Vatikán 29. júla (RV) Ďalší rozhovor so Svätým Otcom Františkom vyšiel v uplynulých dňoch, 500 dní od začiatku pontifikátu. Zverejnil ho argentínsky denník El Clarín vo svojej týždennej prílohe „Viva“ 24. júla. Týka sa mnohých zaujímavých tém, počnúc spomienkami z detstva, až po témy ako prisťahovalectvo, či úvahy o zmysle života. Interview vkladá ďalšie časti do mozaiky, ktorá je charakteristikou už všeobecne známej osobnosti, so srdcom vždy otvoreným dokorán voči ľuďom, ich utrpeniu a ich nádejam.Spomienky Svätého Otca na detstvo sú vyjadrením láskyplnej vďačnosti k žene, ktorá pomáhala jeho matke s domácimi prácami a ktorú opäť stretol už ako dospelý a napokon i ako kňaz, keď bola na smrteľnej posteli. Dostal od nej medailón Božského Srdca, ktorý – ako hovorí – vždy večer pred spaním pobozká. Zomrela šťastná, s úsmevom a dôstojnosťou tých, ktorí pracovali, hovorí pápež s naozajstným obdivom, ktorý pokorní ľudia vždy v ňom vzbudzovali.
Malý svet Bergogliovho domu sa potom v rozprávaní rozšíril do úvah o veľkom svete medzinárodného spoločenstva, ktoré ale často zostáva malé v štedrosti k potrebám tých, ktorí zanechajúc hrôzy rôznych druhov, nastavujú ruku a hľadajú pohostinnosť. Európa sa bojí, hovorí pápež na margo prisťahovalectva, a chváli Švédsko, ktoré bolo schopné v posledných rokoch poskytnúť životný priestor pre 800-tisíc prisťahovalcov.
Pápež František v rozhovore pre denník El Clarín nabáda ďalej k uvedomeniu si toho, ako svet u neustále plytvá Božími darmi, a to pre ľahostajnosť či pre osobné záujmy: „Keď sa napríklad chce začať s ťažbou surovín, pretože sa získa viac touto metódou, než inou, hoci táto kontaminuje vodu, nikoho to nezaujíma. A takto sa pokračuje v znečisťovaní prírody. Myslím, že otázka, ktorú si nekladieme, znie: „Nepácha ľudstvo týmto neuváženým a krutým využívaním prírody samovraždu?“
Otázka zostala visieť ohľadom kolektívneho svedomia, zatiaľ čo celkom spontánna bola reakcia na otázku reportéra, ako by sa pápež František vnímal ako možný víťaz Nobelovej ceny. Svätý Otec odpovedal priamo, že nikdy o tom nepremýšľal, pretože je veľmi ďaleko od jeho úvah snaha o ocenenia a doktoráty. Skôr dáva prednosť snahe o ľudskosť a úsiliu prepracovať sa viac k rodovej kultúre „pastierov“ a „argentínskych Indiánov“ („gauchos“ a „pampa“), nádherne opísanej Ricardom Guiraldesom v jeho diele „Don Segundo Sombra“:
„V Donovi Segundovi Sombrovi je jedna veľmi krásna vec. Človek, hrdina, ktorý prechádza hodnotením svojho života hovorí, že ako mladý muž bol nezdolateľným bralom, nesúcim všetko, ako dospelý bol riekou, ktorá sa valí dopredu, a že vo svojom starom veku sa cítil v pohybe, ale beží pomaly. Chcel by som použiť tento obraz básnika a spisovateľa Ricarda Guiraldesa, to posledné slovo: pokojne. Schopnosť hýbať sa so zhovievavosťou a pokorou, pokojom života.“
