Turecko 28. novembra (RV) Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka pri návšteve Úradu pre náboženské záležitosti Diyanet a stretnutí s jeho predsedom prof. Mehmetom Gormezom dňa 28. novembra v Ankare:„Pán predseda, náboženskí a občianski predstavitelia, dámy a páni!
Je pre mňa dôvodom na radosť, že sa s vami môžem dnes stretnúť v priebehu mojej návštevy vo vašej krajine. Ďakujem pánovi predsedovi tejto významnej inštitúcie za srdečné pozvanie, ktoré mi ponúka príležitosť pobudnúť s politickými a náboženskými moslimskými i kresťanskými lídrami.
Je tradíciou, že pápeži sa počas ciest do rôznych krajín, ktoré sú súčasťou ich poslania, stretávajú aj s autoritami a spoločenstvami iných náboženstiev. Bez tejto otvorenosti pre stretnutie a dialóg by pápežská návšteva plne nezodpovedala svojim cieľom, tak ako ich aj ja ponímam v línii mojich ctihodných predchodcov. V tejto perspektíve som rád, že môžem osobitne pripomenúť stretnutie, ktoré mal na tomto istom mieste pápež Benedikt XVI. v novembri 2006.
Dobré vzťahy a dialóg medzi náboženskými lídrami majú vskutku veľkú dôležitosť. Predstavujú jasné posolstvo, adresované príslušným spoločenstvám, na vyjadrenie toho, že vzájomný rešpekt a priateľstvo sú možné napriek rozdielnostiam. Také priateľstvo, ktoré okrem toho, že je hodnotou samo v sebe, nadobúda zvláštny význam a následnú dôležitosť v časoch krízy, tak ako v súčasnosti, krízy, ktorá sa v niektorých oblastiach sveta stala naozajstnou drámou pre celé populácie.
Sú tu totiž vojny, ktoré zanechávajú za sebou obete a skazu; napätia a konflikty medzietnické a medzináboženské; hlad a chudoba, ktoré postihujú stovky miliónov osôb; škody na životnom prostredí, na ovzduší, vode, na zemi.
Vskutku tragická je situácia na Blízkom východe, zvlášť v Iraku a Sýrii. Všetci trpia následkami konfliktov a humanitárna situácia je skľučujúca. Myslím na toľké deti, na utrpenia toľkých matiek, starých ľudí, evakuovaných osôb a utečencov, na násilie každého druhu. Osobitné znepokojenie vyvoláva skutočnosť, že predovšetkým príčinou jednej extrémistickej a fundamentalistickej skupiny, celé spoločenstvá, zvlášť kresťania a jazídi, no nielen oni, trpeli a doteraz trpia neľudské násilie pre ich etnickú a náboženskú príslušnosť. Boli nasilu vyhnaní z ich domovov, museli opustiť všetko, aby si zachránili život a nezapreli vieru. Násilie zasiahlo aj posvätné budovy, pamiatky, náboženské symboly a kultúrne dedičstvo, takmer akoby chcelo zničiť každú stopu, každú spomienku na iných.
Z titulu nášho postavenia ako náboženských predstaviteľov sme povinní odsúdiť každé pošliapavanie ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Ľudský život, dar Boha Stvoriteľa, má posvätný charakter. Preto násilie, ktoré sa snaží nábožensky ospravedlňovať, si zaslúži ešte dôraznejšie odsúdenie, keďže Všemohúci je Bohom života a pokoja. Od všetkých, ktorí tvrdia, že sa mu klaňajú, svet očakáva, že budú mužmi a ženami pokoja, schopnými žiť ako bratia a sestry, napriek etnickým, náboženským, kultúrnym a ideovým rozdielnom.
Na toto verejné odsúdenie musí nadväzovať spoločná práca na nájdení vhodných riešení. To si vyžaduje spoluprácu všetkých zložiek: vlád, politických a náboženských lídrov, predstaviteľov občianskej spoločnosti a všetkých mužov a žien dobre vôle. Zvlášť zodpovední predstavitelia náboženských spoločenstiev môžu ponúknuť osobitný vklad v podobe hodnôt, ktoré sú prítomné v ich príslušných tradíciách. My, moslimovia a kresťania, sme uchovávateľmi nesmiernych duchovných pokladov, medzi ktorými uznávame spoločné prvky, aj keď sú prežívané podľa vlastných tradícií: klaňanie sa milosrdnému Bohu, odvolávanie sa na patriarchu Abraháma, modlitba, almužna, pôst... prvky, ktoré ak sú prežívané úprimne, môžu zmeniť život a pripraviť bezpečný základ pre dôstojnosť a bratstvo medzi ľuďmi. Uznanie a rozvíjanie tých spoločných duchovných prvkov – aj prostredníctvom medzináboženského dialógu – nám zároveň pomáha podporovať a hájiť v spoločnosti morálne hodnoty, pokoj a slobodu (porov. Ján Pavol II., Príhovor katolíckemu spoločenstvu v Ankare, 29. novembra 1979). Spoločné uznanie posvätnosti ľudskej osoby je podporou pre spoločný súcit, solidaritu a účinnú pomoc voči tým, ktorí najviac trpia.
V tejto súvislosti by som chcel vyjadriť moje uznanie za všetko, čo turecký ľud, moslimovia a kresťania, vykonávajú pre státisíce osôb, ktoré utekajú z vlastných krajín z dôvodu konfliktov. Sú ich dva milióny. Toto je konkrétny príklad, ako pracovať spoločne, aby sme slúžili iným, príklad, ktorý treba povzbudzovať a podporovať.
S uspokojením som prijal správu o dobrých vzťahoch a spolupráci medzi Diyanetom a Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg. Úprimne si želám, aby napredovali a upevňovali sa pre dobro všetkých, aby tak každá iniciatíva autentického dialógu bola znamením nádeje pre svet, ktorý tak veľmi potrebuje mier, bezpečnosť a prosperitu. A aj po rozhovore s pánom prezidentom, žičím tomu, aby sa tento medzináboženský dialóg kreatívne prejavil v nových formách.
Pán predseda, opätovne vyjadrujem svoju vďačnosť Vám a Vašim spolupracovníkom za toto stretnutie, ktoré napĺňa moje srdce radosťou. Okrem toho som vďačný vám všetkým za vašu prítomnosť a vaše modlitby, ktoré láskavo obetujete za moju službu. Z mojej strany vás uisťujem, že sa za vás budem takisto modliť. Pán nech nás všetkých požehná.“
Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ
