Vatikán 21. októbra (RV) Kresťan je človekom, ktorý vie očakávať Ježiša, a preto je človekom nádeje. Toto je myšlienka z dnešnej pápežovej homílie pri svätej omši slávenej v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že svojou obetou nás Kristus urobil svojimi „priateľmi, blízkymi, žijúcimi v pokoji“.Ľudia, ktorí dokážu čakať a ktorí v priebehu očakávania pestujú pevnú nádej. Takíto sú podľa pápeža Františka kresťania, ľud spojený s Ježišom, prekonávajúci všetky nesváry. Sú ľudom, ktorému on sám slúži a ktorý obdaril menom. Svätý Otec vo svojej úvahe spojil podnety z Evanjelia podľa sv. Lukáša (Lk 12,35-38) a z Listu sv. Pavla Efezanom (Ef 2,12-22). V evanjeliu sa Kristus pripodobňuje pánovi, ktorý sa neskoro v noci vracia zo svadby a nazýva blahoslavenými sluhov, ktorí ho očakávajú bdelí so zažatými lampami. Ježiš ich potom usadí k stolu a bude ich obsluhovať. Podľa slov pápeža Františka prvou službou, ktorú pán poskytuje kresťanom je to, že im dáva „identitu“. „My bez Krista nemáme identitu“, hovorí Svätý Otec a pripája slová sv. Pavla pohanom: „pamätajte, že «kedysi ste boli bez Krista, mimo izraelského spoločenstva». „Ježiš nám prišiel dať občianstvo, príslušnosť k ľudu, dať nám meno, priezvisko“, zdôraznil pápež František. Z „nepriateľov bez pokoja“ z nás Kristus vytvoril spojencov svojej krvou, keď zboril múr rozdelenia:
„My všetci vieme, že keď nie sme v pokoji s ľuďmi, je tu múr. Múr, ktorý nás rozdeľuje. No Ježiš nám ponúka svoju službu, že zborí tento múr, aby sme sa mohli stretnúť. Ak sme rozdelení, nie sme priateľmi. Sme nepriateľmi. A urobil ešte viac, aby všetkých zmieril v Bohu. Zmieril nás s Bohom: z nepriateľov urobil priateľov, z cudzích urobil synov“.
Z „ľudí ulice“, ľudí, ktorí neboli ani len „hosťami“, urobil „spoluobčanov svätých a príslušníkov Božej rodiny“, ako to hovorí svätý Pavol. Toto je to, čo svojím príchodom urobil Ježiš. „Ale s akou podmienkou?“, pýta sa Svätý Otec. „Čakať ho“, očakávať ho ako sluhovia svojho pána:
„Očakávať Ježiša. Ten, kto na Ježiša nečaká, zatvára mu dvere, nenecháva ho vykonať toto dielo pokoja, spoločenstva, občianstva, či viac: mena. Dáva nám meno. Robí nás Božími deťmi. Toto je postoj očakávania Ježiša, ktorý sa nachádza vnútri kresťanskej nádeje. Kresťan je mužom či ženou nádeje. Vie, že pán príde. Naozaj príde? Nepoznáme hodinu, ako títo z evanjelia. Nevieme hodinu, no on príde. Príde k nám, no nie preto, aby nás našiel izolovaných, nepriateľov, to nie, ale aby nás našiel takých, akých nás urobil svojou službou: blízkych priateľov, žijúcich v pokoji.“
Tu prichádzame k ďalšej otázke, ktorú si podľa pápeža Františka kresťan môže klásť: Ako očakávam Ježiša? Či ešte skôr: Očakávam ho vôbec?
„Verím v tejto nádeji, že on príde? Mám otvorené srdce, aby som počul zvuk, keď klope na dvere, či keď ich otvára? Kresťan je takým mužom či ženou, čo vie očakávať Ježiša, a preto je mužom či ženou nádeje. Naopak pohan – a mnohokrát sa my kresťania správame ako pohania – zabúda na Ježiša, myslí na seba, na svoje veci, nečaká na Ježiša. Egoistický pohan sa správa, akoby bol bohom: ‚Vystačím si sám‛. A toto sa zle končí, končí sa to bez mena, bez blízkosti, bez občianstva.“
