Vatikán 25. augusta (RV) Dramatické šírenie vplyvu islamistickej ideológie kladie otázku po dôvodoch tohto javu. Pre Vatikánsky rozhlas hovorí na uvedenú tému egyptský jezuita otec Samir Khalil Samir, ktorý prednáša dejiny arabskej kultúry na Univerzite sv. Jozefa v Bejrúte. "Vojna v Sýrii bola na začiatku bojom obyvateľov, ktorí protestovali proti diktátorskemu režimu prezidenta Asada. Veľmi skoro, už po dvoch mesiacoch, do nej ale vstúpili islamistickí bojovníci z celého sveta, najmä z arabského poloostrova, aby bojovali proti vládnucim šíitom a alavítom. Ide teda o vnútorný problém islamu. Stále znova sa v ňom vracia dogmatický postoj, ktorý tvrdí, že ten, kto nevyznáva autentickú podobu islamu, musí byť zničený. Tento postoj označovaný pojmom kafir bol pôvodne zameraný na tých, ktorí neveria v Boha, na neveriacich, bol ale rozšírený i dovnútra islamského sveta. Ide o jednu z veľmi tragických rán moderného islamu, totiž označiť niekoho za neatentického moslima, čo má potom oprávňovať k jeho odstráneniu."
Ako si ale máme vysvetliť toto zosilené vyostrenie náboženského fundamentalizmu, tohto extrémizmu v islamskom mysleniu? Môžeme povedať, že tento výbuch násilia a túžby po moci súvisí s úbytkom kultúry?
"Áno, ide o prejav kultúrnej a politickej krízy moslimského sveta. Ale i celý svet sa nachádza v kríze: existuje v ňom chudoba a nevzdelanosť. I západná civilizácia prechádza krízou, ktorá na seba berie podobu nového pohanstva. To by ale boli iné témy."
Dosiahli sme snáď v dnešnej dobe nízku úroveň ľudskosti? Potrebujeme obnoviť vedomie toho, čo je humanizmus?
"Súhlasím, skutočne sme dnes dospeli k najnásilnejšej podobe islamu v jeho dejinách. Nikdy predtým neexistovala taká úroveň beštiálneho barbarstva. Otázka je, či je toto skutočný islam. Alebo ide o jeho úchylku? Samozrejme, že má v sebe niečo, čo pochádza z tradície islamu. Ale na druhej stráne nie je možné jednoducho povedať, že toto je islam. Ide teda o jeho určitú odvodenú podobu. Jeho zástancovia sa domnievajú, že tým uskutočňujú myšlienku chalifátu, ako ho poznáme od 10. do 13. storočia, ale v tom spočíva ich veľká chyba. Veľa moslimov to opakovane hovorí, veľkí moslimskí myslitelia sú proti tomu. Dráma spočíva v tom, že moslimovia si nedovolia uvedený postoj otvorene kritizovať, robiť autokritiku islamu. Ľudia sa na všetko dívajú a mlčia. Z ich strany som zatiaľ nevidel to, čo urobil vatikánska rada pre medzináboženský dialóg v dokumente z 12. augusta, kde sa píše, že ide o úplne neprípustné veci. Cituje 11 bodov, ktoré porušuje ľudské práva, a odsudzuje to silnými slovami. To je najjasnejšie hovoriaci dokument, čo poznám, a ktorý nepoužíva diplomatické formulácie. Pýta sa: Do kedy budete mlčať? Je potrebné, aby islamskí imámovia prehovorili! A nielen oni. Moslimovia dokážu vyjsť na námestia a zaplniť ulice, keď ide o akúkoľvek politickú vec, ktorá sa týka druhých. Ale keď sa to týka ich samotných, myslia si, že nie je správne výjsť do ulíc. To by sa malo zmeniť."
Kde si myslíte, že je východisko?
"V spolupráci so západným svetom. Pomocou islamu, aby urobil krok smerom k univerzálnejšiemu pohľadu na svet. Napríklad: aké sú ľudské práva? Kde by sme ich mohli plne uskutočniť, bolo by to úžasné! Verím, že to je možné vykonať, ale je potrebné - aby som použil pojem zo spirituality - dospieť k obráteniu srdca ako na Západe, tak v islamskom svete. Na Západe, aby bol menej materialistický, pretože doteraz mu vládnu hlavne peniaze, túžba po moci a ovládanie druhých. Je potrebné dôjsť k spoločnej vízii ľudstva, ale k tomu bude potrebných ešte veľa desaťročí," hovorí egyptský jezuita Samir Khalil Samir, s ktorým hovorila Fausta Speranza.
