Región Molise pred pápežom Františkom dvakrát navštívil Ján Pavol II. v rokoch 1983 a 1995. Historicky je Svätý Otec František už deviatym pápežom, ktorý zavítal do týchto miest.

Po prílete o pol deviatej ráno pápeža privítal v Campobasse arcibiskup diecézy Mons. Giancarlo Maria Bregantini spolu s predstaviteľmi Regiónu Molise, okresu a mesta Campobasso. V aule Moliskej univerzity v Campobasse, zaplnenej ľuďmi práce, predstaviteľmi priemyselného sektoru a študentmi Svätého Otca pozdravil univerzitný kaplán zo saleziánskej komunity.

Rektor univerzity prof. Gianmaria Palmieri začal privítaciu reč citáciou slov pápeža Františka: „Ak je cirkev živá, musí vždy prekvapovať“. Poukázal tak na radostné prekvapenie obyvateľov Molise, keď im Svätý Otec oznámil, že sa rozhodol navštíviť Molise. Pripomenul, že región má pomerne okrajovú pozíciu v rámci Talianska a je spojený s vysťahovalectvom za prácou.

Okrem bohatstva pôdy a mora sa vyznačuje aj zdravým životným prostredím, kultúrnymi hodnotami a tiež pracovitosťou a poctivosťou svojich obyvateľov. Podotkol, že tento malý región na juhovýchode Talianska sa nespája s pôsobením mafie. Ako dar odovzdal Svätému Otcovi umelecký reliéf s názvom „Materstvo zeme“, naznačujúci spojitosť Molisanov s pôdou.

Po rektorovi sa Svätému Otcovi prihovorila zamestnankyňa automobilky Fiat Elisa Piermarinová. Poukázala na nezamestnanosť a nestálosť zamestnania, ktoré sprevádzajú ekonomické ťažkosti viacerých miestnych podnikov a vplývajú na životy rodín. Ako mladá mamička čakajúca druhé dieťa sa podelila so svojou skúsenosťou so zladením rodinného a pracovného života.

Osobitne poukázala na negatívny dopad, aký má na rodiny nedeľná práca matiek v nákupných centrách. „Zosúladenie práce s rodinou nie je vždy ľahké. V prvom rade pre toľké mamy, ktoré musia pracovať aj v nedeľu v nákupných centrách, otvorených bez dôvodu, na úkor pohody v rodine.“ Poukázala na oporu pri starostlivosti o dieťa, ktorú pri svojej práci robotníčky pri výrobnej linke na smeny nachádza v manželovi a môže počítať aj s pomocou starej mamy.

Ďalšie svedectvo patrilo zamestnancovi z oblasti poľnohospodárstva. „Chceme byť roľníkmi z povolania, nie donútenia,“ povedal 28-ročný agronóm Gabriele Maglieri. O dôstojnosti práce v poľnohospodárskej oblasti hovoril v súvislosti s ochranou stvorenstva a požiadavkou ekonomickej a sociálnej spravodlivosti.

Svätý Otec následne predniesol príhovor, v ktorom reagoval na prednesené svedectvá. Za jednu z najväčších výziev našej doby označil ekologickú požiadavku zabezpečenia takého rozvoja, ktorý bude dbať o zachovanie prírodného fondu. Dôrazne upozornil na význam nedele pre rodinu, na etický, sociálny a duchovný význam nedele bez práce, ktorú označil za ukazovateľ miery humánnosti ekonomického systému. Venoval sa aj otázke ľudskej práce a dôstojnosti, ktorá z nej pre človeka plynie.

-----------------------------------------------------------------

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka na univerzite v Molise:

Vážený pán rektor, vážení činitelia, študenti, univerzitní zamestnanci, profesori, bratia a sestry pracujúceho sveta,

ďakujem Vám za Vaše prijatie. Predovšetkým Vám ďakujem za to, že ste so mnou zdieľali vašu realitu života, vaše námahy i nádeje. Pán rektor použil vyjadrenie, ktoré som raz použil, že náš Boh je Bohom prekvapení: a je to pravda. Každý deň nám pripravuje jedno z nich, všakže? Taký je náš Otec. Avšak povedal o Bohu aj inú vec, ktorú teraz preberiem – že Boh rozbíja schémy. A ak my sami nemáme odvahu rozbíjať schémy, nikdy nebudeme napredovať, pretože náš Boh nás podnecuje k nasledovnému: byť tvorivými pri vytváraní budúcnosti. Nádherná teologická definícia!

Moja návšteva v Molise sa začína týmto stretnutím so svetom práce, no miesto, na ktorom sa nachádzame, je univerzita. A má to svoj význam: vyjadruje to dôležitosť výskumu a formovania aj za tým účelom, aby mohli byť zodpovedané nové zložité otázky, ktoré kladie súčasná ekonomická kríza na úrovni miestnej, národnej i medzinárodnej. Pred chvíľou to dosvedčil i mladý poľnohospodár svojím rozhodnutím doplniť si vysokoškolské vzdelanie v oblasti agronómie a venovať sa obrábaniu zeme z „povolania“. Zostať roľníkom na poli neznamená zostať zafixovaným; je to vytváranie dialógu – plodného, kreatívneho. Je to dialóg Človeka so svojou pôdou, ktorú obhospodaruje a robí ju pre nás všetkých úrodnou. Toto je dôležité. Dobrý vzdelávací program neponúka jednoduché riešenia, ale pomáha nadobudnúť širší a tvorivejší rozhľad, ktorý dokáže lepšie zhodnotiť zdroje územia.

V plnej miere zdieľam to, čo bolo povedané v súvislosti so „starostlivosťou“ o pôdu – aby vydávala úrodu tak, že by nebola „zbavená úrodnosti“. Toto je jednou z najväčších výziev našej doby: vydať sa cestou takého rozvoja, ktorý dokáže rešpektovať stvorenstvo. Pozerám na Ameriku, moju vlasť, a aj tam: mnoho celkom vyklčovaných lesov, ktoré sa zmenili na pôdu, ktorú nemožno kultivovať, ktorá nie je schopná dať život. Je to náš hriech: obrali sme pôdu o úrodnosť a nenechali sme ju, aby s pomocou nášho obrábania vydala to, čo v sebe ukrýva.

Ďalšia výzva zaznela v hlase tejto statočnej matky robotníčky, keď hovorila i v mene svojej rodiny: manžela, malého dieťaťa i toho ešte pod srdcom. Je to naliehavá výzva za prácu a súčasne za rodinu. Vďaka za toto svedectvo! V skutočnosti ide o to, aby sa našiel spôsob, ako zladiť čas na prácu s časom pre rodinu. No poviem vám jednu vec: chodievam do spovednice, spovedám ľudí; v súčasnosti nie až tak, ako som to robieval v inej diecéze... Keď príde nejaká mladá matka alebo otec, pýtam sa: „Koľko máte detí?“ A oni mi povedia. A položím zakaždým ďalšiu otázku: „Povedz mi: hráš sa so svojimi deťmi?“ Väčšina reaguje: „Prosím, Otče?“ – „Áno, áno: hrávaš sa? Tráviš čas so svojimi deťmi?“ Strácame túto schopnosť, túto múdrosť hrania sa spolu s našimi deťmi. Ekonomická situácia nás dotláča k tomu, aby sme ju strácali. Prosím vás, venujme čas našim deťom! Nedeľa – bola tu táto zmienka o nedeli, patriacej rodine, tráveniu času... Toto je „kritický“ moment – moment, ktorý nám dovoľuje rozlíšiť a zhodnotiť kvalitu ľudskej stránky ekonomického systému, ktorého sme súčasťou. V rámci tohto prostredia sa vynára tiež otázka nedeľnej práce, ktorá nie je len záležitosťou veriacich, ale – nakoľko je etickou voľbou – dotýka sa všetkých. Je to priestor pre nezištnosť, ktorý sa nám vytráca, či nie? Otázkou je: čomu chceme dať prednosť? Nedeľa bez práce – s výnimkou nevyhnutných služieb – je potvrdením, že prioritou nie sú ekonomické záujmy, ale ľudské, nezištné; vzťahy nie komerčné, ale rodinné, priateľské; pre veriacich je to priorita vzťahu s Bohom a so spoločenstvom. Snáď je tu vhodný moment aj položiť si otázku, či práca v nedeľu je skutočnou slobodou. Lebo Boh, ktorý je Bohom prekvapení a ktorý rozbíja schémy, aby sme sa my mohli stať slobodnými, je Boh, ktorý oslobodzuje.

Drahí priatelia, dnes by som chcel pripojiť môj hlas k hlasu toľkých pracujúcich a podnikateľov tohto regiónu a žiadať o uzatvorenie „zmluvy v prospech práce“. Videl som, že v Molise je snaha hľadať odpovede na drámu nezamestnanosti spájaním síl konštruktívnym spôsobom. Mnohé pracovné miesta by mohli byť obnovené za pomoci stratégie zosúladenej s orgánmi na celoštátnej úrovni – skrze „zmluvu v prospech práce“, ktorá by sa dokázala chopiť možností ponúkaných národnou a európskou legislatívou. Vyzývam vás ísť ďalej touto cestou, ktorá môže priniesť dobré ovocie tu ako aj v iných regiónoch. Chcel by som sa vrátiť k jednému slovíčku, ktoré si povedal: dôstojnosť. Nemať prácu neznamená len nemať to nevyhnutné na prežitie. Nie. Každý deň sa môžeme nejako zasýtiť: zájdeme do Charity, do tej či onej asociácie, do klubu, zájdeme tam, a tam nám dajú najesť. Ale problém nie je v tomto. Problémom je nepriniesť do domu chlieb: toto je závažné a toto odníma dôstojnosť! Toto odníma dôstojnosť! Najzávažnejším problémom nie je hlad, ten je len jedným z problémov. Najvážnejším problémom je dôstojnosť. Preto potrebujeme pracovať a obraňovať našu dôstojnosť, ktorú prinavracia práca.

Nakoniec vám chcem povedať, že sa ma dotkol fakt, že ste mi darovali obraz, ktorý znázorňuje práve „materstvo“. Materstvo so sebou nesie ťažkosti, no pôrodné ťažkosti sú zamerané na život, sú spojené s nádejou. Preto vám nielen ďakujem za tento dar, ale omnoho viac vám ďakujem za posolstvo, ktoré nesie: ťažkosť naplnená nádejou. Ďakujem! Chcel by som dodať jednu skutočnosť z minulosti, ktorú som zažil. V čase, keď som bol provinciálom jezuitov, bola potreba poslať niekoho ako kaplána do Antarktídy na desať mesiacov v roku. Premyslel som si to... a išiel jeden. No, aby ste rozumeli, dotyčný sa narodil v Campobasse, bol odtiaľto... Ďakujem! / Preložila: Martina Korytiaková

-----------------------------------------------------------------

Z univerzity sa Svätý Otec presunul v otvorenom džípe cez ulice lemované nadšenými ľuďmi na otvorené priestranstvo bývalého štadióna, kde slávil Eucharistiu. Na trávnatej ploche sa nachádzalo 21-tisíc ľudí. Spolu s ďalšími v okolitých uliciach účasť dosiahla 80-tisíc. Pódium plné zelene kryl originálny prístrešok z bambusových palíc.

Počas svätej omše slávenej ku cti Panny Márie, ktorú si tamojší veriaci uctievajú s titulom Vysloboditeľka (Madonna della Libera). Tento titul sa viaže k udalosti z roku 663, keď Panna Mária svojím zjavením vyslobodila obyvateľov mesta Benevento z obliehania nepriateľským vojskom.

Na svätej omši odzneli dve čítania (Múd. 10,9-15 a Gal. 5,13-14), obe na tému slobody, ktorú dáva Pán. Prvé z nich, z Knihy Múdrosti, prečítal nevidiaci muž pomocou Braillovho písma. V evanjeliu (Lk 1,39-56) zaznel úryvok o Navštívení Panny Márie u Alžbety a chválospev Magnifikat. Svätý Otec počas omše predniesol homíliu, v ktorej sa zameral na význam kresťanskej slobody.

-----------------------------------------------------------------

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca v Campobasse:

«Múdrosť naopak zachránila od lopôt tých, ktorí jej slúžili» (Múd. 10,9).

Prvé čítanie nám pripomenulo charakteristiky Božej múdrosti, ktorá oslobodzuje od zla a útlaku tých, ktorí sa dali do služby Pánovi. On v skutočnosti nie je neutrálny, ale so svojou múdrosťou stojí na strane zraniteľných, tých, čo sú diskriminovaní a utláčaní, ktorí sa mu s dôverou zverujú. Táto skúsenosť Jakuba a Jozefa vyrozprávaná v Starom zákone, ukazuje dva základné aspekty života Cirkvi: Cirkev je ľud, ktorý slúži Bohu, je ľudom, ktorý žije v slobode darovanej Bohom.

Sme predovšetkým ľud, ktorý slúži Bohu. Služba Bohu sa uskutočňuje rôznymi spôsobmi, osobitne v modlitbe a v adorácii, v ohlasovaní evanjelia a vo svedectve lásky. A vždy je obrazom Cirkvi Panna Mária, «služobnica Pána» (Lk 1,38; porov. 1,48). Rýchlo po tom, ako prijala zvestovanie anjela a počala Ježiša, Mária sa ponáhľa na cestu, aby pomohla staršej príbuznej Alžbete. Tak ukazuje, že privilegovanou cestou služby Bohu je služba bratom, ktorí sú v núdzi.

V škole Matky sa Cirkev učí stať sa každý deň „služobnicou Pána“, byť pripravená vydať sa na cestu, aby vyšla v ústrety situáciám veľkej núdze, aby bola starostlivá o maličkých a vylúčených. Ale službu lásky sme my všetci povolaní žiť v bežných skutočnostiach, čiže v rodine, vo farnosti, v práci, so susedmi... Je to láska každodenná, láska v obyčajných veciach.

Svedectvo lásky je hlavnou cestou evanjelizácie. V tomto Cirkev bola vždy „v prvej línii“, svojou materskou a bratskou prítomnosťou, ktorou zdieľa ťažkosti a krehkosť ľudí. Týmto spôsobom sa kresťanská komunita snaží spoločnosti vštepiť ten „prídavok duše“, ktorý umožňuje pozerať vždy ďalej a dúfať.

Je to práve to, čo vy, drahí bratia a sestry tejto diecézy, robíte s veľkodušnosťou, podporení pastoračnou horlivosťou vášho biskupa. Všetkých vás povzbudzujem, kňazov, zasvätené osoby i veriacich laikov, aby ste vytrvali na tejto ceste, slúžiac Bohu v službe bratom a šíriac všade kultúru solidarity. Tak veľmi je potrebné toto úsilie, zoči-voči situáciám materiálnej a duchovnej neistoty, najmä tvárou v tvár nezamestnanosti, rane, ktorá si zo strany všetkých vyžaduje vynaloženie všetkých síl a veľkú odvahu. Lebo výzva práce je výzvou, ktorá sa osobitne dotýka zodpovednosti inštitúcií, sveta podnikania a financií. Je nevyhnutné postaviť dôstojnosť osoby do centra každej perspektívy a každej činnosti. Ostatné záujmy, aj keď legitímne, sú druhoradé. V centre je dôstojnosť ľudskej osoby! Prečo? Lebo ľudská osoba je obrazom Božím, bola stvorená na obraz Boží a my všetci sme Božím obrazom!

Takže Cirkev je ľudom, ktorý slúži Pánovi. Preto je to ľud, ktorý okusuje svoje oslobodenie a žije v tejto slobode, ktorú jej On dáva. Skutočnú slobodu dáva vždy Pán! Predovšetkým slobodu od hriechu, od egoizmu vo všetkých formách: slobodu darovať sa a urobiť to s radosťou, ako Panna Mária z Nazaretu, ktorá je slobodná od seba samej, neuzatvára sa vo svojom stave – a mala by na to veľmi dobrý dôvod! –myslí však na toho, kto je v tej chvíli vo väčšej núdzi. Je slobodná v slobode Boha, ktorá sa uskutočňuje v láske. Toto je tá sloboda, ktorú nám Boh daroval a my ju nesmieme stratiť: sloboda adorovať Boha, slúžiť Bohu a slúžiť mu aj v našich bratoch.

Toto je sloboda, ktorú s Božou milosťou zažívame v kresťanskej komunite, keď sa dáme do vzájomnej služby. Bez závisti, bez skupinkovania, bez klebiet... Slúžiť jedni druhým. Slúžiť si! Tak nás Pán oslobodzuje od ambícií a rivalít, ktoré podkopávajú jednotu spoločenstva. Oslobodzuje nás od nedôvery, od smútku. Pozrite, tento smútok je nebezpečný, lebo nás zráža k zemi. Zráža nás... Je nebezpečný! Dávajte pozor! Pán nás oslobodzuje od strachu, od vnútornej prázdnoty, od izolácie, od horekovania a sťažovania sa. Ani v našich komunitách nechýbajú negatívne postoje, ktoré robia jednotlivcov zahľadenými do seba, starajúc sa viac o sebaobranu, než o sebadarovanie. Ale Kristus nás vyslobodzuje z tejto existenciálnej šede, ako sme odpovedali v responzóriu žalmu: «Ty si moja pomoc, ty si moje oslobodenie». Preto učeníci, my, Pánovi učeníci, aj keď zostávame vždy slabými a hriešnikmi – všetci sme nimi! – ale napriek tomu, že sme naďalej slabí a hriešni, sme povolaní žiť s radosťou a odvahou našu vieru, spoločenstvo s Bohom a s bratmi, adoráciu Boha, a sme povolaní s pevnosťou čeliť námahám a skúškam života.

Drahí bratia a sestry, Svätá Panna, ktorú si osobitne uctievate s titulom „Matka vyslobodenia“ (Madonna della Libera), nech vám vyprosí radosť slúžiť Pánovi a kráčať v slobode, ktorú nám daroval On sám: v slobode adorácie, modlitby a služby druhým. Nech vám Mária pomôže byť cirkvou materskou, cirkvou prijímajúcou a starostlivou voči všetkým. Nech je stále pri vás, pri vašich chorých, starých, ktorí sú múdrosťou ľudu, pri vašich mladých. Pre všetok váš ľud nech je znamením útechy a bezpečnej nádeje. Nech nás Matka vyslobodenia sprevádza, pomáha nám, utešuje, nech nám dá pokoj a radosť. / Preložila: Zuzana Klimanová

-----------------------------------------------------------------

Na obed pápež František požehnal novootvorenú stravovňu pre ľudí v núdzi a naobedoval sa tam spolu s miestnymi chudobnými. V popoludňajších hodinách sa presunul do diecézy Isernia, v sprievode biskupa diecézy Camilla Cibottiho, ktorý do úradu nastúpil len pred mesiacom. Po 15:00 h sa pred svätyňou Bolestnej Panny Márie v Castepetrose stretol s mladými z regiónov Abruzzo a Molise, ktorí takto zažili niečo na spôsob malých Svetových dní mládeže.

-----------------------------------------------------------------

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka mladým:

Drahí mladí, pekné popoludnie!

Ďakujem vám za vašu hojnú a radostnú účasť. Ďakujem Mons. Pietrovi Santorovi za jeho službu v pastorácii mládeže. A vďaka patrí Tebe, Sára – kde si zmizla? -, že si sa stala hovorkyňou nádejí a obáv mladých z Abruzza a Molise. Molise je jedným z krajov Talianska, však?

Entuziazmus a sviatočná atmosféra, ktoré viete vytvoriť, sú nákazlivé. Entuziazmus je nákazlivý. Viete, odkiaľ pochádza slovo entuziazmus? Je z gréčtiny a znamená «mať niečo od Boha vo vnútri» alebo «byť v Bohu». Ak je entuziazmus zdravý, značí, že niekto má niečo od Boha vo svojom vnútri a radostne to prejavuje. Buďte otvorení – s týmto entuziazmom – pre nádej a túžte po plnosti, túžte po tom, aby ste dali zmysel vašej budúcnosti, celému vášmu životu, aby ste objavili správnu cestu pre každého z vás a vybrali si spôsob, ktorý vám prinesie pokoj a ľudskú realizáciu. Vhodnú cestu, zvoľte si cestu... Čo to značí? Nestáť nehybne – žiaden mladý nemôže stáť nehybne – a kráčať. To znamená kráčať v ústrety niečomu, pretože niekto by sa mohol pohnúť, avšak to by nemuselo značiť, že kráča, mohol by blúdiť, chodiť dookola, krúžiť v živote, a život nemáme preto, aby sme v ňom krúžili. Máme ho preto, aby sme napredovali a toto je výzva pre vás!

Na jednej strane hľadáte to, na čom vskutku záleží, to, čo zostane nemenné v čase e definitívne, hľadáte odpovede, ktorá osvietia vašu myseľ a rozohrejú vám srdce nie iba chvíľkovo, v jedno ráno alebo na krátky úsek cesty, ale navždy. Neprestajné svetlo v srdci, neprestajné svetlo mysle, srdce rozpálené navždy, definitívne. Z druhej strany máte zasa veľkú obavu, aby ste sa nepomýlili. Je to tak, pretože ten, kto kráča, môže sa pomýliť. Strach nechať sa príliš zatiahnuť do vecí ste už veľakrát zažili, taktiež pokušenie nechať si natrvalo pootvorené zadné dvierka, ktoré by vám v prípade potreby mohli otvoriť nové scenáre a možnosti. Pôjdem týmto smerom, vyberiem si tento smer, no ponechám otvorené tieto dvere, a ak sa mi to nebude páčiť, vrátim sa späť a odídem. Táto provizórnosť neprospieva, neosoží, pretože ti vnáša do mysle tmu a ochladí srdce.

Dnešná spoločnosť a jej prevládajúce kultúrne vzorce – napríklad „kultúra provizórnosti“ – neposkytujú priaznivé ovzdušie pre formáciu stabilných životných rozhodnutí s pevnými záväzkami postavených viac na skale lásky a zodpovednosti, ako na piesku chvíľkového pocitu. Túžba po osobnej nezávislosti je vyhrotená až do takej miery, že vždy všetko spochybní a s relatívnou ľahkosťou rozdrobí dôležité a dlho zvažované rozhodnutia, slobodne zvolené spôsoby života prežívané s nasadením a obetavosťou. Toto živí povrchnosť pri prevzatí zodpovednosti, pretože hrozí, že niekde v podvedomí bude chápaná ako niečo, čoho je možné sa zbaviť. Dnes si vyberiem to, zajtra si zvolím ono, idem tým smerom, ako fúka vietor, alebo, keď vychladne moje nadšenie, keď ma prejde chuť, vyberiem sa inou cestou... Toto znamená krúžiť v živote ako v bludisku, však? A cesta nie je bludisko. Ak ste v bludisku, skúšate paberkovať raz tu, raz tam, zastavte sa. Hľadajte tú niť, aby ste z bludiska vyšli. Hľadajte niť, pretože si neslobodno premárniť život takýmto krúžením.

Jednako však, drahí mladí, srdce človeka túži po veľkých veciach, po dôležitých hodnotách, hlbokých priateľstvách, po zväzkoch, ktoré zosilnejú v životných skúškach bez toho, aby sa rozpadli. Človek túži po tom, aby miloval a bol milovaný: toto je naša najhlbšia túžba, milovať a byť milovaní. Je to najhlbšia túžba. A má byť uskutočnená definitívne. Kultúra provizórnosti nenapomáha našej slobode, ale oberá nás o náš pravý údel, o najpravdivejšie a najautentickejšie ciele. Taký život je rozdrobený na kúsky. Je smutné dožiť sa istého veku, obzrúc sa na cestu, ktorou sme prešli a zistiť, že je rozbitá na rozličné kusy, bez jednoliatosti, bez definitívnosti: všetko bolo provizórne... Nenechajte si ukradnúť túžbu po tom, aby ste vo svojom živote vytvorili veľké a solídne veci! Toto nás pobáda vpred! Neuspokojte sa s malými cieľmi! Túžte po šťastí, buďte smelí, odvážni vyjsť zo seba samých, aby ste v plnosti pracovali na svojej budúcnosti spolu s Ježišom.

Sami to však nedokážeme. Stojac pred tlakom udalostí a módy, samotní nikdy nedokážeme nájsť správnu cestu, a ak by sme ju aj našli, nebudeme mať dosť sily, aby sme vytrvali, aby sme čelili stúpaniam a nepredvídaným prekážkam. A tu prichádza Ježišovo pozvanie: „Ak chceš... nasleduj ma“. Pozýva nás, aby nás sprevádzal na ceste, nie aby nás využil, nie aby z nás urobil otrokov, ale aby nás urobil slobodnými. V tejto slobode nás pozýva, aby nás mohol sprevádzať na ceste. Je to tak. Iba spoločne s Ježišom, modliac sa a nasledujúc ho, budeme mať jasnú víziu a dosť síl, aby sme ju uskutočnili. On nás miluje definitívne, vybral si nás definitívne, definitívne sa daroval každému z nás. Je naším obhajcom a starším bratom a bude naším jediným sudcom. Aké je pekné môcť čeliť striedavým obdobiam existencie v Ježišovej spoločnosti, mať v blízkosti jeho osobu a jeho posolstvo! On nám nevezme samostatnosť či slobodu; naopak, posilní našu krehkosť, umožní nám, aby sme sa stali vskutku slobodní, slobodní pre konanie dobra, silní, aby sme ho konali neprestajne, schopní odpúšťať a schopní žiadať odpustenie. Toto je Ježiš, ktorý nás sprevádza, taký je Pán!

Rád opakujem jedno slovo, pretože naň často zabúdame: Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní. Veru tak. Je to pravda! Jeho láska je taká veľká, že je nám stále nablízku. Sme to my, ktorí sa unavia pýtať si odpustenie, avšak on vždy odpúšťa, zakaždým, keď ho o to poprosíme. Odpúšťa definitívne, vymaže a zabúda na náš hriech, ak sa k nemu obrátime s pokorou a dôverou. Pomáha nám, aby sme nezmalomyseľneli pri prekážkach a nepovažovali ich za neprekonateľné. A tak, dôverujúc mu, znova hodíte siete, aby ste zažili prekvapivý a hojný rybolov, nájdete odvahu a nádej čeliť aj ťažkostiam, ktoré pochádzajú z dôsledkov ekonomickej krízy. Nádej a odvaha sú darované všetkým, avšak osobitne sa pripisujú mladým: odvaha a nádej. Budúcnosť je celkom iste v Božích rukách, on je prozreteľný a uisťuje nás, že sú tu ruky prozreteľného Otca. To neznamená popierať ťažkosti a problémy, ale vidieť ich ako prechodné a prekonateľné. Ťažkosti, krízy, spolu s Božou pomocou a dobrou vôľou všetkých, môžu byť prekonané, premožené a premenené.

Nechcem ukončiť tento príhovor bez toho, aby som povedal pár slov na adresu vášho problému, problému, ktorý práve prežívate: nezamestnanosť. Je smutné stretnúť mladých „ani-ani“. Čo znamená toto „ani-ani“? Neštudujú, pretože nemôžu, nemajú možnosť a ani nepracujú. To je výzva, ktorú musíme my všetci spoločne zdolať. Musíme ísť vpred, aby sme ju zdolali! Nemôžeme ostať rezignovaní a takto stratiť celú jednu generáciu mladých, ktorí nemajú silnú dôstojnosť pracujúceho! Práca nám dáva dôstojnosť a my všetci musíme urobiť všetko preto, aby sa nestratila táto generácia mladých. Použime našu tvorivosť na to, aby mladí prežívali radosť z dôstojnosti, ktorú so sebou prináša práca. Generácia bez práce je budúcou porážkou pre celú krajinu i pre ľudstvo. Musíme proti tomu bojovať. Pomáhajme si navzájom nájsť východisko, pomoc, spolupatričnosť.

Mladí sú odvážni, už som to povedal, mladí majú nádej, a do tretice, mladí majú schopnosť byť solidárni. A toto slovo, solidarita je slovo, ktoré sa dnešnému svetu nepáči počuť. Niektorí si myslia, že je to azda nejaká nadávka. To veru nie, nie je to nadávka. Je to kresťanské slovo: ísť vpred s bratom, aby sme mu pomohli prekonať ťažkosti. Odvážni, s nádejou a solidaritou.

Zhromaždili sme sa pre svätyňou Bolestnej Panny Márie, založenej na mieste, kde sa dvom dievčatám z tohto kraja, Fabiane e Serafine v roku 1888 zjavila Panna Mária, keď pracovali na poli. Mária je matka, vždy nás podporuje, keď pracujeme aj keď si hľadáme prácu, keď máme jasné idey, i keď sme zmätení, keď z nás spontánne vychádza modlitba, i keď máme vyprahnuté srdce. Ona je tu neprestajne, aby nám pomohla. Mária je Božia Matka, naša matka a matka Cirkvi. Toľkí muži a ženy, mladí i starší sa k nej obracajú, aby jej ďakovali i naliehavo prosili o nejakú milosť. Mária nás privádza k Ježišovi, Ježiš nám daruje pokoj. Priblížme sa k nej, dôverujúci v jej pomoc, s odvahou a nádejou. Pán nech požehná každého z vás, na vašej ceste, na vašej ceste odvahy, nádeje a solidarity. Vďaka.

A teraz sa všetci spoločne pomodlime k Panne Márii: Zdravas Mária...

Prosím vás, modlite sa za mňa, prosím, robte tak! A nezabudnite: v živote sa kráča a nikdy nie krúži! Ďakujem. / Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ

-----------------------------------------------------------------

Ďalej pápež František navštívil v Isernii nápravnovýchovné zariadenie, kde sa stretol so srdečným prijatím zo strany väzňov i vedenia väznice. Pri tejto príležitosti poukázal na motto dnešnej pastoračnej návštevy: „Boh sa neunaví odpúšťaním“. (Text príhovoru pápeža Františka bude publikovaný neskôr.)

V Isernii nasledovalo stretnutie s chorými v miestnej katedrále a napokon krátko po 18. hod. stretnutie s obyvateľmi mesta na námestí pred katedrálou, spojené so slávnostným vyhlásením Jubilejného roka sv. pápeža Celestína, ktorý sa narodil v Molise pred 800 rokmi.

-----------------------------------------------------------------

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka občanom Isernie:

Drahí bratia a sestry, ďakujem za toto vaše srdečné prijatie! Ďakujem Mons. Camillovi Cibottimu, novému biskupovi Insernie, jeho predchodcovi Mons. Salvatoremu Viscovi, starostovi, popredným predstaviteľom a všetkým, ktorí spolupracovali na tejto návšteve.

Ide o posledné dnešné stretnutie a koná sa na symbolickom mieste, na Katedrálnom námestí. Námestie je miestom, kde sa stretávame ako občania a katedrála je miestom, kde sa stretávame s Bohom, načúvame jeho slovu, aby sme žili ako bratia, občania a bratia. V kresťanstve niet protirečenia medzi posvätným a svetským; v tomto zmysle: občania a bratia.

Je jedna silná myšlienka, ktorá ma zasiahla, keď som premýšľal o odkaze sv. Celestína V. On mal podobne ako sv. František z Assisi veľmi silný zmysel pre Božie milosrdenstvo a pre skutočnosť, že Božie milosrdenstvo obnovuje svet.

Pietro del Morrone ako aj František z Assisi poznali dobre spoločnosť svojej doby, s jej veľkou chudobou. Boli veľmi blízko k ľuďom, k národu. Mali rovnaký Ježišov súcit s mnohými unavenými a skleslými ľuďmi. Ale neobmedzovali sa na rozdávanie dobrých rád alebo zbožnej útechy. Oni ako prví urobili rozhodnutie života ísť proti prúdu, rozhodli sa spoliehať sa na Prozreteľnosť Otca, a to nielen osobnou askézou, ale aj prorockým svedectvom o otcovstve a bratstve, ktoré sú posolstvom evanjelia Ježiša Krista.

Vždy ma oslovuje, že vďaka tomuto svojmu silnému súcitu s ľuďmi títo svätí cítili potrebu dať ľuďom to najdôležitejšie, to najväčšie bohatstvo: Otcovo milosrdenstvo, odpustenie. «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.» V týchto slovách Otčenáša je celý životný plán, založený na milosrdenstve. Milosrdenstvo, zhovievavosť, odpustenie hriechov, to nie je len niečo zbožné, vnútorné, akýsi duchovný utišujúci prostriedok, nejaký druh olejčeka, ktorý nám pomôže byť jemnejšími, lepšími. Nie! Je to proroctvo o novom svete, milosrdenstvo je proroctvom o novom svete, v ktorom sú dobrá zeme a práce rovnomerne rozdelené a nikto nie je bez toho, čo nevyhnutne potrebuje, pretože solidarita a delenie sa sú konkrétnym dôsledkom bratstva. Títo dvaja svätí dali príklad. Vedeli, že ako klerici -jeden bol diakonom, druhý biskupom, biskupom Ríma - ako klerici obaja musia dať príklad chudoby, milosrdenstva a úplného vyzlečenia sa zo seba samého.

Tu je potom zmysel novej občianskej príslušnosti, ktorú výrazne pociťujeme tu na tomto námestí pred katedrálou, kde sa nám prihovára pamiatka svätého Petra Morroneho, Celestína V. Tu je najaktuálnejší význam Jubilejného roku, Celestínskeho jubilejného roku, ktorý teraz vyhlasujem za otvorený a počas ktorého budú pre všetkých dokorán otvorené dvere Božieho milosrdenstva. Nie je to únik, nie je to útek od reality a jej problémov, je to odpoveď, ktorá pochádza z

evanjelia. Láska ako sila očisťujúca svedomie, sila pre obnovenie sociálnych vzťahov, sila pre plánovanie inej ekonomiky, zameranej viac na človeka, prácu, rodinu, než na peniaze a zisk.

Všetci sme si vedomí toho, že to nie je cesta sveta. Nie sme rojkovia, pomýlení, ani nechceme vytvoriť oázu mimo okolitého sveta. Skôr veríme, že táto cesta je tá správna pre všetkých, je to cesta, ktorá nás naozaj približuje k spravodlivosti a pokoju. Ale tiež vieme, že sme hriešnici, že my sami sme vždy v pokušení nejsť touto cestou a prispôsobiť sa mentalite sveta, mentalite moci, mentalite majetkov. Preto sa spoliehame na Božie milosrdenstvo a

usilujeme sa dosiahnuť s jeho milosťou plody obrátenia a skutky milosrdenstva. Tieto dve veci: obrátiť sa a robiť skutky milosrdenstva. Toto je, takpovediac, tá správna hudba tohto roku, jubilejného roku, svätocelestínskeho roku. Nech nás neustále na tejto ceste sprevádza a podporuje Panna Mária, Matka milosrdenstva.“

Po príhovore Svätý Otec vyzval prítomných, aby spoločne zaspievali modlitbu Otče náš. Po nej predniesol modlitbu na príhovor sv. Celestína, benediktínskeho mnícha, opáta a neskôr pustovníka na vrchu Morrrone, ktorý sa stal biskupom Ríma, a udelil požehnanie, spojené s odpustkami. / Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

-------------------------------------------------------

Zdroj: VR SK

( TK KBS, RV; ml ) 20140705007   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]