Bratislava 6. novembra (TK KBS) O témach týkajúcich sa nedávno skončenej mimoriadnej synody biskupov o rodine sa s kardinálom Gerhardom Müllerom, prefektom Kongregácie pre náuku viery, rozprával Sławomir Jagodziński, redaktor poľských novín Nasz Dziennik. Kvôli jeho aktuálnosti, prinášame preklad celého rozhovoru podľa pôvodného vydania v poľskom jazyku.Ukončená synoda biskupov na tému rodiny a jej ohlas vo svetových médiách vyvolali isté znepokojenie medzi katolíkmi, a to aj v Poľsku. Objavili sa otázky, či je možné, aby Cirkev zmenila svoje učenie v takej otázke, ako je napr. nerozlučiteľnosť manželstva. Pán kardinál, bol skutočne na synode taký moment, keď poklad viery, doktrína viery, učenie o manželstve a rodine boli ohrozené?
Je mnoho médií, ale je len jeden Mediátor, teda Ježiš Kristus a jeho evanjelium. V súvislosti s tým Božie slovo nemôže byť nikdy akokoľvek vynechané a nemôže byť narušené v akejkoľvek svojej čiastke. Musí byť úplne prijaté. Cirkev ani pred, ani počas ani po synode nemôže zmeniť to, čo vyplýva z učenia Krista. Vo vzťahu k manželstvu to vyjadrujú najmä slová: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“. Synoda bola zvolaná pápežom Františkom, aby posilnila rodinu založenú na nerozlučiteľnom manželstve, a nie aby ju oslabila. Chceme jej lepšie pastoračne pomôcť. To bol cieľ zasadnutí - a nie zmena doktríny. Bohužiaľ, v súčasnom spoločenstve rôzne komunikačné prostriedky, medzinárodné organizácie, či dokonca vlády niektorých krajín sa pokúšajú zasiať nepokoj a neistotu do myslí ľudí. V mnohých štátoch sú medziľudské vzťahy poškodzované, a to sa týka aj kresťanského vzoru manželstva a rodiny. Relativizuje sa pravda o manželstve a rodine. Tieto tendencie sa, bohužiaľ, prenášajú aj na Cirkev a biskupov, na ktorých sa vyvíja nátlak. Preto je dôležité, aby sme pri tom všetkom pamätali predovšetkým na rozmer spásy, lebo on nás chráni pred nepokojom a neistotou. Máme Krista a Evanjelium. To je pre nás hlavná opora, základ pravej a jedinej náuky Cirkvi, taktiež vo vzťahu k manželskému a rodinnému životu.
Ako majú veriaci prijímať také informácie, že na synode sa objavili hlasy biskupov, ktoré boli proti učeniu Cirkvi? Môžeme mať potom dojem, že aj v Cirkvi je možné hlasovať o všetkom...
Dôležité je pochopiť jeden podstatný rozdiel. Dostali sme pravdu od Boha a môžeme ju prijať a akceptovať, ale nemôžeme o nej hlasovať. O pravde sa nehlasuje, pravda sa rozpoznáva. Samozrejme, pápež a biskupi rozmýšľajú, ako túto pravdu odovzdať veriacim, ako ju v pastorácii zrozumiteľne a účinne prezentovať, ktorým smerom ísť a ktorým nie. Ale nikdy neprebehla taká debata, ktorej cieľom by bolo meniť túto pravdu. To je tá drobnosť, ktorú si treba všimnúť, aby sme pochopili otázku kolegiality Cirkvi. Treba zároveň vidieť to, že mediálna komunikácia sa často pokúša istým spôsobom vplývať na interpretáciu pravdy. A to sa preukázalo taktiež počas zasadnutia synody.
V tej mediálnej komunikácii sa našlo veľmi málo miesta na zvýraznenie podpory Cirkvi rodinám, ktoré sa snažia byť verné ideálu katolíckeho manželstva. Neexistujú obavy, že kvôli tomu si budú ľudia synodu pamätať skôr ako synodu o rozvedených a homosexuáloch, než o rodine?
To by bol falošný obraz. Synoda o rodine od začiatku vychádzala z predpokladu, že rodinu predstavuje na prvom mieste manželstvo muža a ženy, a to manželstvo Kristom ustanovené vo sviatostnom rozmere, a v ďalšej fáze rodinu predstavujú spolu s rodičmi aj deti, ktoré v rodine prichádzajú na svet. Keďže témou synody je práve takáto rodina, nemôžu ňou byť zväzky osôb toho istého pohlavia. To by bolo absurdné. Treba si tiež uvedomiť, že pokiaľ ide o samotné chápanie manželstva, pre Cirkev je len jedno opravdivé manželstvo – to sviatostné. Nerátajú sa manželstvá civilné. Oni samozrejme fungujú vo svete, ale v Cirkvi nepredstavujú meritum. Preto tiež na úrovni učenia viery nie je možné hovoriť o rozvodoch ako takých, lebo v Cirkvi neexistujú. Kým žijú obaja manželia, tak platne uzavreté manželstvo trvá. Preto je tiež ťažké, aby sa synoda venovala rozvodom. Problematika civilných rozvodov nie je teda de facto problémom, ktorý patrí k podstate témy o katolíckej rodine.
Ale bohužiaľ rozvody sa týkajú aj osôb, ktoré sú katolíkmi...
Samozrejme, bohužiaľ, tak to je. Ale je mnoho takých prípadov, že jeden z manželov je opustený druhou stránkou. Je opustenou osobou a Katolícka cirkev absolútne neodmieta takéto osoby. Je zaviazaná venovať sa všetkým Božím deťom, je zaviazaná starať sa o ne, a to i robí. Sú však rôzne životné situácie. Niekedy sú tiež uzatvárané nové civilné zväzky a z týchto zväzkov sa rodia deti... Ale tak v situácii nezavinenej jedným z manželov, ako i zavinenej, keď niekto opúšťa manželku alebo manžela, Cirkev nemôže ponúknuť niečo iné, ako len to, čo je v súlade s depozitom viery, ktorý stráži. A to je ponuka, ktorá musí vychádzať z rámca sviatostného rozmeru. Na tomto základe treba hľadať riešenia. Nie je možné ponúknuť niečo, čo nevyplýva z Evanjelia a nezakladá sa na Ježišovi Kristovi. Bohužiaľ existujú predstavitelia Cirkvi, a to dokonca i biskupi, ktorí sa nechali nejako oslepiť, na ktorých sekularizovaná spoločnosť má taký vplyv, že odpútala ich pozornosť od hlavnej témy alebo od učenia Cirkvi založeného na Zjavení. Začali rozmýšľať nad rôznymi možnosťami, či to alebo to by bolo možné, zabúdajúc na podstatu... Možno, že navrhovanie istých pochybných riešení je otázkou ich angažovania sa v ťažkých situáciách, v ktorých sa ľudia ocitli, a možno sa riadia snahou pomôcť druhému človeku... To všetko je šľachetné, ale treba vždy pamätať že je jedna „agenda“, ktorú máme, agenda Cirkvi, ktorá sa zakladá na odovzdanom zjavení Boha v Ježišovi Kristovi. A to je vlastne všetko, čo máme, to najdôležitejšie: keď sa to stráca, strácajú sa aj iné aspekty.
Objavili sa také hlasy, že po tejto synode Cirkev vykročila na „cestu nového otvorenia sa homosexuálom“. Znie to, akoby Cirkev chcela homosexuálne akty prestať nazývať hriechom a odsudzovať ich.
Pre Cirkev je, samozrejme, vždy východiskom vzťah lásky muža k žene a ženy k mužovi. Cirkev na tomto vzťahu zakladá a buduje svoju sociálnu náuku, taktiež morálnu náuku, teda i celú náuku o ľudskej sexualite. Vyskytujú sa situácie, že nejaká osoba priťahuje osobu toho istého pohlavia. Táto náklonnosť nie je ešte prvotnou témou pre Cirkev. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že „homosexuálne osoby sú vyzvané žiť v čistote“. Pápež František povedal, že sa nepokúša tvoriť nejakú novú náuku Cirkvi, ale pokúša sa ukázať, že nikto nehodnotí, neodsudzuje osoby, ktoré v chápaní Cirkvi niekde zablúdili a majú homosexuálne sklony. Nikto nikoho z nich neodsudzuje, ďalej sú takými istými ľuďmi na všetkých rovinách. Ale treba výrazne povedať, že Cirkev negatívne hodnotí homosexuálne skutky. Teda aktívna účasť na takomto homosexuálnom správaní je neprípustná. Cirkev sa nikdy nezriekne takéhoto hodnotenia. Homosexuálne skutky sú proti prirodzenému zákonu a sú hriechom. Je dobré na tomto mieste zvýrazniť ešte jedno. Svätý Otec hovoril tiež o tom, že neexistuje žiadna homosexuálna lobby vo Vatikáne. To sú výmysly novinárov. Použijem istý obraz. Máme predsa Desať Božích prikázaní daných nám Bohom. Tak isto by sme mohli povedať, že existuje nejaká lobby tých, ktorí si nectia otca i matku, ktorí nesvätia sviatočný deň, atď. Takto rozmýšľajúc, mohli by sme vytvoriť desať skupín vo vzťahu ku každému z Božích prikázaní, a to je ale úplná absurdné. Nemôžeme o niečom takom hovoriť. Hriech, taký či onaký, vždy zostane hriechom, ale nejaké zovšeobecňovanie toho je neodôvodnené. Nikdy predsa nevznikne nejaké „spoločenstvo hriešnikov“ v tom zmysle, v akom existuje spoločenstvo svätých. Prečo? Z jedného dôvodu: hriech rozdeľuje ľudí medzi sebou, a nespája. Ľudí v skutočnosti spája jedine láska Boha a druhého človeka, a to vlastne tvorí toto spoločenstvo všetkých svätých. Ona predstavuje pre nás taký vzor, o ktorý sa máme snažiť.
Aké slová by ste adresovali rodinám, ktoré - i keď prežívajú krízy a trápia sa s problémami - snažia sa byť verné kresťanskej vízii manželstva?
Katolícki rodičia, kresťanskí rodičia, ktorí žijú v manželskej vernosti, sú nositeľmi Božej lásky, a to je to najdôležitejšie. To dáva nádej. Bez lásky nie je život a bez života nie je budúcnosť. A to všetko sa napĺňa v rodinách. Cirkev vás chce podporovať. Cirkev na vás nezabúda. Cirkev s vami počíta, ráta s vaším svedectvom života podľa evanjelia.
Preklad: Branislav Kľuska
