Vatikán 18. júna (RV) Boží plán s Cirkvou bol utvoriť ľud, ktorý bude prinášať jeho požehnanie všetkým národom na zemi – povedal pápež František počas dnešnej generálnej audiencie, na ktorej začal sériu katechéz o Cirkvi po tom, čo minulý týždeň dokončil cyklus o siedmich daroch Ducha Svätého. „Je to trochu podobné, ako keď syn rozpráva o svojej matke, o svojej rodine. Rozprávať o Cirkvi znamená hovoriť o našej matke, o našej rodine. Cirkev totiž nie je inštitúciou zameranou na seba samú, ani súkromným združením, mimovládnou organizáciou, a rozhodne na ňu nemožno hľadieť zúžene iba ako na kňazov alebo Vatikán...“ Takto začal Svätý Otec svoje rozprávanie o Cirkvi.Dav tisícov ľudí vítal pápeža na Námestí svätého Petra. Vyslovil im uznanie za to, že prišli v takom počte napriek neistému počasiu. „Dúfajme, že do konca audiencie nezmokneme, nech nás Pán ochraňuje!“ – zažartoval Svätý Otec pred samotným začiatkom katechézy. Ešte pred príchodom na námestie pozdravil rodičov s deťmi, chorých a zdravotne postihnutých ľudí, ktorí boli zhromaždení vnútri Auly Pavla VI. pre prípadnú nepriazeň počasia. „Modlite sa, aby nepršalo“ – povedal im, mysliac na ľudí na námestí. Dnešná búrka skutočne vyčkala do popoludňajších hodín.
V závere generálnej audiencie pápež František pripomenul, že na piatok 20. júna pripadne Medzinárodný deň utečencov a v tejto súvislosti vyslovil výzvu, aby sme boli nablízku miliónom ľudí, ktorí musia utiecť zo svojich domovov:
„Na pozajtra, 20. júna, pripadá Svetový deň utečencov, ktorý svetové spoločenstvo venuje tým, ktorí sú nútení zanechať svoj domov a utiecť pred konfliktami a prenasledovaním. Počet týchto bratov utečencov narastá a v týchto posledných dňoch boli ďalšie tisícky osôb prinútené opustiť svoje domovy, aby sa zachránili. Milióny rodín – milióny! – utekajúce z rôznych krajín, rôznych vierovyznaní, zažívajú vo svojom živote drámy a rany, ktoré nebude ľahké uzdraviť. Buďme im nablízku, zdieľajúc s nimi ich strach a obavy z budúcnosti, a buďme konkrétni v uľahčovaní ich utrpenia. Pán nech podporí osoby a inštitúcie, ktoré nezištne pracujú, aby utečencom zaistili prijatie a dôstojnosť a aby im dali dôvody k nádeji. Myslime na to, že Ježiš bol utečencom, musel ujsť, aby si zachránil život. Musel spolu so sv. Jozefom a Pannou Máriou odísť do Egypta. On sám bol utečencom. Prosme Pannu Máriu, ktorá pozná bolesti utečencov, aby bola týmto našim bratom a sestrám nablízku. Modlime sa spolu k Panne Márii za našich bratov a sestry utečencov.“
Po tejto výzve sa pápež František spolu s prítomnými veriacimi pomodlil Zdravas´, Mária. Modlitbu zakončil zvolaním: „Mária, matka utečencov, oroduj za nás!“ -zk-
Prinášame plné znenie katechézy:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! A uznanie za to, že ste odvážni, a prišli ste v tomto počasí, keď nevieme, či bude alebo nebude pršať. Nuž, ste znamenití! Dúfajme, že do konca audiencie nezmokneme, nech nás Pán ochráni.
Dnes začínam cyklus katechéz o Cirkvi. Je to trochu podobné, ako keď syn rozpráva o svojej matke, o svojej rodine. Rozprávať o Cirkvi znamená hovoriť o našej matke, o našej rodine. Cirkev totiž nie je inštitúciou zameranou na seba samú, ani súkromným združením, mimovládnou organizáciou, a rozhodne na ňu nemožno hľadieť zúžene iba ako na kňazov alebo Vatikán... „Cirkev si myslí, že...“ – „Ale veď Cirkev sme my všetci! O kom to hovoríš?“ – „No o kňazoch!“ Isteže, kňazi sú súčasťou Cirkvi, avšak Cirkev sme my všetci! Nezužujme ju na kňazov, na biskupov, na Vatikán. Oni sú článkami Cirkvi, ale Cirkev tvoríme my všetci, všetci sme rodina, s matkou. Cirkev je skutočnosť oveľa širšia, ktorá sa otvára celému ľudstvu a nevzniká v laboratóriu. Cirkev sa nezrodila v laboratóriu, nezrodila sa sčista-jasna. Založil ju Ježiš, no je ľudom, ktorý má za sebou dlhú históriu a prípravu, ktorá sa začala oveľa skôr ako prišiel sám Kristus.
1. Táto história, či «prehistória» Cirkvi sa nachádza už na stránkach Starého zákona. Počuli sme z Knihy Genezis, ako si Boh vyhliadol Abraháma, nášho otca vo viere, a žiadal ho, aby odišiel a zanechal svoju pozemskú vlasť a vybral sa do inej zeme, ktorú mu Boh neskôr ukáže (porov. Gn 12,1-9). Týmto povolaním Boh nevolá Abraháma osamotene, ako jednotlivca, ale od začiatku do toho zahŕňa aj jeho rodinu, jeho príbuzných a všetkých, ktorí slúžia v jeho dome. Vybral sa teda na cestu – áno, takto sa začalo putovanie Cirkvi - a potom Boh ešte viac rozšíri obzor a naplní Abraháma svojím požehnaním, prisľúbiac mu početné potomstvo, ktorého bude ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Prvým dôležitým údajom je toto: počnúc Abrahámom Boh formuje ľud, aby niesol jeho požehnanie všetkým rodinám zeme. A v strede tohto ľudu sa narodil Ježiš. Je to Boh, kto vytvára tento ľud, tieto dejiny, túto Cirkev na ceste, a tam sa narodí Ježiš, v tomto ľude.
2. Pristúpme k druhému prvku. To nie Abrahám vytvoril okolo seba národ, ale bol to Boh, ktorý tento ľud povolal do života. Zvyčajne sa človek obracal na božstvá v snahe preklenúť vzdialenosť, zvolávajúc posilu a ochranu. Ľudia sa modlievali k bôžikom, k božstvám. Avšak v tomto prípade sa udialo čosi neslýchané: sám Boh preberá iniciatívu. Len si to uvedomme! Sám Boh zaklope na Abrahámove dvere a hovorí mu: choď, odíď zo svojej vlasti, vykroč na cestu a ja z teba urobím veľký národ. Toto je počiatok Cirkvi a v tomto ľude sa narodil Ježiš. Boh preberá iniciatívu, svojím slovom sa obracia na človeka, vytvoriac puto a nový vzťah s ním.
„Ale otče, ako to? Boh k nám hovorí?“ – „Áno.“ – „A my môžeme hovoriť k Bohu?“ – „Áno.“ – „A môžeme sa s Bohom pozhovárať?“ – „Áno.“ – Toto sa nazýva modlitba, a je to Boh, kto takto konal od počiatku. Boh vytvára ľud zo všetkých, ktorí počúvajú jeho slovo a vydávajú sa na cestu v dôvere v neho. Jedinou podmienkou je dôverovať Bohu. Ak dôveruješ Bohu, načúvaš mu a vydáš sa na cestu, znamená to vytvárať Cirkev. Toto znamená tvoriť Cirkev. Božia láska všetko predchádza. Boh je vždy prvý, je pred nami, predchádza nás. Prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nespomínam si presne, jeden z týchto dvoch prorokov hovorieval, že Boh je ako mandľový kvet, pretože mandľovník je strom, ktorý na jar zakvitá ako prvý. Akoby sme povedali, že Boh zakvitá pred nami. Keď my prichádzame, on nás už čaká, volá nás, umožňuje nám kráčať. Je vždy v predstihu. Toto sa volá láska, pretože Boh na nás vždy čaká. „Ale otče, neverím tomu, pretože keby ste poznali môj život, bol taký nepekný, tak ako si môžem myslieť, že Boh ma očakáva?“ – „Boh ťa čaká. A ak si bol veľkým hriešnikom, očakáva ťa ešte viac a s toľkou láskou, pretože on je ten prvý.“ V tomto je nádhera Cirkvi, ktorá nás vedie k tomuto Bohu, ktorý nás očakáva! Predchádza Abraháma, predchádza aj Adama.
3. Abrahám a jeho blízki počúvajú Božie volanie a vydajú sa na cestu napriek tomu, že presne nevedia, kto je tento Boh a kam ich chce viesť. Je to pravda, pretože Abrahám sa vyberá na cestu tohto Boha, ktorý k nemu prehovoril, avšak nemal žiadnu teologickú knihu, z ktorej by študoval, kým by tento Boh mohol byť. Spolieha sa, dôveruje láske. Boh mu dáva pocítiť lásku a on sa spolieha. To však neznamená, že tento ľud bol vždy presvedčený a verný. Práve naopak, už od začiatku sa v ňom prejavuje odpor, zameranie na seba samého a vlastné záujmy, pokušenie vyjednávať s Bohom a riešiť veci podľa seba. Sú to zrady a hriechy, ktoré poznačujú cestu tohto ľudu počas celých dejín spásy, ktoré sú dejinami vernosti Boha a nevernosti ľudu. Boh sa však neunaví, Boh je trpezlivý, veľmi trpezlivý a v priebehu času neustále vzdeláva a formuje svoj ľud ako otec vlastného syna. Boh kráča s nami. Prorok Ozeáš hovorí: «Kráčal som s tebou a učil som ťa chodiť, ako otec učí chodiť svojho syna». Nádherný obraz Boha. A tak je to s nami. Boh nás učí kráčať. Ten istý postoj má aj voči Cirkvi. Aj my, napriek nášmu predsavzatiu nasledovať Pána Ježiša, denne skusujeme sebectvo a tvrdosť nášho srdca. Keď však uznáme, že sme hriešni, Boh nás naplní svojím milosrdenstvom a svojou láskou. A odpúšťa nám, vždy nám odpúšťa. Práve vďaka tomu vzrastáme ako Boží ľud, ako Cirkev. Nie pre našu šikovnosť, nie pre naše zásluhy, veď sme nepatrní. Nejde o to, ale o každodennú skúsenosť ako veľmi nás Pán má rád a ako sa o nás stará. Vďaka tomu cítime, že sme naozaj jeho, v jeho rukách a môžeme rásť v spoločenstve s ním a medzi nami. Byť Cirkvou znamená cítiť sa byť v rukách Boha, ktorý je otec a miluje nás, pohládza nás, očakáva a prejavuje nám svoju nežnosť. A toto je veľmi pekné!
Drahí priatelia, toto je Boží plán, projekt, však? Boh, keď povolával Abraháma, zamýšľal sformovať ľud požehnávaný jeho láskou, ktorý zanesie jeho požehnanie všetkým národom zeme. Tento plán sa nemení, je vždy aktuálny. V Kristovi sa naplnil a aj dnes Boh pokračuje v jeho uskutočňovaní v Cirkvi. Prosme si teda milosť, aby sme ostali verní v nasledovaní Pána Ježiša a v načúvaní jeho slovu, pripravení vykročiť každý deň ako Abrahám v ústrety zemi Boha a človeka, do našej pravej vlasti, a stali sa tak požehnaním, znamením lásky Boha ku všetkým jeho deťom. Páči sa mi jedno synonymum, iné meno, ktoré by sme mohli nosiť my kresťania. Mohlo by znieť takto: títo mužovia a ženy sú ľud, ktorý dobrorečí. Kresťan má svojím životom neprestajne dobrorečiť, dobrorečiť Bohu a dobrorečiť aj nám všetkým. My kresťania sme ľudia, ktorí dobrorečia, ktorí vedia dobrorečiť. Je to nádherné povolanie!
Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ
