Albánsko 19. septembra (RV) Najbližšiu nedeľu 21. septembra navštívi Svätý Otec Albánsko. Bude to jeho štvrtá zahraničná cesta Svätého Otca a zároveň prvýkrát navštívi európsku krajinu mimo Talianska. História kresťanskej viery v tejto krajine je mimoriadne zaujímavá. V druhej časti prinášame jej informáciu o zmenách, ktoré sa diali v krajine v 20. storočí. Albánsko prešlo v 20. storočí prudkými zmenami, ktoré mali mimoriadny dopad na všetky náboženstvá. Ako na katolíkov, tak i na pravoslávnych kresťanov, ktorí mali od roku 1937 vlastnú Albánsku autokefálnu pravoslávnu cirkev, a samozrejme i na väčšinových moslimov, ku ktorým sa radia aj albánski bektaši. Paradoxne talianska fašistická invázia v roku 1939 až 1944 zrovnoprávnila všetky náboženstvá v krajine. No ďalšia diktatúra už priamo zaútočila na akúkoľvek náboženskú vieru. Politický vzostup komunistu Envera Hodžu, ktorý bol pri moci v rokoch 1944 až 1985, znamenal začiatok protináboženských prenasledovaní, ktoré pre Katolícku cirkev znamenali systematickú likvidáciu. V roku 1945 začína prvé obdobie protináboženského teroru, ktoré potrvá až do roku 1948. Na severe krajiny sú vynesené prvé rozsudky smrti a zatvárajú sa katolícke inštitúcie. Apoštolský delegát Mons. Nigris je vyhostený, cirkevné školy sú znárodnené, zavádza sa protináboženská výchova.
V roku 1946 sa Albánsko vyhlasuje za Ľudovú republiku a komunistický režim deklaruje „odluku Cirkvi od štátu“, čo v skutočnosti znamená štátny ateizmus a náboženské prenasledovanie: „Režim chcel vytvoriť nového človeka, obratého o všetky svoje korene“, spomína don Mikele Koliqi, ktorý bol neskôr v roku 1994 Jánom Pavlom II. kreovaný na kardinála. V roku 1946 boli z krajiny vypudení všetci talianski rehoľníci a rehoľníčky. Pod guľkami popravcov zomiera 15 kňazov a rehoľníkov, medzi nimi rektor seminára v Skutari albánsky páter Daniele Dajani a taliansky viceprovinciál jezuitov páter Giovanni Fausti. Medzi popravenými je aj jeden františkán, dvaja seminaristi a desať veriacich laikov zo Skutari. Ďalších 32 rehoľníkov je uväznených. Arcibiskup Skutari Mons. Gaspare Thaci zomiera v domácom väzení.
Po útoku na jednotlivých kňazov sa v roku 1948 režim zameral na odstránenie celej hierarchie. Arcibiskup Drača Mons. Vinçenc Prennushi bol zatknutý a po mučení odsúdený na 30 rokov nútených prác. Umrel vo väzení v roku 1952. To isté sa dialo s takmer všetkými biskupmi. Biskupi Volaj a Gijni boli zastrelení. Jediným biskupom, ktorý zostal na slobode, avšak pod dozorom, bol 80-ročný Mons. Bernardin Shllaku, biskup Pultskej diecézy, ktorý pred smrťou v roku 1952 tajne vysvätil biskupa Mons. Ernesta Çobu. Gréckokatolícky kňaz Sifi Papamihali bol za živa pochovaný v močiari Maliq a jeho brat bol ako príbuzný kňaza zastrelený. V roku 1950 sú uväznení traja pravoslávni biskupi, medzi nimi arcibiskup Tirany, ktorý po 9 rokoch zomiera vo väzení.
V roku 1954 je vo väzniciach 80-tisíc ľudí. V albánskych žalároch, kde sa systematicky praktizovalo mučenie, zomrelo celkovo 137 cirkevných predstaviteľov, z nich 10 seminaristov a 8 rehoľníčok. V roku 1955 dochádza v Albánsku k takzvanému spusteniu opony, ktorá krajinu oddelí od zvyšného sveta až do osemdesiatych rokov. Život Cirkvi sa obmedzí len na vykonávanie kultu v niekoľkých otvorených budovách. Na slobode je len 14 kontrolovaných kňazov, ktorí sú vystavení vydieraniu, aby dali súhlas s vytvorením tzv. „národnej cirkvi“ oddelenej od Svätej stolice. V roku 1959 však biskup Ernest Çoba tajne udeľuje biskupskú vysviacku Nikollë Troshanimu a vysvätených je aj desať kňazov.
V rokoch 1967 nastupuje desaťročie fyzickej likvidácie kostolov alebo ich premeny na rekreačné priestory a telocvične. Zbúraná je národná mariánska svätyňa Matky Dobrej rady v Skutari a pravoslávna katedrála v Korçi. Po protestoch hierarchie nastupuje nová vlna zatýkania. Mons. Çoba zomiera vo väzení a 6 kňazov je zastrelených za vysluhovanie sviatostí.
Nová ústava v roku 1976 zakazuje akúkoľvek formu náboženského prejavu a vyhlasuje Albánsko za jediný oficiálny ateistický štát sveta. Uvádza sa v nej, že „štát neuznáva žiadne náboženstvo a podporuje ateistickú propagandu, aby tak ľuďom vštepil vedecko-materialistický pohľad na svet“. Zakazuje sa v nej vytváranie akéhokoľvek typu organizácie „fašistického, protidemokratického, náboženského, vojnychtivého či protisocialistického charakteru (...)“. Za šírenie náboženstva, za vydávanie, distribúciu či prechovávanie náboženskej literatúry trestný zákonník stanovil tresty od troch do desiatich rokov odňatia slobody. Rodičom bolo zakázané dávať deťom náboženské mená.
Komunistický diktátor Enver Hodža umiera v roku 1985 vo veku 77 rokov. V roku 1988 umiera 85-ročný jezuitský páter Pjetër Meshkalla významná osobnosť albánskej Katolíckej cirkvi, ktorý vo väzniciach strávil 34 rokov. V auguste roku 1989 krajinu po prvý krát navštevuje Matka Tereza (Gonxhe Bojaxhiu). Stretáva sa s vdovou komunistického diktátora Envera Hoxa, potom navštevuje hrob svojej matky a sestry na cintoríne v Tirane. Ide o nebývalú udalosť, keďže dovtedy Albánsko Matku Terezu zaznávalo.
Blíži sa záver 80. rokov a sním i koniec obdobia hrôzy. Dňa 4. novembra 1990 na cintoríne v Skutari verejne slávi svätú omšu kňaz Simon Jubani, ktorý strávil 26 rokov vo väzení. Medzi 5-tisíc prítomnými sú aj moslimovia. Ide o otvorené porušenie oficiálneho zákazu. Vláda reaguje zrušením zákazu a vyhlasuje náboženskú slobodu. Vianočná polnočná omša slávená na skutarskom cintoríne je už v priamom prenose Štátnej televízie. V marci 1991 prichádza do Albánska delegácia Svätej stolice, vedená Mons. Cellim a o mesiac neskôr je v Skutari kňazská vysviacka, prvá po troch desiatkach rokov. Založená je Albánska katolícka charita a 7. septembra 1991 Albánsko nadväzuje diplomatické styky so Svätou stolicou. Apoštolský nuncius Mons. Ivan Dias plní úlohu ordinára pre celé Albánsko s cieľom obnoviť cirkevnú hierarchu v celej krajine. Znovuotvorený Pápežský seminár v Skutari je zverený jezuitom, jeho spirituálom jej 85-ročný páter Giacomo Gardin, ktorý strávil vo väzení 10 rokov. O rok na Vianoce nuncius oznamuje menovanie štyroch biskupov. Vysvätiť ich prichádza osobne pápež sv. Ján Pavol II. 25. apríla 1993 pri svätej omši v Skutari. Apoštolská návšteva predstavuje obrovskú vzpruhu nielen pre albánskych katolíkov, ale i pre celú krajinu, ktorá prechádza ťažkým obdobím transformácie, sprevádzanej potravinovou krízou roku 1991 a neskôr v r. 1997 finančnou krízou. V roku 1994 Ján Pavol II. kreuje prvého albánskeho kardinála Mikele Koliquiho (1992 – 1997). V roku 2000 sú v Skutari vysvätení prví absolventi tamojšieho seminára. V roku 2002 kardinál Angelo Sodano posviaca novú katedrálu v Tirane.
Za výdatnej pomoci zo zahraničia vznikajú v krajine katolícke inštitúcie. Dnes sa tu nachádza 73 cirkevných vzdelávacích stredísk a 74 sociálnych a charitatívnych centier. Katolícka cirkev v Albánsku má dnes 124 farností začlenených do šiestich biskupstiev. V krajine pôsobí 8 biskupov, 147 kňazov, z nich 93 rehoľných, 478 rehoľných sestier, 331 katechétov. Na kňazstvo sa pripravuje 53 seminaristov.
Albánsko, ktoré naďalej prechádza procesom stabilizácie ekonomiky, v posledných rokoch získalo členstvo v NATO, OBSE, Rade Európy a Stredomorskej únii a od 24. júna 2014 je oficiálnym kandidátom na vstup do Európskej únie, o ktorý požiadalo už v r. 2009.
