Vatikán 11. novembra (RV) Vždy treba bojovať proti pokušeniam, ktoré nás odvádzajú od služby blížnemu. Toto je hlavná myšlienka Svätého Otca z jeho homílie počas svätej omše v Dome sv. Marty. Pápež František zdôraznil, že tak, ako Ježiš, musíme slúžiť bez toho, aby sme za to niečo žiadali. Máme sa tiež vyvarovať využívania služby na vytváranie pozície moci. Keď Ježiš hovorí o sile viery, vysvetľuje, že sa má využiť k službe. Svätý Otec vychádzal z dnešného úryvku Evanjelia podľa Lukáša (17,7-10) o „neužitočnom sluhovi“, aby sa pristavil pri tom, čo v skutočnosti pre kresťana znamená slúžiť. Ježiš v evanjeliu hovorí o sluhovi, ktorý po celodennej práci, keď príde domov, namiesto odpočinku musí ešte slúžiť svojmu pánovi:
„Niekto z nás by možno tomuto sluhovi poradil, aby sa obrátil na odbory a hľadal radu, čo robiť s takýmto pánom. No Ježiš hovorí: ‚Nie, služba je totálna‛, lebo on sám šiel cestou tohto postoja služby. On je služobník. Sám sa predstavuje ako služobník, ako ten, ktorý prišiel slúžiť a nie byť obsluhovaný: takto to hovorí, veľmi jasne. Takže Pán dáva apoštolom zakúsiť cestu tých, čo prijali vieru, tú vieru, ktorá robí zázraky. Áno, táto viera vykoná zázraky na ceste služby.“
Ako povedal Svätý Otec, kresťan, ktorý pri krste prijme dar viery, no „nenapreduje s týmto darom po ceste služby, stáva sa kresťanom bez sily, bez plodnosti“. Nakoniec sa stáva „kresťanom pre seba samého, pre službu sebe samému“. Jeho život je „smutným životom“ a mnohé veľké Pánove dary sa tak premárnia. Podľa pápeža Františka nám Pán hovorí, že „služba je jediná“, nemôžeme slúžiť dvom pánom: slúžime „alebo Bohu, alebo mamone“. My sa však od tohto postoja služby môžeme vzdialiť, a to ponajprv pre trochu lenivosti, ktorá „robí srdce vlažným, lenivosť ťa robí pohodlným“:
„Lenivosť nás vzďaľuje od služby a vedie nás k pohodlnosti, k egoizmu. S mnohými kresťanmi je to takto... sú dobrí, chodia na svätú omšu, no ich služba tu končí...Keď však hovorím o službe, hovorím o všetkom: o službe Bohu v adorácii, v modlitbe, v chválach; o službe blížnemu, keď sa odo mňa žiada; o službe až do krajnosti, lebo Ježiš je v tomto rázny: «Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia‘». Nezištná služba, bez pýtania akejkoľvek odplaty.“
Ďalšou možnosťou, ako sa vzdialiť od postoja služby, je podľa Svätého Otca to, že „sa tak trochu zmocníme situácie“. Je to niečo, čo „sa prihodilo aj učeníkom, samotným apoštolom“: „odháňali ľudí, aby Ježiša nevyrušovali, a to pre ich vlastné pohodlie“. Učeníci „sa zmocňovali Pánovho času, zmocňovali sa jeho moci: chceli ho mať pre svoju malú skupinku“. Ako povedal pápež František, „zmocňovali sa tohto postoja služby, premieňajúc ho tak na istú štruktúru moci“. Je to niečo, čo vidíme napríklad pri diskusii Jakuba a Jána o tom, kto z nich je väčší. Či vtedy, keď ich matka prosí Pána, aby jeden z jej synov bol premiérom a ďalší ministrom financií, so všetkou mocou v ruke“. Toto sa deje aj dnes, keď sa „kresťania stávajú pánmi: pánmi viery, pánmi nebeského kráľovstva, pánmi spásy“. Ako konštatoval Svätý Otec, toto „sa stáva a je to pokušenie pre všetkých kresťanov“. Naopak Pán nám hovorí o službe: „o službe v pokore“, o „službe v nádeji, a toto je radosťou kresťanskej služby“:
„V živote musíme veľa bojovať proti pokušeniam, ktoré sa snažia odviesť nás od tohto postoja služby. Lenivosť vedie k pohodlnosti: k polovičatej službe. Zmocňovanie sa situácie, keď sa zo služobníkov stávame pánmi, vedie k nadradenosti, k pýche, k zlému zaobchádzaniu s ľuďmi, k tomu, že sa cítime byť dôležití: ‚lebo ja som predsa kresťan, mám spásu‛ a k mnohým podobným veciam. Nech nám Pán dá tieto dve veľké milosti: pokoru v službe, aby sme nakoniec mohli povedať: ‚Sme neužitoční sluhovia – no sluhovia – až do konca‛; a nádej v očakávaní zjavenia, keď k nám príde Pán.“
