Vatikán 22. apríla (TK KBS) Skupina dvanástich mladých flámskej národnosti sa ešte na Svetových dňoch mládeže v Riu de Janeiro sa rozhodla priniesť posolstvo Svätého Otca ostatným mladým vo svojej krajine. Zvolili si spôsob, o ktorom boli presvedčení, že ich vrstovníkov osloví: cez televízne interview s pápežom. Rozhovor, ktorý vznikol pri audiencii, na ktorej ich Svätý Otec prijal 31. marca v Apoštolskom paláci vo Vatikáne, nahrala flámska televízia VRT. Tá ho potom odvysielala v rámci Belgicka. Nahrávania sa zúčastnili traja zo skupiny, dve dievčatá a mladý muž. Za pomoci tlmočníčky na ich otázky kladené v angličtine Svätý Otec odpovedal po taliansky. Prinášame výber niekoľkých otázok, ktoré mu položili.„Ja neverím v Boha, ale vaše gestá a ideály ma nadchýnajú. Máte nejaké posolstvo pre nás všetkých, pre mladých kresťanov, pre ľudí, ktorí neveria alebo majú iné vierovyznanie alebo veria inak?“
„Podľa je mňa je potrebné usilovať sa o autentickosť v tom, ako rozprávame. A pre mňa autentickosť je v tomto: zhováram sa s priateľmi. Všetci sme bratia. Veriaci, neveriaci, toho alebo iného vierovyznania, Židia, moslimovia, všetci sme bratia. Človek je v centre dejín, toto je podľa mňa dôležité: človek je v centre. V súčasnom momente histórie bol človek vyhodený z centra, odsunutý na perifériu, a v centre – aspoň v tejto chvíli – je moc, peniaze. A my musíme pracovať pre ľudí, pre muža a ženu, ktorí sú obrazom Boha. Prečo mladí? Pretože mladí ... sú tým semenom, ktoré postupom času prinesie úrodu. Ale aj vzhľadom na to, čo som práve spomínal: v tomto svete, kde je v centre moc a peniaze, sú mladí zatláčaní preč. Deti sú odmietané – nechceme deti, chceme ich menej, malé rodiny – nie je tu ochota mať deti. Odsúvaní sú starí ľudia: mnohí starčekovia a starenky zomierajú skrytou eutanáziou, nedostane sa im potrebnej starostlivosti, a tak zomrú. Vytláčaní sú dnes mladí. Predstavte si, napríklad len v Taliansku nezamestnanosť mladých od 25 rokov nadol je takmer 50 percent, v Španielsku 60 percent a v Andalúzii na juhu Španielska 70 percent. Neviem aké je percento nezamestnanosti mladých v Belgicku...“
„Trochu nižšia: 5 - 10 percent...“
„Nízka, vďaka Bohu. Ale uvažujte, čo znamená generácia mladých, ktorí nemajú prácu! Môžeš mi povedať: Však jesť majú čo, spoločnosť im dá živobytie.“ Áno, ale to nestačí, pretože nemajú skúsenosť dôstojnosti, že priniesli domov chlieb. A toto je moment utrpenia mladých. Vstúpili sme do kultúry odhadzovania: všetko, čo neslúži globalizácii, sa vyradí. Starí ľudia, deti, mladí. Ale takto sa zahadzuje budúcnosť ľudstva, pretože v deťoch, mladých a starých je budúcnosť ľudstva. V deťoch a mladých preto, lebo sú nositeľmi dejín, a starší sú tí, ktorí nám musia dať pamäť ľudstva, ako sa vyvíjala cesta ľudstva. Ak budú vylúčení, budeme mať skupinu ľudí bez sily, pretože nebude mať veľa mladých a detí, a tí budú bez pamäti. A toto je vážne! Preto si myslím, že musíme pomáhať mladým, aby mohli mať svoju rolu v spoločnosti.“
„Všetci sme ľudia a robíme chyby. Čomu vás naučili vaše chyby?“
„Chyby som robil, robím... V Biblii v Knihe múdrosti sa píše, že najspravodlivejší človek pochybí sedemkrát za deň! Chce sa tým povedať, že všetci robíme chyby. Hovorí sa, že človek je jediný tvor, ktorý padá dvakrát pre to isté, pretože sa nepoučí ihneď zo svojich chýb. Niekto môže povedať: ‚Ja som neurobil nič zlé‘, a nepracuje na sebe. Tým sa dostáva k márnivosti, povýšenectvu, pýche. Myslím si, že aj chyby v mojom živote boli a sú veľkými učiteľmi života. Veľkí učitelia ťa veľa naučia. Aj ťa pokoria, pretože niekto sa môže cítiť ako superman a potom robí chyby, a toto ho pokorí, vráti ho na svoje miesto. Nepovedal by som, že zo všetkých mojich chýb som sa poučil, myslím si, že z niektorých som sa nepoučil, pretože som tvrdohlavý, a poučiť sa, to nie je ľahké. Ale z mnohých chýb som sa čomusi podučil, a to mi bolo na osoh. Je tiež dôležité uvedomiť si chyby: Toto som urobil zle, tam som sa mýlil, tam som pochybil... A treba tiež dávať pozor, aby ste neupadli opäť do toho istého omylu, nespadli do tej istej jamy... Dialóg so svojimi vlastnými chybami je jedna dobrá vec, pretože ony ťa učia a dôležité je, že ony ti pomôžu stať sa trochu pokornejším a pokora je veľmi dobrá, osožná pre ľudí, pre nás. Neviem, či to bola postačujúca odpoveď...“
„Máte nejaký konkrétny príklad, ako ste sa poučili z nejakej chyby?“
„Nuž, poviem to, písal som o tom v knihe, je to zverejnené. Napríklad v riadení života Cirkvi. Bol som vymenovaný za predstaveného veľmi mladý a urobil som veľa chýb napríklad autoritárskym postojom. Bol som príliš autoritársky, v 36 rokoch... Potom som sa naučil, že je potrebné viesť dialóg, počúvať, čo si myslia iní... Ale nedá sa to naučiť raz a navždy, nie. Je to dlhá cesta. Toto je jeden konkrétny príklad. A ja som sa naučil zo svojho trochu autoritárskeho postoja, ako rehoľný predstavený, nájsť spôsob, ako takým nebyť...“
„Ja vidím Boha v ľuďoch. Kde vidíte Boha Vy?“
„Snažím sa, usilujem sa ho nachádzať vo všetkých okolnostiach života. Hľadám a nachádzam ho v čítaní Svätého písma, nachádzam ho v slávení sviatostí, v modlitbe a aj vo svojej práci sa snažím nájsť ho v ľuďoch, v rôznych ľuďoch... Predovšetkým ho nachádzam v chorých: to mi pomáha, pretože keď som s chorými, pýtam sa, prečo on, a nie ja? Nachádzam ho medzi väzňami: prečo je tento vo väzení a ja nie? A v tomto nachádzam Boha. Pomáha mi, keď sa ho snažím hľadať po celý deň. Nedokážem to, ale snažím sa to robiť, aby som bol v dialógu. Nedokážem to robiť celkom tak. Svätí to robili dobre, ja ešte nie. Ale toto je tá cesta.“
„Ja mávam rôzne obavy, strach. Čoho sa Vy bojíte?“
„Sám seba! Mať strach... Pozri, v evanjeliu Ježiš často opakuje: «Nebojte sa! Nebojte sa!» Hovorí to mnohokrát. A prečo? Pretože on vie, že strach je vec, povedal by som, normálna. Bojíme sa života, máme obavy z výziev, ktoré sú pred nami, máme strach stojac pred Bohom. Všetci majú strach, všetci. Netráp sa teda tým, že máš strach. Musíš to tak pociťovať, ale nebáť sa potom premýšľať: ‚Prečo sa vlastne bojím?‘. Vysvetlenie situácie je treba hľadať pred Bohom a sami pred sebou, prípadne sa s niekým poradiť. Strach však nikdy nie je dobrý radca, pretože radí zle. Tlačí ťa na cestu, ktorá nie je dobrá. Práve preto Ježiš mnohokrát opakoval: «Nebojte sa, neboj sa.» A potom, musíme poznať seba samých, každý musí poznať svoje vnútro a hľadať, kde je oblasť, v ktorej by sme mohli urobiť najviac chýb. A z tejto oblasti by sme mali mať trochu strachu. Existuje totiž dobrý strach a zlý strach. Dobrý strach je ako obozretnosť. Je to rozvážny postoj: ‚Pozri, tu , v tomto si slabý, aj v tomto, buď opatrný, aby si nepadol.‘ Zlý strach je ten, o ktorom hovoríš, že ťa akosi paralyzuje, ničí. Ochromuje ťa, nedovolí ti niečo robiť, a tento strach je zlý, je potrebné sa ho zbaviť.“
„Naša posledná otázka: Máte Vy pre nás nejakú otázku?“
„Otázka, ktorú vám chcem položiť, nie je originálna. Zoberiem ju z evanjelia. Ale myslím, že potom, ako som vás počúval, možno to je tá správna pre vás v tomto momente: Kde je tvoj poklad? To je tá otázka. Kde spočíva tvoje srdce? Na akom poklade spočíva tvoje srdce? Lebo tam, kde je tvoj poklad, tam bude tvoj život. Srdce je naviazané na poklad, na poklad, ktorý máme všetci: je to moc, peniaze, sebavedomie, a mnohé ďalšie..., alebo dobrota, krása, túžba robiť dobro... Toľko pokladov môže existovať... Kde je tvoj poklad? To je tá otázka, ktorú mám na vás, ale musíte si odpovedať vy sami! Keď budete doma...“
