Vatikán 31. decembra (RV) Podľa sociologického prieskumu inštitútu Demos je pápež František verejnou osobnosťou, ku ktorej majú Taliani najväčšiu dôveru. Čo sa skrýva za týmito pozitívnymi reakciami a tiež za prejavmi kritiky, ktoré sa na adresu pápeža z niektorých strán objavujú? Páter Antonio Spadaro SJ, šéfredaktor časopisu Civiltà Cattolica komentoval pre Vatikánsky rozhlas tieto skutočnosti v rozhovore s redaktorom Fabiom Colagrandem. P. Spadaro: „Dnes je tu potreba širšej dôvery a zriedkakedy iné inštitúcie – pozrime sa napríklad na politiku – dokážu vytvoriť túto dôveru. Pápež celkom isto vytvoril vzťah autority, ktorý je veľmi osobitný: bol totiž schopný nadviazať priamy vzťah s jednotlivcami, čiže vzťah proximity, blízkosti, a čím je bližší, tým má väčšiu autoritu. Zatiaľčo vieme, že vo všeobecnosti sa formy autority vyznačujú svojou schopnosťou vytvárať odstup, a teda rozdelenie, takpovediac všeobecné vydelenie a odlíšenie od jednotlivcov. Takže, povedal by som, že pápež prebúdza toľkú dôveru, pretože je tu potreba spirituality a pápež odpovedá na túto potrebu spôsobom priamym, bezprostredným, blízkym, svojou blízkosťou. Toto je podľa mňa základný kľúč.“
F. C.: „A predsa boli Vianoce 2014 poznačené na rovine žurnalizmu článkom jedného z najznámejších katolíckych spisovateľov Vittoria Messoriho, ktorý vyjadril pochybnosti ohľadom kurzu pápeža Františka...“
P. Spadaro: „Pochybnosti, ťažkosti a povedal by som rezistencie voči pápežovi skutočne jestvujú, ale nevidel by som v týchto rezistenciách problém. Naopak by som povedal, že sú azda dôkazom účinnosti Františkovho konania. Osobitne jedného aspektu, ktorý sa mi zdá byť najvýznačnejší: Františkovej výzvy žiť kresťanstvo ako dospelé, slobodné, ktoré nemá problémy konfrontovať sa ani konfliktným spôsobom s ťažkosťami vzhľadom na tento model kresťanstva zahľadený do seba, bojazlivý, ustráchaný, poklonkujúci: nuž tieto formy kresťanstva reagujú, ale bezpochyby cesta, ktorá bola naznačená – povedal by som – nielen pápežom, ale celým procesom, ktorý Cirkev prežívala v týchto rokoch počnúc od Druhého vatikánskeho koncilu, pobáda k tomu smeru, ktorým sa František uberá.“
F. C.: „Niektorí vytýkajú pápežovi Františkovi zvyk – v úvodzovkách – „palicovať“ katolíkov a zdôrazňujú, ako je naopak pápež veľmi oceňovaný v prostrediach vzdialených od Cirkvi, a že je veľmi uznávaný a cenený aj zo strany mnohých neveriacich. Čo toto všetko podľa Vás znamená?“
P. Spadaro: „Sú tu dve rozličné veci. Tá prvá: povedal by som, že pápež „nepalicuje“ veriacich, nanajvýš ak im predkladá výzvu, spytovanie svedomia a duchovné cvičenie. Aj slávny predvianočný príhovor Kúrii bol príhovorom veľmi hutným, veľmi silným, ktorý mal svoje jadro vo výzve udržiavať si v pamäti živý vzťah s Kristom: „vyhnúť sa duchovnému alzheimeru“, ako to on pomenoval. Čiže ide o udržiavanie si pamäti stretnutia Kristom, aby sme kráčali vpred. Je jasné, že popri rozpomínaní si uvedomujeme, aký je život, ktorý žijeme: je to život poznačený biedami, hriechmi. A tak pápež vyzýva k novému svedomiu, predovšetkým k tomu, aby hriech nedospel až do skazenosti. Pápež sa teda stáva veľmi tvrdým, veľmi ráznym, pretože chce, aby Cirkev bola svedkom Krista, a nie svedkom radu praktík, ideí, ideológií, čo je ohrozením, do ktorého by kresťanstvo mohlo upadnúť.
Na druhej strane toto posolstvo je veľmi prijímané aj v prostrediach, ktoré sú odlišné, pretože vo svojej hĺbke posolstvo, ktoré ohlasuje František, je čisté evanjelium: to, čo je tu zasahujúce, nie je natoľko pápež, ale posolstvo, ktoré on následne dokáže komunikovať svojou osobou, s absolútnou jednoduchosťou a dôslednosťou života. Posolstvo teda prichádza k adresátovi priamo: ak boli kedysi potrebné veľké interpretácie – neraz bolo posolstvo pápeža v jeho čistote následne uzatvárané do klietky interpretácií a vízií –, tu pápež komunikuje priamo. Posolstvo je prijaté v tom momente, ako je vyslané, možno tak povedať... Toto je veľká sila: je to v konečnom dôsledku čaro evanjelia.“
F. C.: „Enzo Bianchi, prior komunity Bose napísal, že «čím viac bude pápež napredovať po ceste vernosti evanjeliu bez príkras – sine glossa – tým viac vydráždi démonické sily». Čo znamená, podľa Vás, takéto vysvetľovanie?“
P. Spadaro: „Neraz je pápež František chápaný ako milý a dobrý pápež, a on taký naozaj je, je veľmi dobrý, je veľmi milý; ale je to milota evanjeliová, ktorá sa často neskôr stáva bojom, stáva sa konfliktom. Vo svojich textoch, aj v textoch, ktoré napísal predtým, než sa stal pápežom, sa slovo „boj“ objavuje veľmi často. Povedal by som, že evanjelium – v skutočnosti – zjednocuje, no i rozdeľuje, pretože odhaľuje srdcia. Istotne – veď to zažívame a sme aj svedkami toho, čo sa deje v istých kruhoch – pápežove slová sú predmetom manipulácie, sú zneužívané; samotný pápež je kritizovaný a atakovaný. Toto všetko je súčasťou procesu, pápež si je toho vedomý, keďže konflikt je v istom zmysle nevyhnutný. Je pravda, že jestvuje táto moc zla, ktorá sa vynára a ktorá sa stáva konfliktnou pri konfrontovaní sa – povedzme to tak – s dobrom, ktoré je však veľmi rozšírené, má kapilárny dosah a napreduje.“
