Vatikán 26. septembra 2014 (RV) Kresťan si nemôže predstavovať Krista Spasiteľa bez kríža, bez toho aby bol ochotný niesť ho s Ježišom, povedal Svätý Otec František v piatok 26. septembra ráno pri slávení svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty. Kresťan má byť ako Šimon Cyrénsky. Mať vieru znamená nasledovné stotožnenie sa: patríme k Ježišovi, keď znášame s ním tú ťarchu kríža. V opačnom prípade ideme zdanlivo „dobrou“ cestou, no nie je to cesta „pravá“.Svätý Otec vychádzal v homílii z evanjelia dňa (Lk 9, 18-22), v ktorom sa Kristus pýta svojich učeníkov, za koho ho pokladajú ľudia. Ako odpoveď dostáva najrôznorodejšie hypotézy. Epizóda je vložená do kontextu evanjelia, v ktorom Ježiš zvláštnym spôsobom bráni svoju pravú identitu. Pri viacerých príležitostiach, keď niekto začne o nej hovoriť, Ježiš ho umlčí, takisto zabraňuje démonovi odhaliť jeho prirodzenosť Božieho Syna, ktorý prišiel, aby zachránil svet. To preto, aby ľudí nepomýlil a aby ho nepovažovali za Mesiáša ako vodcu, ktorý prišiel vyhnať Rimanov. Iba v súkromí Dvanástim Ježiš začína „dávať katechézu o svojej pravej identite“:
„Syn človeka – povedal –, teda Mesiáš, Pomazaný, musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý od starších, veľkňazov a zákonníkov, musí byť zabitý a vstať z mŕtvych. To je cesta vášho vyslobodenia. To je cesta Mesiáša, spravodlivého: utrpenie, kríž. Vysvetľuje im svoju identitu. Oni to nechcú pochopiť a v úryvku Matúša vidíme, ako to Peter odmieta: ‚Nie! Nie! Pane...‘ Ale začína otvárať tajomstvo svojej vlastnej identity: ‚Áno, ja som Boží Syn. Ale moja cesta je takáto: musím ísť touto cestou utrpenia‘.“
Toto je pedagogika, ktorú Ježiš používa na „prípravu sŕdc učeníkov, sŕdc ľudí, aby pochopili toto mystérium Boha“: „Veľká je Božia láska a hriech taký ohyzdný, že on nás zachraňuje takto, skrze túto identitu, na kríži. Nemožno pochopiť Ježiša Krista Vykupiteľa bez kríža: to je nemysliteľné! Môžeme dospieť k tomu, že ho budeme považovať za veľkého proroka, ktorý robí dobro, za svätca. Ale pochopiť Krista Vykupiteľa bez kríža je nemožné. Srdcia učeníkov, srdcia ľudí, však neboli pripravené pochopiť to. Nepochopili proroctvá, neporozumeli, že on bol práve tým Baránkom, určeným na obetu. Neboli na to pripravení.“
Len na Kvetnú nedeľu Kristus dovolí davu, aby „viac či menej“ vyjadril jeho identitu zvolaním „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“. To preto, že „keby to títo ľudia nekričali, kričali by kamene!“ Avšak len po Ježišovej smrti sa jeho totožnosť prejavuje v plnosti a „prvé vyznanie“ pochádza od rímskeho stotníka, pripomína pápež a uzatvára: „Krok za krokom“ nás Ježiš „pripravuje, aby sme ho dobre pochopili“. Pripravuje nás, aby ho sprevádzali s našimi krížmi na jeho ceste k vykúpeniu“:
„Pripravuje nás, aby sme boli Šimonmi z Cyrény a pomáhali mu niesť kríž. A náš kresťanský život bez tohto nie je kresťanský. Je to život duchovný, dobrý... - ‚Ježiš je veľký prorok, aj nás zachránil. Ale on a ja, to nie...‘ - Ty s ním! Idúc tou istou cestou. Aj našu kresťanskú identitu si musíme chrániť a nemyslieť si, že byť kresťanom je niečím za zásluhy, nejakou duchovnou cestou dokonalosti. Nie je to zásluha, je to čistá milosť.“
