Rím 14. júla (RV) Zabudnutý prorok, ktorého však historici objavujú ako veľkého pápeža minulého storočia, totiž Benedikt XV., ktorého 100. výročie zvolenia na Petrov stolec pripadá na tento rok. V týchto týždňoch, keď sa spomína na sté výročie začiatku Veľkej vojny, ponúka jeho učenie a dielo mimoriadnej kvality.Tretieho septembra 1914 za hrmotu diel, na začiatku vojny, ktorá zachvátila Európu, bol zvolený za pápeža bolonský arcibiskup, kardinál Giacomo della Chiesa. Práve táto vojna, ktorú definoval ako "zbytočné krvipreliatie", hlboko poznamenala jeho pontifikát. Pôsobil na Petrovom stolci v najrôznejších oblastiach len niečo dlhšie ako sedem rokov. Snažil sa nielen zastaviť zúriaci konflikt, ale nadviazal i vzťahy s Blízkym a Ďalekým východom, promulgoval nový Kódex kánonického práva, stlmil tóny modernizmu, reorganizoval misie a podporil katolíkov vstupujúcich do politiky. Najviac svojich síl však venoval úsiliu o mier. Hovorí profesor cirkevných dejín o. Massimo Mancini OP:
"Je to pápež, ktorý v tých najzložitejších situáciách, keď Svätá stolica nebola medzinárodne uznávaná, dokázal byť neprehliadnuteľným a účinným prostredníkom medzi mocnosťami za účelom dosiahnutia mieru, hoci sa ho podarilo nastoliť až po štyroch rokoch vojny. Benedikt XV. vyzýval všetky národy a všetky štáty k mieru. Nepostavil sa za žiadnu stranu, čo mu mnohí vytýkajú. Tento pápež vedel, že úlohou otca všetkých kresťanov je prinášať mier všetkým, bez toho, aby nadelil viac jednej mocnosti než druhej. Zostal však nepochopený."
Neboli to len teoretické výzvy k mieru. Vďaka svojím diplomatickým skúsenostiam sa tento pápež staral o konkrétne riešenie konfliktov, pokračuje taliansky dominikán:
"Na jednej strane sa, nakoľko to bolo možné, pokúša ponúkať pomoc všetkým, ktorých postihli vojnové útrapy. Na druhej strane, po troch rokoch krvavej a tragickej vojny pápež prichádza s návrhom a posiela diplomatickú nótu všetkým bojujúcim mocnostiam, v ktorej naznačuje riešenie konkrétnych problémov. Jeho detailný návrh je však bojujúcimi stranami odmietnutý, až na jedinú výnimku, totiž rakúskeho cisára Karola I. Nebol to isté úspech, ale bol to veľký prorocký moment tohto pápeža."
Výraznú stopu zanechal Benedikt XV. i v oblasti misií, hovorí ďalej cirkevný historik:
"Encyklikou Maximum illud z roku 1919 dal Benedikt XV. nový impulz misiám na rôznych kontinentoch v snahe dosiahnuť to, aby tamojší klérus bol tvorený prevažne domorodými kňazmi. Teda, kňazi a biskupi mali byť z radov ľudí. Misia nemali byť spájané s kolonializmom európskych mocností, ale mali dať vyniknúť domu najlepšiemu v evanjelizovaných národoch a urobiť tak evanjeliové posolstvo autentickejším."
Bol prezieravým novátorom i pokiaľ ide o rolu katolíkov v politike, hovorí o. Mancini:
"Benedikt XV. je tiež mužom, ktorý pozorne sleduje účasť katolíkov v politike rôznych krajín. Predovšetkým v Taliansku, kde podporil založenie ľudovej strany pod vedením dona Luigiho Sturza, prvú taliansku politickú stranu katolíckej inšpirácie. Za pontifikátu Benedikta XV. boli tiež, hoci veľmi potajomky, začaté veľmi potajomky rokovania, ktorých cieľom bolo dosiahnuť riešenie vážneho problému tzv. rímskej otázky, teda postavenia Svätej stolice, ktoré zostalo niekoľko desaťročí nevyriešené a vyvolávalo konflikty medzi Talianskom a Svätou stolicou," hovorí o. Mancini.
