Vatikán 23. októbra (RV) Nikdy predtým synoda biskupov nevzbudila takú pozornosť ako tohtoročná mimoriadna synoda o rodine. O tom, prečo synoda pritiahla taký veľký záujem a o tom, ako ju prežíval pápež František, hovorí riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi: „Bola to naozaj veľmi špecifická skúsenosť a veľmi odlišná od predchádzajúcich synod, pretože – ako už bolo povedané a ako pápež vysvetlil – tentoraz išlo o etapu cesty, ktorá nepredstavuje synodu uzatvorenú do seba, ukončenú epizódu, ale dlhé a dôkladné rozlišovanie Cirkvi ako spoločenstva na ceste. (...) Pápež sa rozhodol pre tento zložitejší plán postupovania, pretože tu ide o riešenie problémov veľmi ťažkých, veľmi citlivých, týkajúcich sa života, skúseností spoločenstva Cirkvi v celej jeho šírke: Božieho ľudu, veriacich, laikov a tiež pastierov, ktorí sú vodcami na tejto ceste. Nešlo teda o témy špecificky doktrinálne, ale o doktrinálne a súčasne pastoračné. A to robilo túto synodu zvlášť pútavou, mimoriadne sledovanou.“
Hovorca Vatikánu konštatoval, že pápež František synodou uviedol do pohybu univerzálnu Cirkev, podarilo sa zapojiť spoločenstvo Cirkvi na všetkých jej úrovniach, počnúc konzultáciami s komunitami, cez všetkých predsedov biskupských konferencií, kardinálov, ale aj prostredníctvom pozorovateľov či audítorov. A ako vnímal túto synodu Svätý Otec? Páter Lombardi odpovedá:
„Pápež sledoval na tejto synode veľmi jasnú líniu, ktorá bola očakávaná, a ktorá sa odrazila v homílii pri svätej omši otvorenia a pri prvom zhromaždení pléna, a potom pri počúvaní. Chcel počúvať po celú dobu, a to bez osobného zasahovania, práve preto, aby nechal priestor pre slobodu prejavu, ku ktorej veľmi povzbudzoval svojím krátkym a silným príhovorom na prvej generálnej kongregácii, pozývajúc naozaj všetkých, aby hovorili s úplnou jasnosťou, s úplnou slobodou, bez najmenších obáv o to, ako to azda vníma on sám alebo čo o tom súdi. Chcel, aby bola garantovaná úplná sloboda, a to bolo veľmi cenené a efektívne sa to odrazilo na dynamike synody. Potom sa odmlčal až do záverečného príhovoru v sobotu večer, v ktorom istým spôsobom zhrnul duchovnú skúsenosť synody ako udalosti cirkevnej a duchovnej. Urobil to s mimoriadnou autoritou. Myslím si, že bez záverečného príhovoru pápeža v sobotu večer a bez homílie pri blahorečení pápeža Pavla VI., ale predovšetkým bez záverečného prejavu v sobotu večer, by synoda bola tak trochu nedokončená a nebola by chápaná podľa kľúčového pohľadu viery, ktorou naozaj bola inšpirovaná a motivovaná. Pápež teda zasiahol na začiatku a na konci, počas zasadania nezasahoval. Ale všetci, ktorí mali s ním do činenia, ho vždy našli maximálne pokojného, a to aj vo chvíľach, keď sa mohlo zdať, že bolo na synode napätie alebo interné diskusie.“
