„Prezident Erdogan hovoril o „islamofóbii“, vy ste sa prirodzene pristavili viac pri aktuálnej christianofóbii na Blízkom východe, pri tom, čo sa deje s kresťanmi a menšinami. Odvolávajúc sa na výzvu k medzináboženskému dialógu, čo viac sa dá urobiť? Čiže, stačí medzináboženský dialóg? Dá sa ísť ďalej? A čo podľa Vás musia urobiť svetoví lídri?“

Pápež František odpovedal:

„Položili ste otázky, ktoré by boli na celú knihu ... Chcel by som niečo povedať o medzináboženskom dialógu, o islamofóbii a christianofóbii: o týchto troch veciach. O islamofóbii: je pravda, že zoči-voči týmto teroristickým činom, nielen v tejto oblasti, ale aj v Afrike, existuje istá reakcia a človek si povie: ‚ak toto je islam, hnevám sa naň!‛ A mnohí moslimovia sú urazení, veľmi veľa moslimov. Hovoria: ‚Nie, toto predsa nie sme my. Korán je knihou pokoja, je prorockou knihou pokoja. Toto nie je islam‛. Chápem to a verím – aspoň ja to úprimne verím –, že nemôžeme hovoriť, že všetci moslimovia sú teroristami, nemôže sa tak povedať. Presne tak, ako sa nemôže povedať, že všetci kresťania sú fundamentalisti, lebo aj my ich máme, nie je tak? Vo všetkých náboženstvách existujú tieto skupinky, nie je tak?

Prezidentovi som povedal: ‚Bolo by dobre, aby všetci moslimskí lídri – či už politickí, náboženskí alebo akademickí – aby jasne prehovorili a odsúdili tieto veci, lebo toto pomôže väčšine moslimského obyvateľstva povedať „nie“, ale skutočne, z úst ich vodcov: náboženských, akademických... z úst mnohých intelektuálov a politických lídrov. Toto bola moja odpoveď. Lebo my všetci potrebujeme jedno celosvetové odsúdenie, ako aj to zo strany moslimov, ktorí majú identitu a ktorí by povedali: ‚My nie sme takíto. Korán nie je toto.‛ Toto je prvá vec.

Christianofóbia: ale skutočne! Nechcem používať zjemňujúce sladké slová, nie. Kresťanov vyháňajú z Blízkeho východu. Niekedy, ako sme to videli v Iraku v oblasti Mosulu, musia odísť a zanechať úplne všetko alebo zaplatiť daň, ktorá nakoniec aj tak nepomôže... Inokedy nás vyháňajú v bielych rukavičkách, nie je tak? Napríklad v nejakom štáte, je istý pár, manžel žije tu, žena žije tam. Ale nie, aby manžel išiel bývať ku žene! Nie, nie, nech žena odíde a zanechá tak svoj dom. K tomuto dochádza v niektorých tých krajinách! Je pravda, že v prvom prípade ide o výsledok terorizmu, ale keď sa to robí diplomaticky, v bielych rukavičkách, je to preto, že sa za tým niečo skrýva. A toto nie je dobré.“

Svätý Otec vo svojej odpovedi ďalej upozornil, že je potrebné dôsledné rozlišovanie:

„Musíme vždy rozlišovať medzi tým, čo dané náboženstvo predkladá, a tým, ako konkrétne s tým naloží konkrétna vláda. Možno hovorí: ‚Ja som moslim, som žid, som kresťan‛. - No ty svoju krajinu vedieš nie ako moslim, ako žid, či ako kresťan. V tom je priepastný rozdiel, no nie? Treba takto rozlišovať, lebo mnohokrát sa síce používa meno, no v skutočnosti nejde o záležitosť náboženstva.“

V súvislosti s témou medzináboženského dialógu pápež František vo svojej odpovedi tureckej novinárke hovoril o veľmi pozitívnych stretnutiach s tureckým predsedom Úradu pre náboženské záležitosti v Ankare ako aj s novým veľvyslancom Turecka, ktorého stretol predtým vo Vatikáne. Obaja podľa jeho slov vyjadrili názor, že v medzináboženskom dialógu je treba posunúť sa na vyšší kvalitatívny stupeň, smerom k dialógu osôb rozličných príslušností, kde sa nebude hovoriť o teológii, ale skôr o náboženskej skúsenosti. A toto by bol podľa Svätého Otca veľký krok vpred.

*

Počas spiatočného letu z apoštolskej návštevy Turecka dňa 30. novembra 2014 Svätý Otec František pri tlačovej konferencii odpovedal aj na otázku týkajúcu sa ekumenizmu. Ruský novinár Alexej Bukalov sa pápeža Františka opýtal: „Po tomto mimoriadnom stretnutí s patriarchom Konštantínopolu, aké sú perspektívy pre kontakty s Moskovským patriarchátom?“

Svätý Otec v odpovedi najprv pripomenul svoj rozhovor s delegátom patriarchu Kirilla na nedávnej synode vo Vatikáne, metropolitom Hilarionom, ktorý je aj predsedom delegácie Ruskej pravoslávnej cirkvi v Zmiešanej medzinárodnej komisii pre katolícko-pravoslávny teologický dialóg. Potom sa vyjadril k

vzťahom s celým pravoslávím:

„Myslím si, že s pravoslávím sme na ceste. Oni majú sviatosti, majú apoštolskú postupnosť... sme na ceste. Ale čo máme očakávať? Že sa teológovia dohodnú? Nikdy nepríde ten deň, o tom vás uisťujem. Som skeptický. Teológovia pracujú dobre, ale pripomínam, čo sa hovorilo o Atenagorovi, že Pavlovi VI. povedal: «Poďme my len sami vpred a dajme všetkých teológov na jeden ostrov, nech premýšľajú!» Ja som si myslel, že to azda nebola pravda, ale Bartolomej mi povedal: «Nie, bola to pravda.»

Nedá sa na to vyčkávať. Jednota je kráčanie. Je to cesta, ktorú treba vykonať. Cesta, ktorú treba prejsť spolu. A toto je duchovný ekumenizmus: modliť sa spolu, pracovať spolu... toľko charitatívnych diel, toľko práce, koľko tu je... vyučovať spoločne... spoločne ísť vpred.“

Ďalej pápež František ďalej spomenul aj tzv. „ekumenizmus krvi“, keď spoločne zomierajú kresťanskí mučeníci rozličných vierovyznaní. Konkrétne poukázal na prípad ugandských mučeníkov z konca 19. storočia, medzi ktorými boli ako katolíci, tak aj anglikáni a evanjelici.

„Krv sa mieša. Toto je ekumenizmus krvi. Naši mučeníci k nám volajú: «Sme jedno! Už máme jednotu, v duchu a aj v krvi!». Neviem, či som tu rozprával tú anekdotu o farárovi v Hamburgu... Keď som bol v Nemecku, musel som ísť do Hamburgu vyslúžiť krst. A tamojší farár viedol kauzu blahorečenia istého kňaza, ktorý bol nacistami popravený gilotínou, pretože vyučoval deti katechizmus. V istej fáze skúmania zistil, že v jednom rade za dotyčným stál aj evanjelický pastor, odsúdený pod gilotínu za to isté. Krv oboch sa zmiešala. A tento kňaz išiel za biskupom a povedal: «Nebudem ďalej viesť túto kauzu iba pre toho kňaza. Buď pre oboch, alebo pre nikoho!» Toto je ekumenizmus krvi. Toto nám veľmi pomáha, veľa nám to hovorí. A myslím si, že musíme ísť odvážne touto cestou. Zdieľať univerzitné katedry, to sa robí; ale vpred, vpred.“

Pápež František sa v tejto súvislosti krátko vyjadril aj k otázke uniatizmu:

„Poviem jednu vec, ktorú niekto azda nemôže pochopiť, ale... východné katolícke cirkvi majú právo jestvovať, to je pravda. Ale uniatizmus je slovo z inej doby. Dnes takto nemožno hovoriť. Musí sa nájsť iná cesta.“

Napokon sa Svätý Otec vrátil k téme vzťahov s Moskovským patriarchátom:

„Teraz poďme k Moskve: patriarchovi Kirillovi som dal vedieť o vôli stretnúť sa a on súhlasí. Povedal som mu: «Prídem tam, kam povieš. Zavolaj ma a ja pôjdem» - a on má tú istú túžbu. No v poslednom období, v súvislosti s problémom vojny, má tam chudák toľko problémov, že cesta a stretnutie s pápežom sa dostali na druhé miesto. No obaja sa chceme stretnúť a napredovať. Hilarion navrhol ako tému študijného stretnutia tejto komisie, ktorej predsedá z ich strany, primát, lebo sa musí pokračovať v otázke, ktorú položil Ján Pavol II.: «Pomôžte mi nájsť formu primátu, s ktorou by sme mohli ísť vpred». Toto je to, čo Vám môžem povedať.“

Novinár z talianskeho denníka Avvenire Mimmo Muolo sa Svätého Otca opýtal na vysvetlenie jeho vyjadrenia v príhovore pri liturgii v patriarchátnom chráme: «Chcem uistiť každého z vás, že na dosiahnutie požadovaného cieľa plnej jednoty Katolícka cirkev nemá v úmysle predložiť nejakú požiadavku», a konkrétne, či sa toto vyjadrenie týka problematiky pápežského primátu.

„To nie je požiadavka: je to zhoda, pretože aj oni to chcú; zhoda nájsť formu, ktorá by bola vo väčšom súlade s tou z prvých storočí.“ Pápež František v tejto veci ďalej odkázal na súvislosť so svojou homíliou o Duchu Svätom z predchádzajúceho dňa návštevy so slovami, že „jedine cesta Ducha Svätého je tá správna, pretože on je prekvapením, on nám dá vidieť, kde je podstata veci, je kreatívny...“ Podstatným problémom Cirkvi, ako ďalej povedal, je to, keď sa príliš zahľadí do seba a stane sa „autoreferenciálnou“: „Cirkev nemá vlastné svetlo. Musí pozerať na Ježiša Krista! Cirkev označovali prví Otcovia ako «mysterium lunae» - tajomstvo Mesiaca, prečo? Pretože dáva svetlo, ale nie svoje vlastné, ale to, ktoré prichádza zo Slnka. A keď sa Cirkev príliš zahľadí do seba, prichádzajú tie rozdelenia. A to je to, čo sa udialo po prvom tisícročí. Dnes sme pri stole hovorili o tom momente, tom mieste, nepamätám si ktorom, kde istý kardinál išiel dať exkomunikáciu pápeža patriarchovi: Cirkev v tej chvíli pozerala sama na seba. Nepozerala na Ježiša Krista. A ja si myslím, že všetky tieto problémy, ktoré nastávajú medzi nami, medzi kresťanmi – hovorím aspoň za Katolícku cirkev – prichádzajú vtedy, keď hľadí sama na seba: stáva sa autoreferenciálnou.“

Svätý Otec ďalej poukázal aj na podobné vyjadrenie patriarchu Bartolomeja, ktoré vyslovil v ten istý deň, keď iným výrazom pomenoval túto sebazahľadenosť. Pápež František svoju odpoveď následne priviedol k záveru týmito slovami:

„Oni primát akceptujú: v litániách sa dnes modlili za Pastiera a Prímasa. Ako to hovorili? «Ποιμένα καί Πρόεδρον» - «za toho, ktorý predsedá». Uznávajú to, dnes to povedali, predo mnou. Ale ohľadom formy primátu musíme po inšpiráciu trochu zájsť do prvého tisícročia. Nehovorím, že Cirkev sa pomýlila, nie, nie. Išla svojou dejinnou cestou. Ale teraz je dejinnou cestou Cirkvi tá, ktorú žiadal Ján Pavol II.: «Pomôžte mi nájsť bod zhody vo svetle prvého tisícročia». Nuž, kľúčovým bodom je toto. Ak Cirkev odzrkadľuje seba samu, prestáva byť Cirkvou a stáva sa akousi mimovládnou organizáciou.“

( TK KBS, RV zk, jb, ml; pz ) 20141201042   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]