„Jedna z najurgentnejších výziev, pri ktorej sa chcem pristaviť v tomto posolstve, je globalizácia ľahostajnosti“, píše Svätý Otec, pričom zdôrazňuje, že Boh „k nám nie je ľahostajný. Každý z nás mu leží na srdci, pozná nás po mene, stará sa o nás a hľadá nás, keď ho opustíme. Zaujíma ho každý z nás; jeho láska mu nedovolí byť ľahostajným k tomu, čo sa s nami deje. No stáva sa, že keď sa my máme dobre a cítime sa pohodlne, iste zabúdame na druhých (čo Boh Otec nikdy nerobí), nezaujímajú nás ich problémy, ich utrpenia a nespravodlivosti, ktoré znášajú... naše srdce upadá do ľahostajnosti... Tento egoistický postoj ľahostajnosti dnes nadobudol svetový rozmer, a to až do takého bodu, že môžeme hovoriť o globalizácii ľahostajnosti“.

Pápežovo posolstvo je rozdelené do troch častí. Preto, aby sa Boží ľud nestal ľahostajným a neuzavrel sa do seba, Svätý Otec v posolstve ponúka meditáciu o Cirkvi, o farnostiach a spoločenstvách a o veriacom ako jednotlivcovi.

Prvý bod o Cirkvi nesie titul z úryvku Prvého listu Korinťanom: «Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy» (1Kor 12,26). Pápež František v ňom zdôrazňuje, že Božia láska je to, čo „láme túto smrteľnú uzavretosť do seba samých, ktorou je ľahostajnosť“. Cirkev nám Božiu lásku ponúka „prostredníctvom svojej náuky a predovšetkým prostredníctvom svojho svedectva.“ Svedčiť však môžeme len o niečom, čo sme predtým sami zakúsili, preto – ako sa píše v posolstve – „kresťan je ten, kto dovolí Bohu, aby ho zaodel do svojej dobroty a milosrdenstva, aby ho zaodel do Krista, aby sa tak ako on stal služobníkom Boha a ľudí“.

„Pôstne obdobie je vhodným obdobím k tomu, aby sme sa nechali Bohom obslúžiť a stali sa tak jemu podobným. K tomu dochádza vtedy, keď počúvame Božie slovo a keď prijímame sviatosti, obzvlášť Eucharistiu. V nej sa stávame tým, čo prijímame: Kristovým telom. V tomto tele ľahostajnosť, ktorá – ako sa zdá – sa často zmocňuje našich sŕdc, nemá miesto. Lebo kto je z Krista, patrí k jednému telu a v ňom nie sme ľahostajní jeden k druhému.“

«Kde je tvoj brat?», tak znie titul druhého bodu týkajúceho sa farností a spoločenstiev. „Dokážu tieto cirkevné skutočnosti zakúšať to, že tvoria časť jediného tela? Tela, ktoré spoločne prijíma a zdieľa to, čo Boh chce darovať?...“, kladie si v posolstve otázky pápež František. Zároveň naznačuje dva spôsoby, ako možno prekročiť hranice viditeľnej Cirkvi: jedným je modlitba a druhým misijná činnosť, svedectvo v spoločnosti, ktorá nás obklopuje.

„Drahí bratia sestry, ako len túžim, aby sa miesta, kde sa prejavuje Cirkev, naše farnosti a osobitne spoločenstvá, stali ostrovmi milosrdenstva uprostred mora ľahostajnosti!“, píše v pôstnom posolstve Svätý Otec.

Tretí bod zameraný na veriaceho jednotlivca nesie rovnaký názov ako aj celé posolstvo: „Posilnite si srdcia“ (Jak 5,8). Svätý Otec v ňom osobitne 13. a 14. marca vyzýva celú Cirkev k iniciatíve „24 hodín pre Pána“, ktorá chce do centra novej evanjelizácie postaviť sviatosť zmierenia. Podujatie organizuje Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie.

Veriacich ako jednotlivcov pápež František v posolstve pozýva k modlitbe, ku konkrétnym skutkom lásky k blížnemu a napokon k vlastnému obráteniu:

„K tomu, aby sme prekonali ľahostajnosť a naše predstieranie všemohúcnosti, chcel by som, aby všetci prežívali tento čas pôstneho obdobia ako cestu formácie srdca, ako povedal aj Benedikt XVI. (enc. Deus caritas est, 31). Mať milosrdné srdce neznamená mať slabé srdce. Ten, kto chce byť milosrdný, potrebuje srdce silné, pevné, uzavreté pred pokušiteľom, no otvorené voči Bohu. Srdce, ktoré sa nechá preniknúť Duchom a nechá sa priviesť na cesty lásky, ktoré vedú k bratom a sestrám. Srdce chudobné, ktoré pozná svoju vlastnú chudobu a nasadzuje sa pre druhého.“

( TK KBS, RV zk, ml; pz ) 20150127034   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]