Bratislava 21. októbra (TK KBS) Dialóg medzi pápežmi a židovstvom sa čoraz viac etabluje. Najznámejšími znakmi sú napríklad cesty pápežov do Palestíny, ktoré začal už Pavol VI. v roku 1964, a na ktoré nadviazali Ján Pavol II., Benedikt XVI. a František. "Sme teda na dobrej ceste vzťahu Katolíckej cirkvi k židovstvu - ktorý nahradil dlhotrvajúci nie práve najlepší vzťah," povedal novinárom prof. Thomas Brechenmacher, ktorý vystúpil na vedeckej konferencie "Katolícka Cirkev a Židia na Slovensku v 19. storočí” v Bratislave. Spolu ju zorganizovala Konferencia biskupov Slovenska a Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku. "Vzťah medzi pápežmi a Židmi v 19. storočí je silne poznačený teologickým anti-judaizmom, ktorý v podstate odsudzoval židovský národ, obviňoval ho z odmietnutia Boha a smrti Božieho Syna. Na druhej strane však Židia mohli v Pápežskom štáte žiť a boli tam aj akceptovaní, prijímaní. Bola to teda prastará teologická koncepcia, ktorá existovala od neskorej antiky. Až po skončení Pápežského štátu a v priebehu dvadsiateho storočia sa táto teologická koncepcia zmenila," hovorí profesor Brechenmacher o tom, aké boli vzťahy Vatikánu a židovstva v 19. storočí.
Zároveň však naznačil, aké je situácia dnes:
"Dnes tu máme obnovený kresťansko-židovský dialóg, ktorý už nevychádza z toho, že by Židia boli národom, ktorý Boh zavrhol, dnes sa dôraz kladie na to, že Židia sú národ, ktorý si Boh ako prvý vyvolil, ľud Starého zákona. A potom Druhý vatikánsky koncil v dokumente Nostra Aetate potvrdil a popísal túto zmenenú situáciu a zmenenú teológiu. Treba teda povedať, že takmer tisíc rokov sa Cirkev pridŕžala staršieho konceptu, ktorý bol potom v 20. storočí zmenený, takže dnes vychádzame z bratského vzťahu medzi židovstvom a kresťanstvom," spomína nemecký historik a profesor moderných dejín na univerzite v Postupime.
Ako príklad spomenul nedávne pontifikáty - Pavla VI., Jána Pavla II., Benedikta XVI. a pápeža Františka. Na nich podľa neho vidno, že sa "čoraz viac etabluje dialóg medzi pápežmi a židovstvom: toho najznámejšími znakmi sú napríklad cesty pápežov do Palestíny, ktoré začal už Pavol VI. v roku 1964, a na ktoré nadviazali Ján Pavol II., Benedikt XVI., a František. Sme teda na dobrej ceste vzťahu Katolíckej cirkvi k židovstvu - ktorý nahradil dlhotrvajúci nie práve najlepší vzťah," dodáva profesor, ktorý sa špeciálne venuje nemecko-židovským vzťahom.
Vo svojom vystúpení nemecký profesor zdôraznil, že vzťah pápežov k Židom sa od neskorej antiky vyznačoval ambivalentnou koncepciou dvojitej ochrany, patronátu. Na jednej strane sa pápeži cítili povinní, zaviazaní chrániť kresťanov pred údajne škodlivým vyplyvom židov na spásu duše. Na druhej strane vnímali ako svoju úlohu chrániť židov pred násilnosťami (obťažovaniami) zo strany kresťanov. Pretože Židia boli v prvom rade vyvovelným Božím národom a mali aj naďalej zostať tzv. nekresťanskými "svedkami" Ježiša Krista.
Tento počas dlhých storočí uplatňovaný ambivalentný princíp dvojitého patronátu vo vzťahu pápežov k židom, ktorý sa uz nakoniec nedal praktizovať, sa začal pomaly meniť až po rozpade, zaniku cirkevného štátu, podotkol prof. Brechenmacher. To podľa neho trvalo až do II. vatikánskeho koncilu, kým sa teologicky stanovil nový a bratský vzťah Katolíckej cirkvi k židovstvu, a to až koncilovým vyhlásením v dokumente Nostra aetate.
