Pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení príhovor arcibiskupa Zimowského:

-----------------------------------------------------------------

„Prehlbovanie mystéria utrpenia”

30 rokov od publikovania apoštolského listu sv. Jána Pavla II. Salvifici doloris

Názov listu Jána Pavla II. o kresťanskom zmysle ľudského utrpenia sa môže zdať provokačný. Predstaviť hneď na začiatku spásonosnú čnosť bolesti – Salvifici doloris – a následne ju objasniť širokým a podrobným výkladom, a to v kontexte kultúry, ktorá oslavuje len opojenie užívaním a potešeniami, to bol zo strany Jána Pavla II. a jeho magistéria prejav odvahy.

Tento list bol v histórii pápežských dokumentov ako celkom prvý výlučne venovaný ľudskému utrpeniu. Je akoby konečným a logickým vyústením všetkých príhovorov prednesených na túto tému – dokonca aj tých z nasledujúcich čias od jeho nástupcov pápeža Benedikta XVI. a pápeža Františka – až po dnešok.

Daný list má univerzálnu hodnotu, pretože človek, každý človek, je cestou Cirkvi; a je ňou predovšetkým vtedy, keď je poznačený utrpením, ktoré „sa zdá byť, a aj je, takmer neoddeliteľné od pozemskej existencie človeka”. Kristus, ktorý sa určitým spôsobom spojil s každým človekom, „je svojím vlastným spásonosným utrpením čo najintímnejšie prítomný v každom ľudskom utrpení” (SD 26c), a Cirkev sa má vynasnažiť „vyjsť človekovi v ústrety práve touto cestou” utrpenia (SD, 3b).

Každému človeku, človeku v každých okolnostiach, každej z viac ako šesť miliárd ľudských bytostí na celom svete chce Cirkev predstaviť posolstvo lásky a nádeje, s veľkou pokorou a hlbokým rešpektom, pretože človek vo svojom utrpení zostáva nedotknuteľným tajomstvom (porov. SD 4).

Svoje uvažovanie predstavím v piatich častiach:

1. Utrpenie vo svetle viery ako výzva

2. Pravda o láske v tajomstve utrpenia

3. Trpieť s Kristom a v Kristovi

4. Dobrý Samaritán: dobre robiť tomu, kto trpí, robiť dobro svojím utrpením

5. Bolestná Panna Mária: náš vzor

1. Utrpenie vo svetle viery ako výzva

Téma utrpenia je náročná: náročná na prežívanie aj na vysvetľovanie. Skôr ako o výzve je potrebné hovoriť o mystériu, o tajomstve utrpenia, s ktorým sa stretáme každý deň, či už osobne, alebo preto, že niekto z našich priateľov alebo rodinných príslušníkov podstupuje nejaké ťažkosti. Utrpenie je prítomné v rozličných oblastiach sveta, či už ide o prírodné katastrofy alebo biedu a hlad, ktoré sa dotýkajú tisícov ľudí žijúcich na našej planéte. V každom prípade doň môžme vniesť svetlo Krista, Pána dejín a víťaza nad smrťou. Utrpeniu treba vždy čeliť vo svetle viery, aj keď ona samotná je práve v čase bolesti podrobená veľkej skúške.

Viera je tu, samozrejme, nielen užitočná, ale priam nenahraditeľná. Veľmi jasne to píše pápež František v encyklike Lumen fidei, kde hovorí: „Kresťan vie, že utrpenie nemožno celkom odstrániť, ale že môže nadobudnúť zmysel, môže sa stať úkonom lásky, odovzdaním sa do rúk Boha, ktorý nás neopúšťa, a takto sa stať novou etapou rastu vo viere a v láske. Keď kresťan kontempluje Kristovo zjednotenie s Otcom vo chvíli najväčšieho utrpenia na kríži (porov. Mk 15, 34), učí sa mať účasť na pohľade samého Ježiša” (LF 56).

Toto krátke zamyslenie súčasného pápeža je akoby ozvenou učenia svätého Jána Pavla II., ktorý na začiatku svojho apoštolského listu spomína práve príklad svätého Pavla. Apoštol národov v Liste Kolosanom akoby priam s nadšením hovoril o utrpení: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev” (Kol 1, 24).

Svätý Otec sa domnieva, že to bola práve viera, ktorá pomohla sv. Pavlovi nielen čeliť ťažkej situácii, v ktorej sa nachádzal, ale aj nájsť v nej radosť vychádzajúcu z účasti na kríži Spasiteľa: „Keď porozumieme zmysel utrpenia, zažijeme radosť, akú zažil Pavol z Tarzu, ktorého slová opisujú jeho osobný zážitok, ale potom sa vzťahujú aj na iných. A čo Apoštol pochopil, to s radosťou podáva iným, aby to pomohlo iným, ako pomohlo jemu do hĺbky preniknúť význam spásonosného utrpenia” (SD 1).

Utrpenie prežívané v spoločenstve so Spasiteľom je nielen ľahšie znesiteľné, ale v skutočnosti, aj keď to znie ako paradox, môže byť aj dôvodom na istú radosť. Táto radosť vyplýva z dvoch prameňov: v prvom rade, keď trpím, môžem počítať s osobitnou Kristovou blízkosťou, pretože on sa stotožňuje predovšetkým s tými, ktorí nesú kríž choroby; a po druhé, moje utrpenie sa stáva príležitosťou na istý druh misie, poslanie evanjelizovať. Prostredníctvom môjho svedectva v konfrontácii s utrpením môžem určitým spôsobom dosiahnuť, aby aj druhí, ktorí budú svedkami neobyčajnej sily prameniacej z mojej viery, mohli ňou byť inšipirovaní a zatúžili posilniť svoj vzťah s Bohom, prameňom duchovnej sily. Týmto spôsobom sa utrpenie stáva určitým druhom výzvy, ale aj príležitosťou na ešte hlbšie zapojenie sa do misionárskeho diela Cirkvi.

Keď sa vrátime k apoštolskému listu Salvifici doloris, pápež v tomto dokumente predovšetkým zdôrazňuje, že ľudské utrpenie „prebúdza v nás súcit, vzbudzuje úctu a napĺňa nás akousi obavou. Skrýva sa v ňom veľkosť osobitného tajomstva” (SD 4). Slovo „tajomstvo”, mystérium, je tu skutočne na mieste, pretože - ako to Svätý Otec vysvetlil v nasledujúcej časti dokumentu - keď hovoríme o utrpení, máme do činenia s niečím viac, než len s fyzickou chorobou. Je teda našou úlohou snažiť sa pochopiť tajomstvo utrpenia aj z hľadiska duchovného, nielen fyzického a psychického. Ide tu o zvláštnu výzvu, predovšetkým pre ľudí, ktorí sa starajú o chorých, nevládnych a starých: uvedomiť si rozmanité dimenzie utrpenia každého človeka.

2. Pravda o láske v tajomstve utrpenia

Mohli by sme povedať, že sv. Ján Pavol II. osobne svedčil utrpením, tak duchovným, ako aj telesným. Veľmi dobre teda vedel, že v okamihu bolesti a súženia sa človek sám seba, ale aj druhých, a napokon tiež Boha pýta: „Prečo?” Táto otázka podľa Svätého Otca nielen sprevádza ľudské utrpenie, ale zdá sa, že aj určuje jeho ľudský aspekt: utrpenie je hlboko ľudskou skúsenosťou (porov. SD 9). Ako zdôraznil, predovšetkým to fyzické utrpenie je veľmi rozšírené aj vo svete zvierat. Avšak jedine osoba, ktorá trpí, vie, že to, čomu čelí, je utrpenie, a pýta sa: „Prečo sa mi to stalo?” Ak človek nenachádza dostatočnú odpoveď na túto otázku, trpí ešte viac, a to predovšetkým duševne.

Pri hľadaní odpovedí na tieto ťažké otázky sa autor Salvifici doloris odvoláva na Knihu Jób a zdôrazňuje, že v Starom zákone sa s postupujúcim Zjavením začína chápať aj to, že utrpenie nemožno vnímať len ako trest za hriech – predovšetkým vtedy, keď trpí nevinná, spravodlivá alebo čnostná osoba ako napríklad biblický Jób. Pravda o Božom milosrdenstve a láske k hriešnikovi, napriek odsúdeniu hriechu, diskredituje predstavu Boha, ktorý by trestal človeka chorobou alebou iným utrpením za hriechy, ktoré spáchal (porov. SD 11-13).

Zdôraznil to aj Benedikt XVI., ktorý často pripomínal učenie svojho predchodcu na Petrovom stolci. Vo svojom príhovore z 19. marca 2009 Benedikt XVI. v tomto ohľade povedal: „Tvárou v tvár utrpeniu, chorobe a smrti má človek pokušenie kričať od bolesti tak, ako to urobil Jób, ktorého meno znamená ,trpiaciʻ. Aj sám Ježiš vykríkol krátko pred tým, než zomrel (porov. Mk 15, 37; Hebr 5, 7). Keď sa náš stav zhoršuje, zväčšuje sa úzkosť a niektorí čelia pokušeniu pochybovať o prítomnosti Boha v ich živote. Jób, naopak, si je vedomý Božej prítomnosti vo svojom živote a jeho výkrik nie je rebéliou: z hĺbky svojho nešťastia necháva vzklíčiť dôveru voči Bohu.”

Pri hľadaní odpovede na otázku o zmysle utrpenia, aj keď ono samotné navždy zostane tajomstvom, svätý Ján Pavol II. navrhol pozerať sa na veci z perspektívy Božej lásky, ktorá sa ľuďom zjavila v Ježišovi Kristovi (porov. SD 13-14). Poľský pápež veľmi jasne povedal, že odpoveď na otázku zmyslu utrpenia dal Boh človeku na kríži Ježiša Krista (SD 13). Práve utrpenie Božieho Syna prinieslo svetu spásu: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život” (Jn 3,16). Spása znamená oslobodenie od zla, od večného utrpenia. Paradoxne, toto oslobodenie sa uskutočňuje prostredníctvom veľkého utrpenia Božieho Syna. My kresťania sme pozvaní, aby sme nasledovali tento príklad a spôsob života Ježiša Krista. To znamená, že máme byť vždy pripravení vziať na seba jarmo kríža, aby sme potom s ním mohli vstať z mŕtvych do večného života v raji. Niet inej cesty. Do neba sa vstupuje tesnou bránou námah – a niekedy aj utrpenia (Porov. Mt 7, 13).

3. Trpieť s Kristom a v Kristovi

Tak učenie, ako aj spiritualita sv. Jána Pavla II. boli hlboko kristocentrické. Jadro jeho učenia možno zhrnúť výrokom, že Ježiš Kristus je cieľom a zmyslom celých ľudských dejín i každého jednotlivca. Na základe tohto predpokladu Svätý Otec zahŕňa do tajomstva Boho-človeka aj ľudské utrpenie. Najskôr konštatuje, že „vo svojej mesiášskej činnosti uprostred izraelského ľudu sa Kristus bez prestania približoval k svetu ľudského utrpenia. ,On kade chodil, dobre robilʻ (Sk 10, 38)“ a toto jeho konanie sa týkalo predovšetkým fyzického a psychického utrpenia. Ježiš dokonca niekoľkokrát poukázal na vzťah medzi jedným a druhým. Uzdravoval chorých, potešoval zarmútených, sýtil hladných, uzdravoval hluchých, slepých, malomocných a oslobodzoval od rozličných neduhov. Trikrát mŕtvym prinavrátil život. Bol citlivý na každé ľudské utrpenie, tak telesné, ako aj duševné (porov. SD 16).

Kristus je bližší svetu ľudského utrpenia predovšetkým preto, že on sám vzal na seba kríž utrpenia, Ježiš sa stal „mužom bolesti, ktorý dobre pozná utrpenie“ (porov. Iz 53, 3). Toto vedomie nevyhnutnosti utrpenia sa stalo pre Ježiša, možno povedať, dodatočným utrpením. Napriek tomu, Boží Syn prekonal ľudský strach, ba dokonca vyjadril túžbu okúsiť tento kríž, pretože len tak môže splniť Otcovu vôľu.

No Kristus sa neuzavrel do seba, naopak, otvoril sa trápeniam všetkých ľudí: jeho vykúpenie je úplné, no zároveň „v tajomstve Cirkvi, ktorá je Kristovým telom, Kristus v určitom zmysle sprístupnil svoje vlastné vykupiteľské utrpenie všetkým utrpeniam človeka. Nakoľko sa človek zapojí do Kristovho utrpenia – kdekoľvek na svete a kedykoľvek v čase –, natoľko dopĺňa svojím spôsobom to utrpenie, ktoré Kristus podstúpil na vykúpenie sveta“ (SD 24). V tomto zmysle si treba pripomenúť žiadosť, s ktorou sa milosrdný Ježiš obrátil na sv. sestru Faustínu Kowalsku. Jej mystické spojenie s Kristom sa prejavilo aj v jej nesmiernom telesnom (tuberkulóza) i duchovnom (nepochopenie spolusestier, predstavených) utrpení, ktoré malo byť náhradou za hriechy ľudí a za spásu najzaťatejších hriešnikov. Na druhej strane ju Ježiš uistil, že v tomto poslaní jej vždy bude nablízku a na pomoci. Hlboká viera, založená na meditácii Kristovho umučenia, dáva tajomstvu utrpenia výnimočný zmysel: svojím krížom mám účasť na spásnom diele Vykupiteľa. Kto prežíva svoju vieru takýmto spôsobom, čelí utrpeniu inak ako tí, ktorí neveria alebo prežívajú svoju vieru len vlažne. Kto verí, vie, ako to vedela sestra Faustína, že Ježiš svojich „spolupracovníkov“ v diele spásy nikdy neopustí.

Kristov kríž vrhá nové, veľmi dôležité svetlo na ľudské utrpenie, pretože po Veľkom piatku nasleduje nedeľa vzkriesenia: tajomstvo utrpenia je skryté vo veľkonočnom tajomstve. Utrpenie teda nie je samo osebe cieľom, nie je ani definitívnym koncom. Utrpenie je ako brána, ktorou – hoci je to nepríjemné – treba prejsť, aby sme dosiahli večné šťastie. V Salvifici doloris poľský pápež píše: „Svedkovia Kristovho utrpenia sú súčasne svedkami jeho zmŕtvychvstania“ (SD 21). Utrpenie teda nadobúda nový rozmer: stáva sa cestou ku konečnému víťazstvu života nad smrťou.

4. Dobrý Samaritán: dobro robiť tomu, kto trpí, robiť dobro svojím utrpením

Keď Ján Pavol II. písal o utrpení, nemohol zabudnúť na ďalšiu stránku, ktorá sa ním súvisí: citlivosť blížneho voči tomu, kto trpí. A v tejto súvislosti pripomína podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. SD 28-30). Po jeho pomerne podrobnej analýze dospieva Svätý Otec k nasledujúcemu záveru: „Slovom, milosrdný Samaritán je ten, čo pomáha znášať utrpenie, nech je akejkoľvek povahy, pomáha účinne, nakoľko je to len možné. Vloží do pomocnej činnosti svoje srdce, nešetrí ani hmotnými prostriedkami. Môžeme tvrdiť, že dáva seba samého, svoje vlastné ,jaʻ, otvára toto ,jaʻ inému. Dotýkame sa tu jedného z kľúčových bodov celej kresťanskej antropológie. Človek môže ,nájsť úplne seba samého... iba úprimným sebadarovanímʻ. Dobrý Samaritán je ten, čo je schopný takého sebadarovania” (SD 28).

Utrpenie človeka sa teda stáva výzvou, apelom svedomia, previerkou lásky k druhému. Takto existuje, ako podotýka pápež, osobitný vzťah medzi „svetom ľudského utrpenia“ a svetom „nezištnej lásky“. Okrem toho zdôrazňuje, že je dôležité, aby človek, predovšetkým kresťan, neprešiel ľahostajne popri svojom bratovi či sestre, ktorí sa nachádzajú v ťažkej situácii, poznačenej utrpením, chorobou alebo inou núdzou. Každý je podľa vlastných schopností povolaný stať sa „evanjeliovým Samaritánom“, ktorý sa pristaví, aby pomohol núdznemu.

Citlivosť voči utrpeniu je témou veľmi blízkou pápežovi Františkovi, ktorý často zdôrazňuje, aká je nebezpečná „kultúra odmietania a vyraďovania“. Vo svete, kde sa počíta iba materiálne dobro, sa človek snaží dosiahnuť blahobyt za akúkoľvek cenu. Potom sa veľmi ľahko stane chladným a ľahostajným voči tým, ktorí majú len málo alebo nič. Sme ľahostajní aj voči pacientom a trpiacim. Proti tomu však Svätý Otec František rázne vystupuje.

Utrpeniu treba, podľa tohto pápeža, čeliť s duchom viery a lásky. Napriek súženiam, s ktorými je každé utrpenie spojené, sa môže – podľa pápeža Františka – premeniť dokonca na cnosť nádeje. Táto pramení z vedomia, že Boh neopustí svoje dieťa v ťažkej a mučivej chvíli: „Viera nie je svetlo, ktoré rozptýli všetky naše temnoty, ale lampa, ktorá v noci vedie naše kroky, a toto stačí, aby človek mohol napredovať na svojej životnej ceste. Trpiacemu človeku Boh nedáva argumenty, ktoré by mu všetko vysvetlili, ale ponúka mu svoju odpoveď v podobe prítomnosti, ktorou ho sprevádza, či v podobe skúsenosti dobra, ktoré sa spája s osudmi utrpenia, aby doň vnieslo lúč svetla. V Kristovi sám Boh chcel s nami prežívať túto cestu a ponúknuť nám svoj pohľad, aby sme v nej mohli vidieť svetlo. Kristus je ten, ktorý znášaním bolesti je ,pôvodcom a zavŕšiteľom vieryʻ (Hebr 12, 2)“ (LF 57).

Musíme tiež pomáhať chorým, aby zhodnotili svoje utrpenie a konali svojím utrpením dobro. Ako možno zhodnotiť utrpenie? Pozrime sa na Kristovu skúsenosť, ktorý „napísal toto evanjelium najskôr svojím utrpením prijatým z lásky, aby človek nezomrel, ale mal večný život (Jn 3, 16)“.

Ak je evanjelium utrpenia integrálnou súčasťou hlásania spásy, kresťanské spoločenstvo ako celok i jednotlivci musí ohlasovať a svedčiť od tomto evanjeliu. Žiaľ, naše zmýšľanie je tomu veľmi vzdialené. Choroba, smrť a bolesť s ich neodvratnosťou – teda ak ich nemožno premôcť a odstrániť – sú odmietané. Pomáhať chorému odhaliť dar, ktorý môže ponúknuť Bohu a bratom prijatím vlastného utrpenia, je prvoradou a neoddeliteľnou stránkou pastorácie v zdravotníctve. Veľmi často však pri sprevádzaní trpiaceho preferujeme ako veriaci ľahšiu cestu: zavádzame chorého, skrývame pred ním pravdu o jeho situácii, vzďaľujeme od neho myšlienky na smrť. Sami nie sme schopní zhodnotiť bolesť, nevieme stáť po boku toho, kto trpí, aby sme mu pomohli zhodnotiť jeho bolesť ako obetu. „Obetu“, ktorá, ak sa prežíva v spoločenstve s Kristom, patrí k samotnej podstate vykúpenia.

5. Bolestná Panna Mária: náš vzor

V tejto chvíli treba zdôrazniť, aký veľký význam má uctievanie bolestnej Panny Márie, ktorú si ľudová zbožnosť ctí už po stáročia ako pomocníčku v prežívaní tajomstva utrpenia. Sedembolestná Panna Mária je patrónkou vašej krajiny. Veľmi dobre si pamätám tú pieseň o Sedembolestnej, ktorú spievali skupiny Slovákov, keď sa zúčastnili na audienciách s Jánom Pavlom II.

Svätý Otec vo svojom apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae v súvislosti s bolestnými tajomstvami svätého ruženca hovorí: „Bolestné tajomstvá vedú veriaceho k tomu, aby stojac pod krížom s Máriou, znovu prežíval Ježišovu smrť; a aby spolu s jeho matkou prenikol do hĺbok Božej lásky k človeku a zažil jej životodarnú silu“ (RVM 22). Vidíme, že Máriin súcit je často prítomný aj v sakrálnom umení: fresky, plátna, obrazy. Spomeňme len Michelangelovu pietu v Bazilike sv. Petra. Je to tiež téma, ktorej sa venovala stredoveká dráma a mnohé sväté hymny. Napríklad Alessandro Manzoni vo svojom hymne Utrpenie striedmo pripomína Máriinu bolesť: „A ty Matka, ktorá nehybná si videla / tohto Syna umierať na kríži / pros za nás, ó, kráľovná zarmútených!“

Ukončime naše zamyslenie modlitbou k Bolestnej Panne Márii, prosiac ju o pomoc a ochranu tak pre chorých a trpiacich, ako aj pre tých, ktorí sa – ako dobrý Samaritán – o nich starajú:

Mária, plná bolestí, Ty, ktorá dobre poznáš utrpenie, ochraňuj všetkých chorých a trpiacich, buď útočiskom zomierajúcich, sprevádzaj všetkých zdravotníkov v ich službe blížnym, pomáhaj nám, aby sme boli, tak ako Ty, nablízku tým, ktorí potrebujú útechu a nehu.

Bolestná Matka, pros za nás!

Svätý Ján Pavol II., neohrozený svedok utrpenia, pros za nás!

-----------------------------------------------------------------

Preklad: Konferencia biskupov Slovenska

( TK KBS, zz, mk; ml ) 20140606016   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]