Pri tejto príležitosti prinášame prednášku v plnom znení:

-----------------------------------------------------------------

I. Šírenie „kultúry smrti”

Rád by som začal túto moju prednášku citáciou jednej správy, ktorú pred dvomi týždňami zverejnilo Vatikánske rádio, oficiálne rozhlasové vysielanie Svätého Otca, ktoré pripravuje a vysiela správy do celého sveta. Správa sa týkala Papuy Novej Guiney a hovorila o problémoch miestnych biskupov, ktorí pozorujú šíriacu sa stratu rešpektu voči druhému a voči ľudskému životu a snažia sa odolávať kultúre smrti, ktorú pokladajú za veľké nebezpečenstvo, za veľké zlo doliehajúce na ich krajinu.

Biskupi si s obavou všímajú rôzne formy násilia šíriace sa v miestnej spoločnosti: vraždy, potraty, domáce násilie a zneužívanie maloletých. „Je to práve to, čo sv. Ján Pavol II. označil za ,kultúru smrtiʻ. Veľké zlo ukazuje svoju tvár v praktikách mágie a čarodejníctva, v mučení a zabíjaní nevinných osôb. Prejavuje sa v korupcii, ktorá poskytuje výhody niekoľkým a ochudobňuje mnohých, a v ničení životného prostredia. Možno ho vidieť v otroctve alkoholu, toxikománie a pornografie. Dehumanizuje spoločnosť podporovaním rozličných foriem umelej antikoncepcie.”

Aby bolo možné čeliť takejto kultúre, biskupi hovoria, že je potrebné zorganizovať „silné a disciplinované vojsko: duchovné vojsko” tvorené veriacimi všetkých kresťanských cirkví, ktorí sa „považujú za Ježišových učeníkov.”

Na tomto mieste by sme sa mohli pýtať, akým spôsobom sa nás týka táto správa, ktorá informuje o situácii vo veľmi vzdialenej krajine s celkom odlišnou kultúrou. Aké je tu prepojenie s nami Európanmi, Slovákmi, Poliakmi? Keď sa nad tým pozornejšie zamyslíme, uvedomíme si, že aj situácia na našom kontinente je veľmi podobná a obavy biskupov Papuy Novej Guiney sú v podstate rovnaké ako obavy našich biskupov. Aj u nás je na dennom poriadku rastúca strata úcty voči blížnemu a voči ľudskému životu. Útoky na život sú tu dokonca ešte silnejšie, pretože sa týkajú nielen jeho začiatku, ale aj jeho prirodzeného konca. V mnohých európskych krajinách je eutanázia už zlegalizovaná a v ďalších ju praktizujú v skrytosti. A čo povedať ohľadom eutanázie chorých detí, ktorú nedávno uzákonili v Belgicku?!

Západná kultúra je preniknutá kultúrou smrti, a to aj prispením viacerých vedcov a umelcov. Medzi spisovateľmi vyniká meno Dana Browna, ktorého nový román Inferno je priam manifestom kultúry smrti. Autor sa v ňom s veľkou rafinovanosťou snaží presvedčiť čitateľov o „výhodách”, ktoré pre ľudstvo vyplývajú z potratu, nútenej sterilizácie a eutanázie. Táto kniha naozaj pôsobí ako manifest toho, čo pápeži Ján Pavol II., Benedikt XVI. a František nazvali kultúrou smrti.

II. Cirkev bráni posvätnú hodnotu života a človeka

Tézy takzvanej kultúry smrti sú falošné, rovnako ako tvrdenia o tom, že Cirkev je nepriateľkou vedy. Je pravda, že existujú mnohí vedci, ktorí svoj ateizmus odôvodňujú vedou, je však tiež známe, že mnohí ďalší našli potvrdenie svojej viery v Boha práve vďaka vede. Boh nie je vedeckým faktom a veda nie je schopná dokázať pravdivosť ani nepravdivosť metafyzických a teologických tvrdení (a platí to aj naopak).

„Viera a rozum – napísal veľký učenec sv. Ján Pavol II. – sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do srdca človeka Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom (porov. Ex 33, 18; Ž 27, 8-9; 63, 2-3; Jn 14, 8; 1 Jn 3, 2)”.

Pravda o Bohu a človeku sa nachádza vo Svätom písme. V Knihe Exodus (3, 6) sa Boh zjavuje ako „ten, ktorý je”, bytie patrí k jeho najhlbšej podstate. „Keď Boh zjavuje svoje tajomné meno YHWH, čiže „Ja som ten, ktorý je“ alebo „Ja som ten, ktorý som“, alebo aj „Ja som, ktorý som“, hovorí, kto je a akým menom ho treba volať. Toto Božie meno je tajomné, ako je tajomstvom sám Boh.”

Prvým, veľkým Božím menom je Láska. On je Láska, ako o tom píše svätý apoštol Ján (1 Jn 4, 16) a z tejto Lásky všetko dostáva život a dych: svet a človek sú stvorení z ničoho skrze Božiu lásku a ospevujú jeho slávu. Aj preto sa v Charte zdravotníkov píše: „Zdravotnícky pracovník je služobníkom toho Boha, ktorý sa vo Svätom písme predstavil ako ,priateľ životaʻ (Múdr 11, 26)“. Slúžiť životu znamená slúžiť Bohu v človekovi: stať sa „Božím spolupracovníkom pri navracaní zdravia chorému telu znamená chváliť a oslavovať Boha” v láskyplnom prijatí života, predovšetkým slabého a chorého.

Cirkev teda nejde proti vede, keď sa obracia na zdravotníckych pracovníkov a žiada ich, aby boli služobníkmi života. Činnosť zdravotníckeho personálu v komplementárnosti jeho úloh a zodpovedností má hodnotu služby ľudskej osobe, pretože chrániť, obnovovať a zlepšovať fyzické, psychické a duševné zdravie znamená slúžiť životu v jeho celku.

Učenie Cirkvi ohľadom posvätnej hodnoty života je nepopierateľné. Vo vernosti svojmu zakladateľovi je a vždy bude proti velebeniu smrti. Svätý Pavol hovorí vo svojom Prvom liste Korinťanom: „Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť” (15, 26). V Kristovom kríži a zmŕtvychvstaní sa nám otvoril prechod k víťazstvu nad smrťou. On sám povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie” (Jn 11, 25).

„V Kristovi sa totiž definitívne ohlasovalo a v plnosti človeku ponúklo Evanjelium života, ktoré – darované už v Starom zákone, ba istým spôsobom vpísané do srdca každého muža a ženy – zaznieva v každom svedomí ,od počiatkuʻ, to jest od okamihu stvorenia, takže napriek negatívnym vplyvom hriechu možno ho v jeho jadre poznať aj ľudským rozumom.”

„Cirkev si je vedomá, že toto Evanjelium života, ktoré jej zveril Pán, vyvoláva živú a vážnu odozvu v srdci každého človeka, tak veriaceho, ako neveriaceho, pretože aj keď nesmierne presahuje jeho očakávania, prekvapujúco s nimi súzvučí. Napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca (porov. Rim 2, 14-15), spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo.”

III. Zdravotnícki pracovníci sú povolaní k službe životu a ľudskej osobe

Zdravotnícki pracovníci sú Cirkvou povolaní slúžiť ľudskému životu, ktorý je základným dobrom ľudskej osoby. „Ich profesia im káže chrániť ľudský život a a slúžiť mu,” alebo slúžiť osobe, ktorej dôstojnosť je nenarušiteľná a jej transcendentné povolanie vychádza z hĺbky jej samotného bytia. Tejto službe venujú svoje pracovné i dobrovoľnícke aktivity lekári, farmaceuti, zdravotné sestry, technici, nemocniční kapláni, rehoľníci, rehoľníčky, administratívny personál, zodpovední za národné a medzinárodné politiky, dobrovoľníci: títo všetci sa rozličným spôsobom venujú prevencii, terapii a rehabilitácii.

Činnosť zdravotníckeho personálu v komplementárnosti jeho úloh a zodpovedností má hodnotu služby ľudskej osoby, pretože chrániť, obnovovať a zlepšovať fyzické, psychické a duševné zdravie znamená slúžiť životu v jeho celku. Služba životu a ľudskej osobe je ako taká možná len vo vernosti morálnemu zákonu a morálnej norme. „Vražda ľudskej bytosti je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osoby a so svätosťou jej Stvoriteľa.”

„Vo vernosti morálnej norme prežíva zdravotnícky pracovník svoju vernosť človeku, ktorého hodnotu táto norma garantuje, a vernosť Bohu, ktorého múdrosť norma vyjadruje. Zdravotník čerpá usmernenia pre svoje správanie z oblasti normatívnej etiky, ktorá sa dnes nazýva bioetika. V tejto oblasti sa s bdelou a starostlivou pozornosťou vyjadrilo cirkevné magistérium k otázkam a konfliktom, ktoré vyvoláva biomedicínsky pokrok a premenlivý kultúrny étos. Toto bioetické magistérium predstavuje pre katolíckych i nekatolíckych zdravotníkov prameň princípov a noriem správania, ktoré – v komplexnosti súčasných biotechnologických možností – osvetľujú a usmerňujú svedomie k rozhodnutiam, ktoré vždy rešpektujú život a jeho dôstojnosť.”

Pokrok medicíny a objavovanie sa stále nových morálnych otázok si zo strany zdravotníckeho pracovníka vyžaduje neprestajnú serióznu prípravu a formáciu, aby si uchoval nevyhnutnú profesionálnu kompetenciu. Kvôli tomu sa odporúča, aby boli všetci zdravotníci vhodne formovaní a aby sa osoby zodpovedné za ich profesionálnu formáciu usilovali o zriaďovanie katedier a kurzov bioetiky.

Zároveň je potrebné starať sa o solídnu „eticko-náboženskú formáciu zdravotníckych pracovníkov”, ktorá by „v nich podporovala úctu voči ľudským a kresťanským hodnotám, ako aj cibrenie morálneho svedomia.”

IV. Svätí zdravotníci svedkovia evanjelia života

Byť profesionálom v oblasti zdravotníctva je veľkým privilégiom, no profesia lekára, zdravotníka alebo farmaceuta nadobúda pre kresťana aj charakter povolania v službe ľudstvu a Cirkvi. „Ak je zdravotník motivovaný pravým kresťanským duchom, oveľa ľahšie odhalí náročný misionársky rozmer vlastnej profesie: do nej sa totiž zapája s celou svojou ľudskosťou a vyžaduje si, aby sa jej venoval úplne“.

V dejinách Cirkvi nachádzame vynikajúcich odborníkov z oblasti zdravotníctva, ktorí sa vyznačujú tým, že sa príkladne venovali im zvereným osobám, ba často obetovali aj život za to, aby im poskytli odbornú pomoc. Dejiny svätosti v tejto oblasti sú pomerne dlhé: už na počiatku kresťanskej éry je svätý lekár a evanjelista, ktorý sa volal Lukáš. Dobre známi sú aj sv. Kozma a Damián z antického Ríma, zmietaného prenasledovaním kresťanov. Aj v  nedávnej minulosti sa stretáme so skutočne autentickým prežívaním duchovnosti, veď ako hovorí Ján Pavol II.: „Svätci sa nepominuli. Svätci žijú zo svätcov a požadujú našu svätosť“. Drahí bratia a sestry, kde máme hľadať silu pre každodennú službu chorým a trpiacim? Z príkladu blahoslavených a svätých lásky k blížnemu, akým bol aj sv. Giuseppe Moscati, vieme, že táto sila sa nachádza v kontemplácii kríža, v Eucharistii a v úsmeve Panny Márie, ktorá je „Uzdravením chorých“ z nebies.

Odkiaľ čerpal lekár Moscati toľko duševnej sily, takú lásku k chudobným, takú rovnováhu medzi vedou a vierou pri vykonávaní svojej profesie? Odhalil nám to on sám. Istému človeku, ktorý bol v nemocnici svedkom jeho intenzívnej práce, a preto sa ho jedného dňa spýtal, odkiaľ čerpá toľkú silu, odpovedal slovami sv. Pavla: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje” (Filipanom 4, 13).

Už hneď ráno, keď zo svojej izby hľadel na kupolu kostola Gesu Nuovo v Neapole, sa spájal s Bohom a pozdravil Ježiša v Oltárnej sviatosti. Vo svojom prežívaní náboženských obradov – počas svätej omše, pri svätom prijímaní, pri meditácii pred Najsvätejšou sviatosťou – prejavoval takú zbožnosť a sústredenie ducha, že cez neho jasne vyžarovala jeho veľká láska k Bohu.

Aj postava sv. Gianni Beretty Mollovej, ktorú kardinál Carlo Maria Martini opísal ako „obdivuhodnú ženu, ktorá milovala život, manželku, matku, lekárku, ktorá obetovala svoj život, aby neporušila tajomstvo dôstojnosti života,“ je veľkým a aktuálnym príkladom svätého a moderného zdravotníka. Doktorka Gianna bola vždy presvedčená, že na uskutočňovanie evanjelia života v profesii lekára je potrebná trvalá odborná formácia a neustále vzdelávanie, ale aj sloboda od zväzujúcich materiálnych nárokov: „Urobme to najlepšie z našej strany. Študujme poriadne svoj odbor. Dnes sa preteká o financie. To, žiaľ, vedie k povrchnosti aj v našej práci. Liečime telá, no často nám chýba kompetentnosť.“

Pápež Benedikt XVI. v tejto súvislosti zdôraznil nasledovné: „Čo sa týka služby, ktorú títo ľudia robia pre trpiacich, je potrebná najmä profesionálna kompetencia: pomáhajúci musia byť formovaní tak, aby vedeli v správnej chvíli konať správnym spôsobom, berúc na seba úlohu v zverenej službe pokračovať. Profesionálna pripravenosť je prvou a základnou požiadavkou, ale sama osebe nestačí. Ide totiž o ľudské bytosti a ľudia potrebujú vždy aj niečo viac, než len technicky správne zaobchádzanie. Potrebujú ľudskosť. Potrebujú pozornosť srdca.“

Pre sv. Giannu Berettu Mollovú bol podstatné toto: „Nerozladiť dušu chorého. Máme príležitosti – hovorievala – ktoré kňaz nemá. Naše poslanie sa nekončí, keď už lieky nezaberajú, je tu ešte duša, ktorú treba priviesť k Bohu. Každý lekár ju má zveriť kňazovi. Ako sú len potrební katolícki lekári! Kiež sa Ježiš uprostred nás stane viditeľným a nájde sa veľa lekárov, ktorí sa sami obetujú pre neho“.

Ďalším príkladom svätosti v oblasti zdravotníctva je patrón lekárnikov sv. Giovanni Leonardi (1541 – 1609), vyučený farmaceut, zakladateľ rádu Regulárnych klerikov Matky Božej (piaristov). Potom, ako sa vyučil v Lucce umeniu a profesii farmaceuta, stal sa mladý Leonardi súčasťou meštianskej spoločnosti a vyznačoval sa svätosťou života, evanjeliovou radikálnosťou a angažovaním sa za chudobných. Zanechal lekárnickú činnosť a začal sa venovať štúdiu teológie, aby sa pripravil na kňazstvo. Jeho životopisec o ňom napísal: „Vyznačoval sa láskou k blížnemu, ktorému sa nesnažil pomôcť len tým, že by sa o neho z lásky k Bohu staral a dal mu potrebné lieky; ale dal mu oveľa viac cez prospešné texty, či tým, že ho pripravil na svätú spoveď a postaral sa, aby najskôr vyzdravela z duchovnej choroby duša. Tak to robil Giovanni, ktorý sa staral o duše rovnako ako o telá a poskytoval im lieky“.

Chcel by som tiež pripomenúť ďalšieho odvážneho lekára, ktorý bol verný svojmu povolania až do konca. Nie je svätým podľa normy kánonického práva Cirkvi, ale svätým ho robí jeho oddaná služba blížnemu. Volá sa Edmund Wojtyła a bol bratom svätého poľského pápeža Jána Pavla II. Zomrel iba 26-ročný počas šarlachovej epidémie, krátko po absolvovaní štúdia medicíny. Študoval medicínu na Jagellovskej univerzite v Krakove a bol vynikajúcim študentom. Nasledujúci rok sa stal zástupcom riaditeľa štátnej nemocnice v Bielsku. V roku 1932 sa pri liečení pacienta nakazil a po štyroch dňoch zomrel. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo veľa obyvateľov mesta. Na hrobe má napísané: Svoj mladý život dal za trpiace ľudstvo. Je príznačné, že Edmundov stetoskop mal jeho brat Karol stále vo svojej izbe, aj keď sa stal pápežom.

Príklady týchto svätých a hrdinských zdravotníkov poukazujú na dôležitosť zdravotníckej profesie. Ukazujú nám, že ten, kto plní toto poslanie, sa nemôže venovať len telu, ale musí sa venovať celej osobe s jej fyzickými a duchovnými potrebami. Byť svedkom evanjelia života znamená zmierňovať aj morálne zranenia, a to radou, blízkosťou a sprevádzaním v ťažkých chvíľach, ktoré chorí môžu prežívať, najmä ak sa ich zdravotný stav zhoršuje.

V. Záväzky a úlohy zdravotníkov pri podpore kultúry života

Ak chcú ostať zdravotnícki pracovníci verní morálnemu zákonu a svojej viere v Krista, musia plniť isté záväzky a úlohy. Za prvý záväzok treba označiť duchovné sprevádzanie chorého a jeho rodiny. „Pre nevyhnutnú interakciu medzi fyzickou, psychickou a duchovnou stránkou človeka a pre povinnosť svedčiť o vlastnej viere je každý zdravotník zaviazaný vytvárať také podmienky, aby sa každému zaistila duchovná starostlivosť, ak si to či už explicitne alebo implicitne žiada. Zdravotník musí ukázať, že je plne k dispozícii, aby vyhovel žiadosti chorého o duchovnú starostlivosť“.

Ďalšou úlohou je úloha hlásať evanjelium v okamihu zomierania, čo je v kontexte „kultúry smrti“ veľmi dôležité. Veľmi často sa v katolíckych zdravotníckych štruktúrach potvrdzuje skutočnosť, že v okamihu zomierania zdravotníci utekajú preč od zomierajúceho pacienta. Cirkev učí, že „je pastoračnou povinnosťou cirkevného spoločenstva a každého jeho člena v rámci jeho zodpovednosti“ záväzok hlásať v okamihu smrti evanjelium. Slovo evanjelia je totiž v posledných okamihoch „slovom života, ktorý víťazí nad smrťou a otvára ľudské umieranie oveľa väčšej nádeji“.

Tretia úloha – pri ktorej sa chcem dlhšie pristaviť, pretože je veľmi aktuálna – sa týka výhrady vo svedomí, ktorá je pri ochrane života nevyhnutná. Katolícke učenie ohľadom tejto témy je predložené v encyklike Jána Pavla II. Evangelium vitae. Nespravodlivé zákony, ako sú tie, ktoré legalizujú potrat a eutanáziu, „nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia”, ako si to vyžadujú všeobecné morálne princípy týkajúce sa spolupráce na morálne zlých skutkoch. „Odmietnutie spolupráce pri konaní nespravodlivosti nie je len morálnou povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Keby to tak nebolo, človek by bol donútený konať činy vnútorne nezlučiteľné s jeho dôstojnosťou, a tak by sa jeho sloboda, ktorej autentický zmysel a cieľ spočíva v orientovaní sa na pravdu a dobro, radikálne narušila. Ide tu teda o základné právo, ktoré práve preto, že je také, malo by byť zohľadnené a chránené štátnym zákonodarstvom. Znamená to, že lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia, kliniky a liečebné strediská, majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu. Kto sa odvoláva na námietky svedomia, nemôže byť vystavený nielen trestným sankciám, ale ani žiadnemu inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profesionálnemu postihu.“

Preto je nevyhnutné zaujať jasný postoj proti akejkoľvek snahe, ktorá sa stavia proti hodnotám života, ako je to v prípade potratu, eutanázie, ale aj akýmkoľvek iným situáciám, v ktorých by sa mohol ocitnúť chorý človek – výnimku predstavuje úporná terapia. Pokiaľ ide o zdravotníkov, sv. Ján Pavol II. potvrdzuje, že „ich profesia si vyžaduje, aby boli ochrancami a služobníkmi ľudského života“.

Túto svoju prednášku by som chcel zakončiť slovami pápeža Františka, ktoré adresoval talianskemu Hnutiu za život, s nádejou, ba istotou, že ich môžem adresovať aj vám: „Vďaka za svedectvo, ktoré vydávate tým, že podporujete a bránite ľudský život od jeho počatia! Vieme, že ľudský život je posvätný a nedotknuteľný (...) Preto treba zdôrazniť, že sa treba pevne postaviť proti akémukoľvek priamemu útoku na život, najmä na ten nevinný a bezbranný, a život rodiaci sa v materskom lone je nevinný už zo svojej podstaty (...) Spomínam si, ako som mal raz, už veľmi dávno, prednášku pre niekoľko lekárov. Po prednáške som ich bol pozdraviť (...) a jeden si ma zavolal bokom. Držal balíček a povedal mi: ,Otče, chcem vám toto dať. Sú to nástroje, ktoré som používal pri potratoch. Stretol som Pána, kajal som sa a teraz bojujem za život.ʻ Daroval mi tieto nástroje. Modlite sa za tohto dobrého človeka! Kresťan má vždy vydávať takéto evanjeliové svedectvo: chrániť s odvahou a láskou život vo všetkých etapách. Povzbudzujem vás, aby ste to vždy robili svojou blízkosťou, svojou spolupatričnosťou...“ .

Nech vás v službe životu a chorému a núdznemu človeku povzbudzuje modlitba, ktorú svätý pápež Ján Pavol II., neohrozený ochranca života, zhrnul týmito slovami:

„Ty, ktorý si životom, daj, aby sme vo svojom povolaní ohlasovali evanjelium života a svedčili o ňom tým, že sa budeme vždy zasadzovať za ochranu života od jeho počatia po prirodzenú smrť, a budeme rešpektovať dôstojnosť každej ľudskej osoby, zvlášť tých najslabších a najnúdznejších. Urob z nás, Pane, milosrdných samaritánov – podľa príkladu svätých lekárov, ktorí nás predišli –ochotných prijať, liečiť a utešiť tých, ktorých stretneme pri svojej práci“.

(Ján Pavol II., Modlitba lekára, 29. júna 2000)

Alebo:

Ó, Mária,

úsvit nového sveta,

Matka žijúcich,

tebe zverujeme vec života:

zhliadni, Matka, na nespočetné zástupy

detí, ktorým nie je dovolené prísť na svet,

chudobných, ktorí zápasia s ťažkosťami života,

mužov a žien – obetí neľudského násilia,

starých a chorých zabitých z ľahostajnosti

alebo z nepravého súcitu.

Daj, aby všetci, ktorí veria v tvojho Syna,

dokázali otvorene a s láskou

ohlasovať ľuďom našej doby

evanjelium života.

(Evangelium vitae, n. 105)

-----------------------------------------------------------------

Preklad: Konferencia biskupov Slovenska

( TK KBS, kbs; ml ) 20140609043   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]