Prešlo dvadsaťšesť rokov od prejavu Jána Pavla II. v Európskom parlamente. Bolo to 11. októbra 1988. Pápežova návšteva bola predohrou k annus mirabilis [podivuhodnému roku] Európy: roku 1989. Ján Pavol II. a celá Cirkev zohrali podstatnú úlohu v procese, ktorý priniesol koniec sovietskeho jarma, v podpore požiadavky slobody, emancipácie a nezávislosti miliónov obyvateľov stredovýchodnej Európy.

V roku 1988 Ján Pavol II. prehovoril k poslancom dvanástich krajín, zvolených za zástupcov 330 miliónov obyvateľov. Pápež František prehovorí k európskym poslancom z dvadsiatich ôsmich krajín, ktorí reprezentujú viac ako pol miliardy ľudí. Nádej, o uskutočnenie ktorej sa Ján Pavol II. pričinil, sa dnes naplnila. Cirkev vždy podporovala Európu v jej raste, ale tiež kľúčovým spôsobom prispela k jej zjednoteniu.

Aké poslanie však má sprevádzať Európu v jej budúcnosti? Návšteva pápeža Františka pomôže zodpovedať túto otázku a povzbudiť všetkých Európanov, aby sa pýtali na najhlbší význam nášho zjednotenia. Chceme Európu, ktorá bude iba jednotným trhom pre voľnú cirkuláciu tovaru či kapitálu? Alebo chceme takú Európu, ktorá obnoví hodnoty solidarity, tolerancie, rešpektovania ľudskej osoby a rovnosti, ktoré inšpirovali zakladajúcich otcov?

Návšteva pápeža Františka nie je útokom na laickosť európskych inštitúcií. Laickosť neznamená nedostatok dialógu. Laickosť neznačí popierať pluralizmus, na ktorom sa Európa zakladá. Laickosť znamená autonómiu, nestrannosť, istotu a slobodu, a nie zahľadenosť do seba.

Ciele a hodnoty, ktoré nás zjednocujú, sú omnoho mocnejšie ako prvky rozdelenia. Často však na ne zabúdame. Ako primátor som pri úsilí pomáhať bezdomovcom a prijímať utečencov mohol vždy počítať s podporou mojej diecézy. Ako predseda Európskeho parlamentu nemôžem inak ako uznať úlohu prvoradého významu, ktorú Cirkev plní pri zmenšovaní materiálnych a nemateriálnych škôd ekonomickej krízy.

Prítomnosť pápeža Františka v Štrasburgu, pápeža, ktorý prišiel z «konca sveta», môže Únii pomôcť striasť sa znepokojivého pocitu stratenosti, ktorý v posledných rokoch privádzal Európanov k tomu, aby skôr hľadali vinníkov než vyhľadávali riešenia. Máme program, ktorý možno zdieľať a spoločnú cestu, ktorou možno ísť. Táto cesta má viesť Európu v ústrety jej perifériám, materiálnym i nemateriálnym, geografickým a duchovným.

Jedným z prvých verejných aktov pápeža Františka bola návšteva Lampedúzy, tej periférie Európy, kde je solidarita Európanov, i medzi Európanmi navzájom, mocne vystavená skúške. Nie iba slová, ale i samotný príbeh pápeža Františka by nám mal pripomínať, že tak ako je dnes Európa miestom prisťahovalectva, dlhý čas bola kontinentom vysťahovalectva. Že riešenie pre budúcnosť spočíva na jednej strane vo vytvorení systému legálneho prisťahovalectva a na druhej strane vo zvýšení úsilia o to, aby prijímanie žiadateľov o azyl bolo záležitosťou spoločnej zodpovednosti.

Pápežove slová nám však pripomínajú aj iné «periférie» našich čias: mladých, ktorí sú vyčlenení zo sveta práce a z perspektívy dôstojnej budúcnosti; starších, ktorí sú ponechaní osamotení a vnímaní ako bremeno pre rodiny a spoločnosť; dlhodobo nezamestnaných, ktorí sa neúprosným spôsobom vzďaľujú od sveta práce; rodiny, ktoré sú vytlačené na okraje miest bez možnosti prístupu k sociálnym službám. Naše periférie sú komplikované, izolované a málo pohostinné. Aby sme ich zmenili, potrebujeme energiu, čas, fantáziu a jednotu.

Uvítali sme globalizáciu, nie preto, aby sme sa ňou nechali pohltiť, ale aby sme ju urobili ľudskejšou, sociálnejšou a udržateľnejšou. Uvítali sme Európu, nie preto, aby sme si bránili naše výdobytky za múrom, ale aby sa stále viac ľudí mohlo tešiť rovnakým právam, aké máme my.

Ďakujem pápežovi Františkovi za jeho návštevu Európskeho parlamentu a Rady Európy, som si istý, že prispeje k prebudeniu starej Európy z jej ochabnutosti a k jej návratu medzi ľudí a na svoje periférie.

Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ

( TK KBS, aj, ml; pz ) 20141123003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]