha.

Jej veľkým snom je vybudovanie Arcidiecézneho múzea v Bratislave ako priestoru pre tvorivý dialóg viery a kultúry.

Aktívne sa zúčastnila viacerých konferencií, za najvýznamnejšiu možno považovať konferenciu Ladislav Hanus – teologo, filosofo, saggista, allievodi R. Guardini v Ríme. Má širokú publikačnú, editorskú a organizátorskú činnosť.

V jubilejnom Cyrilometodskom roku 2013 jej bola udelená Pamätná medaila sv. Cyrila a Metoda Trnavského samosprávneho kraja a Pamätná medaila Ústavu dejín kresťanstva.

Ladislav Čarný

*

Tretím oceneným v tejto kategórii je akademický sochár Doc. Juraj Gavula.

Akademický sochár Juraj Gavula sa narodil 15. apríla 1942 v obci Čabiny na severovýchodnom Slovensku. V roku 1959 začal študovať na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave kameňosochárstvo. Usiloval sa však zvládnuť všetky potrebné techniky. Po ukončení školy bol v roku 1963 prijatý na štúdium sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Systematické štúdium začal u Fraňa Štefunku, ktorého asistentom bol Alexander Trizuljak.

V roku 1965 bolo na VŠVU založené oddelenie Sklo v architektúre, ktoré viedol Václav Cigler z Prahy. Na odporúčanie Alexandra Trizuljaka Juraj Gavula pokračoval v štúdiu na tomto oddelení. Stal sa tak odborníkom na umelecké spracovanie skla v architektúre. Štúdium si rozšíril o dizajn a užité sklo. Za svoju diplomovú prácu dostal Cenu VŠVU a  časť z nej následne odkúpila Slovenská národná galéria. Neskôr prijal miesto pedagóga na ŠUP-ke, kde pôsobil dvadsaťdva rokov. Stal sa vedúcim kameňosochárskeho oddelenia.

Jeho prvé sochárske zákazky v tom čase spočívali najmä v základných kameňoch pre nemocnice, neskôr to boli výtvarne spracované dekoratívne reliéfne steny, doplnky v architektúre, sochy a fontány v exteriéroch. V roku 1990 uspel pri konkurze na vedúceho oddelenia sklárskeho výtvarníctva na VŠVU. Pôsobil tu sedemnásť rokov, do roku 2007, keď odišiel do dôchodku. V roku 2003 bol menovaný za docenta pre sochu a sklo, niekoľko rokov viedol katedru úžitkového výtvarníctva. Po celý čas pôsobenia na VŠVU bol členom akademického senátu. V dôchodku sa venuje komornej tvorbe. Vystavoval (najmä sklo) na rôznych domácich a zahraničných výstavách po celej Európe. Zúčastňoval sa sochárskych sympózií na Slovensku i v zahraničí, ako aj sklárskych sympózií.

Tvorba akademického sochára Juraja Gavulu je orientovaná na komorné a monumentálne sochárstvo, realizácie v architektúre.

Teoretik umenia Bohumír Bachratý píše, že „Juraj Gavula plne rešpektuje a kultivovane využíva pradávnu sochársku mágiu splývania a prelínania hmoty a ducha v ľudskom čase a priestore. V jeho tvorbe je sochársky materiál sám osebe i v súvislostiach. V jeho diele vidíme čarovnú premenu matérie na symbolické posolstvo i podobenstvo. ... je to dielo z hĺbok poznania i diaľok túžob, je to dielo z reality snov i vízií, ktoré prerastajú rámec tohto sveta a odpútavajú sa od bremena zeme v smere nekonečnej a záhadnej vesmírnej večnosti“.

Michal Chuda

*

Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru udeľuje ocenenie v kategórii hudobné umenie hudobnému skladateľovi Jozefovi Halmovi.

Jozef Halmo sa narodil v Bošanoch 13.marca 1939, kde aj navštevoval hudobnú školu. Hru na akordeóne študoval na Vyššej hudobnej škole, neskôr na Konzervatóriu v Bratislave. Vyučoval na hudobnej škole v Bánovciach nad Bebravou. Posledné roky na Slovensku pôsobil ako kultúrny pracovník na Okresnom osvetovom stredisku v Topoľčanoch. Od roku 1969 žije v Mníchove.

Tu pôsobil najmä ako učiteľ hudby a upravovateľ pre rôzne inštrumentálne zoskupenia, ale i ako hudobný producent, skrátka: všestranný hudobník. Hoci počas uplynulých desaťročí písal najmä ľahkú hudbu, najvzácnejším opusom jeho tvorby je sakrálna tvorba – z nej najmä hymnus Kráľovná nebies, Sancta Maria, Dolorosa, Ľudová omša Kráľovná nebies. Osobitné miesto v jeho sakrálnej tvorbe predstavuje známa rytmická zľudovelá Vianočná omša „Radostná zvesť“.

Vianočnú omšu Jozefa Halmu prvýkrát vysielali z Mníchova 26. decembra 1974 v interpretácii krajanských spevákov pod vedením Viktora Magdolena, dlhoročného režiséra vysielania spomínaných bohoslužieb v kostole sv.Štefana. Na Slovensku bola prvýkrát hraná na Vianoce v roku 1976 v Ružomberku pod vedením profesora Štefana Olosa . Ako si spomína Jozef Halmo na vznik Vianočnej omše?

„Začiatkom sedemdesiatich rokov slovenská pospolitosť v Mníchove bola veľmi čulá. Hoc sme sa nachádzali v cudzine, chceli sme si udržať naše národné a kresťanské povedomie. A preto každý sa snažil prispieť ako vedel, k obohateniu spoločenského a kultúrneho života. Doktor Anton Hlinka mi navrhol, či by sme neurobili nejakú beatovú omšu, ktoré boli v tých časoch veľmi obľúbené. Ja som nemal k tejto hudbe žiadny vzťah, nazval som ju „epileptická muzika“.

Hoci som bol hudobník, s komponovaním som nemal žiadne skúsenosti. Keď sa už mám o niečo pokúsiť, tak radšej by som urobil nejakú detskú vianočnú omšu – ako beatovú. Jednak ako spomienku na naše detské Vianoce, a jednak preto, lebo ako učiteľ hudby mám blízky vzťah k deťom.

Celé nedorozumenie vyriešil náš priateľ hudobník, Holanďan Jony van Dayck, ktorý navrhol, že sa to tak môže zaranžovať, kde budú zastúpené jak ľudové, tak rytmické prvky podľa predstavy autorov obohatené slávnostnými dychovými nástrojmi a jemnými flautami pripomínajúcimi naše fujary. S tým súhlasil aj otec Hlinka. Po ujasnení cieľa som sa pustil do tvorby. Keď sa nejaká melódia doktorovi Hlinkovi zapáčila, urobil na ňu text. Viktor Magdolen, režisér rozhlasu Slobodná Európa, ale aj výborný spevák, spolupracoval s Antonom Hlinkom na melodicko-poetickej stránke, lebo otec Hlinka nemal skúsenosti s písaním textu na melódiu.“ Na úskalia tvorby si Jozef Halmo zaspomínal nasledovne:

„Bolo leto 1974 a mne chýbalo Ofertorium, Comunio a Ite missa est. Boli prázdniny, a tak som šiel na dovolenku do Hintersee pri Salzburgu. Akosi sa mi nedarilo napísať Ofertorium – V jasličkách dieťatko … V duchu som prosil Najvyššieho „ Keďže už pre Teba niečo robím, mohol by si mi pomôcť!“ Ale – nepomohlo to. Nechal som teda komponovanie komponovaním a večer som sa išiel pozrieť do tamojšieho kostola. Pri vchode visela pamätná tabuľa s nápisom: „Tu pôsobil farár Josef Mohr, ktorý napísal text piesne Stille Nacht“. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie! Veď Mohr napísal v roku 1818 s Franzom Gruberom azda najkrajšiu vianočnú pieseň na svete! A ja nie som schopný dokončiť jednu jedinú časť omše – hoci aj s viacerými motívmi…? Aký je ten Pán Boh nespravodlivý…! Pomyslel som si. Večer pred usnutím akoby mi niekto pošepkal: „Čo lamentuješ, však už to máš hotové. Pospájaj za sebou doterajšie hudobné nápady – a omšová časť je hotová“. A skutočne, keď som to tak spravil vzniklo Ofertorium. V duchu som sa poďakoval Pánu Bohu za pomoc a oľutoval svoju nedôveru k nemu.“ Toľko Jozef Halmo v svojich spomienkach.

V období totality sme boli sýtení materialistickou kultúrou každého druhu. Pán sa však postaral, aby k nám prišli cez železnú oponu aj duchovné zrná. Cez mnohé kanály, i keď s veľkým rizikom, prichádzala k nám cez Poľsko a Maďarsko náboženská literatúra i hudobné produkcie zo slobodného sveta. Výnimočným dielom obdobia náboženskej perzekúcie bola aj Vianočná omša „Radostná zvesť“. Autor v nej využíva motívy zo slovenských vianočných pastorel, harmonizáciou umocňuje vianočnú atmosféru a moderným rytmom dáva tradičným motívom novú sviežosť. Dodnes sa spieva v mnohých kostoloch na Slovensku i v zahraničí, je často inštrumentálne upravovaná. Vianočnú omšu prijímajú jak dospelí, tak aj deti. Pozoruhodný je aj stály záujem o nahrávku Vianočnej omše, veď doteraz sa predalo vyše osemdesiattisíc kusov kaziet a CD. Bola nahratá aj v nemeckej a francúzskej verzii, avšak ani v inojazyčných verziách sa nezotrel jej slovenský kolorit.

Cítime v nej aj clivotu a nádej duše exulantov. Pripomína nám časy dobývania vytúženej slobody. Dnes môžeme oprávnene povedať, že Radostná zvesť a jej posolstvo viery a nádeje bola pre nás požehnaním, nestráca na svojej jedinečnosti, je stále aktuálna. Zaradila sa medzi naše trvalé vianočné slovenské klenoty.

Udelenie ceny Fra Angelica Jozefovi Halmovi predstavuje uznanie Cirkvi za jeho prínos v oblasti sakrálnej tvorby a na poli evanjelizácie kultúry na Slovensku i v zahraničí.

Jozef Vrábel

*

Ďalšiu cenu v kategórii hudobného umenia dostáva univerzitný spevácky zbor Schola cantorum Katolíckej univerzity v Ružomberku pod vedením dirigentky Doc. Janky Bednárikovej.

Schola cantorum Katolíckej univerzity v Ružomberku vznikla na pôde Katedry hudobnej výchovy niekdajšieho Katecheticko-pedagogického inštitútu sv. Ondreja Žilinskej univerzity v Ružomberku v roku 1999, od roku 2000 je súčasťou Katedry hudby na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Poslaním schóly je vzbudzovať pozitívny vzťah ku gregoriánskemu chorálu v študentoch, ktorí prichádzajú na Katolícku univerzitu v Ružomberku a zároveň ich naučiť čo najvernejšie interpretovať tento duchovný žáner pre liturgické účely. Študenti sa venujú teoretickému i praktickému naštudovaniu najstarších gregoriánskych spevov, ale spoznávajú aj historicky mladšie spevy, ktoré sa zachovali v domácich hudobno-liturgických pamiatkach. Okrem latinských spevov sa sporadicky venujú aj domácej liturgickej tvorbe súčasných autorov, napr. Rastislava Adamka, Stanislava Šurina, Petra Hochela či Víťazoslava Kubičku. Hoci sa obsadenie schóly v dôsledku časovo ohraničeného štúdia jej členov často mení, ružomberská schóla pravidelne vystupuje na miestnych adventných a koncoročných koncertoch duchovnej hudby ako aj na občasných latinských či častejších slovenských bohoslužbách. Spolu s univerzitným zborom Benedictus a sólistami z radov pedagógov Katedry hudby účinkuje na domácich i zahraničných koncertoch duchovnej hudby a predstavuje sa aj na samostatných koncertných vystúpeniach duchovného charakteru. Medzi najvýznamnejšie umelecké vystúpenia Scholy cantorum v domácom prostredí patria koncerty v rámci Trnavskej hudobnej jari, Trnavských organových dní, festivalu Musica sacra v Skalici a medzinárodného festivalu dávnej hudby Vandrovali hudci v Nitre. Za najvýznamnejšie zahraničné vystúpenia považuje účinkovanie na prestížnom Festivale kresťanskej kultúry v Łodźi a na koncerte pri príležitosti 60. výročia založenia Slovenskej katolíckej misie v kostole St. Madeleine v Paríži (2013).

Už v roku 2002 ružomberská schóla získala Cenu za interpretáciu gregoriánskeho chorálu na Festivale sakrálnej zborovej tvorby Námestovské hudobné slávnosti. Za osobitnú česť považuje aktívnu účasť na všetkých piatich ročníkoch Medzinárodného festivalu gregoriánskeho chorálu v Bratislave. V novembri tohto roku sa predstavila na renomovanom festivale Nová slovenská hudba v Bratislave so skladbou Proglas od Rastislava Adamka, ktorú v tom istom roku premiérovo uviedla na Koncerte duchovnej hudby v Ružomberku.

Schola cantorum Katolíckej univerzity v Ružomberku sa podieľala na nahrávaní 3 CD nosičov (Dixit Dominus, Gaudete in Domino, Počujte radosť utešenú) a na vydaní 2 inštruktívnych CD v rámci publikácií Antifóny a duchovné piesne od Stanislava Šurina a Medzidobie od Janka Silana. V súčasnosti pracuje na nahrávkach vybraných spevov stredovekého notovaného kódexu – Nitrianskeho graduála zo 16. storočia, ktoré budú súčasťou faksimilového vydania tejto vzácnej liturgicko-hudobnej pamiatky domácej stredovekej produkcie.

Doc. PaeDr. Janka Bednáriková, PhD. – docentka a doktorka gregoriánskeho spevu, pracuje od roku 1999 na Katedre hudby súčasnej Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Okrem magisterských štúdií na Pedagogickej fakulte v Nitre v odbore ruský jazyk – hudobná výchova absolvovala ďalšie magisterské a neskôr aj doktorandské štúdium na Pápežskom inštitúte posvätnej hudby v Ríme, kde sa venovala gregoriánskemu chorálu pod vedením renomovaných pedagógov, akými sú prof. Giacomo Baroffio a prof. Nino Albarosa. Okrem pedagogického a umeleckého pôsobenia so študentskou schólou sa venuje vedeckému bádaniu stredovekých notovaných pamiatok, zachovaných na našom území, prípadne ďalším písomným svedectvám liturgicko-hudobného charakteru. Vydala viacero odborných monografií a niekoľko desiatok článkov, zameraných na objasnenie a sprístupnenie uvedenej problematiky.

Milan Kolena

*

Posledným oceneným v kategórii hudobného umenia je fagotista a hudobný pedagóg MgA. Bartolomej Buráš.

MgA. Bartolomej Buráš sa hudbe začal venovať prostredníctvom hry na akordeóne na ĽŠU vo Vranove nad Topľou. Na košickom konzervatóriu študoval hru na fagote  v triede R. Krajču (1968-73). Štúdiá na pražskej AMU absolvoval v dvoch odboroch - hra na fagote a dirigovanie. Od roku 1979 pedagogicky pôsobí na Konzervatóriu v Košiciach.

Bartolomej Buráš  sa po nežnej revolúcii pričinil o to, že v rámci štúdia na konzervatóriu vznikol nový odbor – cirkevná hudba s cieľom odborne pripravovať organistov pre Cirkev.  Pedagogicky pôsobil na Spišskej Kapitule v Kňažskom seminári, kde niekoľko rokov vyučoval liturgický spev.  Po vzniku teologickej fakulty v Košiciach pokračoval v tejto činnosti aj v Košiciach.   Veľkú zásluhu má na pokojnom a rychlom vyriešení navrátenia budovy do majetku Cirkvi, keď konzervatórium v zmysle reštitučného zákona uvoľňovalo priestory práve pre obnovenie kňazského seminára a teologickej fakulty Katolíckej univerzity. V roku 1990 bol poverný prípravou a realizáciou hudobnej zložky pri biskupskej vysviacke Mons. Alojza Tkáča. Pri návšteve pápeža Jána Pavla II v roku 1995 v Košiciach – na slávnostnej sv. omši dirigoval početný spevácky zbor a dychový orchester, ktoré k tejto príležitosti aj pripravoval.  Bol účastníkom Medzinárodnej konferencie v Rumunsku, ktorej ústrednou témou boli kresťanské kultúrne centrá a ich činnosť. V jubilejnom roku 2000 sa zúčastnil celosvetového stretnutia umelcov v Ríme so Svätým Otcom Jánom Pavlom II. ako zástupca umelcov SR. Pred rokom 1989, ale i po ňom, bol aktívnym členom Hnutia kresťanských rodín na Slovensku. Spolu s manželkou Máriou, ktorá je tiež hudobničkou, vychovali 2 dcéry, ktoré po umeleckej stránke idú v šľapajach svojich rodičov.

Aj v súčasnosti sa venuje mladým nastupujúcim umelcom – študentom škôl aj v medzinárodnom kontexte. Bartolomej Buráš je často pozývaný ako člen odborných porôt doma, ale aj v zahraničí – Taliansko, Poľsko.   Od roku 1994 až do súčasnosti je Bartolomej Buráš vo funkcii riaditeľa školy.

Na škole viedol symfonický a komorný orchester a dirigoval aj akordeónový orchester. So spomínanými telesami koncertoval na Ukrajine, v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Fínsku, Grécku, Španielsku, Taliansku, Švédsku, Mexiku ako i ďalších krajinách. Pôsobil aj ako zbormajster Košického speváckeho zboru učiteľov, Ženského komorného speváckeho zboru učiteliek a Zboru sv. Cecílie. V súčasnosti vyučuje predmet základy  dirigovania. Autorsky sa podieľal na vydaní publikácie – výbere najobľúbenejších slovenských ľudových piesní V richtárovej studni, ktoré zostavil Michal Repovský (ORIENS, 1995). Bartolomej Buráš svojimi vedomosťami, skúsenosťami, ale najmä svojim ľudským prístupom, má veľký a pozitívny vplyv na mladých študentov i umelcov s ktorými spolupracuje. Tieto povahové vlastnosti p. Buráša sú vďaka formácii v kresťanských spoločenstvách a jeho silnej viere v Boha. Toto všetko dokáže umne prenášať do každodenného života – rodinného, pedagogického i umeleckého.

František Balún

Zdroj: Ordinariát OS a OZ SR

( TK KBS, ord; ml ) 20150217051   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]