Vatikán 24. januára (RV) Stretnutie a počúvanie sú základné podmienky pre islamsko-kresťanský dialóg a odpoveďou na násilie je výchova „k spoznávaniu a prijímaniu odlišností“. Toto sú zásady, ktoré zdôraznil pápež František účastníkom konferencie, organizovanej pri príležitosti 50. výročia otvorenia Pápežského inštitútu arabských a islamských štúdií v Ríme (PISAI), ktorý vznikol v roku 1926 v Tunisku skrze prácu misionárov v Afrike. Stretnutie sa konalo v Klementínskej sále za prítomnosti kardinálov Zenona Grocholewského a Jean-Louisa Taurana a za celkovej účasti 250 delegátov konferencie.„V posledných rokoch napriek niektorým nedorozumeniam a ťažkostiam došlo k pokroku v medzináboženskom dialógu i s veriacimi islamu. K tomu je nevyhnutné počúvanie. To nie je len nutnou podmienkou v procese vzájomného porozumenia a mierového spolužitia, ale tiež pedagogická povinnosť, vedúca k schopnosti «uznať hodnoty tých druhých; aby pochopili starosti, ktoré sa ukrývajú za ich požiadavkami, a aby vedeli hľadať spoločné stanoviská» (Evangelii gaudium, 253). Bázou všetkého toho je potreba zabezpečiť primeranú formáciu, aby sme upevnení vo svojej identite mohli rásť vo vzájomnom poznaní.“
Pápež František následne varoval, aby sme nepadli do osídiel zmierlivého synkretizmu, ktorý sa nakoniec ukáže ako prázdno a predzvesť totalitarizmu bez hodnôt (tamtiež, 251, 253). „Pohodlný ústretový prístup, ktorý «hovorí áno na všetko, aby sa predišiel problémom» (tamtiež, 251), končí spôsobom, ako «podvádzať druhého a odopierať mu dobro, ktoré človek dostal ako dar na štedré delenie sa» (tamtiež).“ Odtiaľ podľa slov Svätého Otca vyplýva výzva vrátiť sa k základom.
„Keď sa približujeme k osobe, ktorá s presvedčením vyznáva svoju vieru, jej svedectvo a jej myslenie pred nás kladú otázky vedúce k našej vlastnej spiritualite. Na začiatku dialógu je teda stretnutie,“ povedal pápež a ako dodal, že aj napriek ľudskej prirodzenosti vzájomným poznávaním môžeme prekonať predsudky a nepravdy a môžeme začať chápať druhých novým pohľadom.
„História Pápežského inštitútu arabských a islamských štúdií ide v tomto smere. Neobmedzuje sa len na prijatie toho, čo je povrchne povedané, čo privádza k stereotypom a predsudkom. Akademická práca, výsledok denného úsilia, skúma zdroje, aby boli vyplnené medzery, analyzuje etymológiu, navrhuje hermeneutiky dialógu a prostredníctvom vedeckého prístupu inšpirovaného úžasom a obdivom, je schopná nestrácať kompas vzájomného rešpektu a vzájomnej úcty. Takto nás k sebe približuje po špičkách, bez vírenia prachu, ktorý zastiera pohľad.“
Pri pohľade do histórie vzniku inštitútu v Tunisku pred 50 rokmi pápež zdôraznil, ako Cirkev v ovzduší pokoncilovej obnovy vnímala nevyhnutnosť existencie inštitútu špeciálne zameraného na formáciu svojich členov pre dialóg s moslimami.
„Možno, že teraz viac ako inokedy pociťujeme túto potrebu, pretože najúčinnejší protiliek proti akejkoľvek forme násilia je výchova k objavovaniu a prijímaniu rozdielnosti ako bohatstva a plodnosti. Táto úloha nie je ľahká, ale sa rodí a dozrieva počnúc silným zmyslom pre zodpovednosť. Islamsko-kresťanský dialóg si zvlášť vyžaduje trpezlivosť a pokoru, ktoré sprevádzajú dôkladné štúdium, pretože priblíženie a improvizácia môžu byť kontraproduktívne, alebo dokonca spôsobiť rozpaky a prekážky. Potrebujeme dlhodobé a nepretržité úsilie, aby sme sa nepristihli nepripravení v rôznych situáciách a v rôznych súvislostiach.“
