Vatikán 15. októbra (RV) Aký je náš kresťanský život? Je iba „kozmetickým vonkajším zjavom, alebo je to kresťanský život činný v láske k blížnemu?“ Tieto otázky kládol v utorok pápež František vo svojej kázni z rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Viera „neznamená len recitovať Krédo“, ale vyžaduje si odpútať sa od chamtivosti a žiadostivosti, aby sme vedeli obdarovávať druhých, najmä chudobných.Viera sa nepotrebuje ukazovať, ale potrebuje byť. Nepotrebuje byť zahalená do zdvorilostí, najmä nie pokryteckých, ale skôr potrebuje srdce schopné opravdivo milovať. Svätý Otec vychádzal z dnešného evanjelia (Lk 11,37-41), v ktorom sa farizej udivuje nad tým, že Učiteľ sa pred jedením neumyl, ako to bolo predpísané. Podľa slov pápeža Františka Ježiš odsudzuje tento typ istoty zameranej na „plnenie zákona“:
„Ježiš odsudzuje túto ‚kozmetickú spiritualitu‛, pôsobenie dobrým, pekným dojmom, aj keď pravda vo vnútri je úplne iná! Ježiš odsudzuje takých, čo majú uhladené spôsoby a pritom majú necnosti, ktoré navonok nevidieť, no dejú sa v skrytosti. No je to zdanie. Majú pravdu títo ľudia, ktorí sa radi prechádzali po námestiach, vystavovali sa, aby bolo vidieť ako sa modlia, a predstierali trošku slabosti vtedy, keď sa postili? Prečo je Pán na nich taký? Vidíte, že tu používa dva prívlastky, ktoré spolu súvisia: chamtivosť a neprávosť.“
„Obielené hroby“, tak ich nazýva Ježiš v analogickom úryvku z Evanjelia podľa Matúša, pranierujúc isté postoje, ktoré tvrdo nazýva „odpadom“, hnilobou“. „Radšej dajte ako almužnu všetko to, čo máte vo vnútri“, znie jeho rada. Ako pripomína Svätý Otec, „almužna bola vždy, podľa biblickej tradície, ako v Starom, tak aj v Novom zákone, mierkou spravodlivosti“. Aj Pavol v dnešnom čítaní (Gal 5,1-6) diskutuje s Galaťanmi kvôli tomu istému, kvôli ich pripútanosti k zákonu. Rovnaké je aj východisko, lebo, ako upozorňuje pápež František, „Zákon sám o sebe neprináša spásu“:
„To, čo zaváži, je viera. Aká viera? Tá, ktorá sa ‚stáva činnou skrze lásku k blížnemu‛. Rovnako ako hovoril Ježiš farizejovi. Je to viera, ktorá nie je len recitovaním Kréda: my všetci veríme v Otca, Syna a Ducha Svätého, vo večný život... My všetci veríme! No je to viera nehybná, nečinná. To, čo má hodnotu v Ježišovi Kristovi, je činnosť, ktorá pochádza z viery alebo lepšie, viera sa uskutočňuje v láske k blížnemu, čiže stáva sa almužnou. Almužnou v tom najširšom zmysle slova: ako vymanenie sa z diktatúry peňazí, z klaňania sa peniazom. Každá žiadostivosť nás vzďaľuje od Ježiša Krista.“
Pápež František spomenul epizódu zo života pátra Arrupeho, generálneho prestaveného jezuitov v 60. až 80. rokoch 20. storočia. Jedného dňa ho bohatá pani pozvala na isté miesto, aby mu darovala peniaze pre misie v Japonsku, v ktorých páter Arrupe pracoval. Odovzdanie obálky s peniazmi sa udialo priamo vo dverách a pred očami novinárov a fotografov. Páter Arrupe spomínal, že prežíval „veľké poníženie“, no peniaze prijal kvôli „chudobným z Japonska“. Keď však nakoniec obálku otvoril, bolo tam desať dolárov. Svätý Otec nás vyzýva položiť si dnes otázku, či je náš kresťanský život „len kozmetický, kvôli zovňajšku, alebo či je to kresťanský život s vierou činnou skrze lásku k blížnemu“:
„Ježiš nám radí takto: ‚Nevytrubuj svoje skutky‛. Druhá rada znie: ‚Nedávaj len z nadbytku‛. A hovorí nám o tej starenke z evanjelia, ktorá darovala všetko, čo mala pre živobytie. Chváli ju za to, čo urobila. Urobila to tak trochu v skrytosti - možno preto, že sa hanbila, že nemohla dať viac.“
