Vatikán 22. apríla (RV) Ako je známe, 27. apríla budú medzi svätých zaradené dve významné osobnosti z radov pápežov: Ján XXIII. a Ján Pavol II. Nadovšetko obľúbení a milovaní pápeži, ktorí ostávajú v srdciach ľudí, a ktorí svojou pôsobivou genialitou otvorili nové horizonty na ceste Cirkvi a ovplyvnili dejiny sveta. Dvaja pápeži, navzájom odlišní svojím pôvodom a formáciou, no obaja významní pre svoju šľachetnosť duše, nesmiernu ľudskosť, mimoriadnu spiritualitu a inteligenciu. Aké je tajomstvo sympatie, ktorú pápež Roncalli vzbudzoval u mužov a žien každého národa, zo všetkých oblastí života, či dokonca u tých, ktorí zastávali odlišné náboženské a politické presvedčenie? Odpoveď na túto otázku ponúka vo svojom článku pre denník Osservatore Romano taliansky kardinál Giovanni Battista Re, niekdajší prefekt Kongregácie pre biskupov.Pápež Ján XXIII., rodák zo Sotto il Monte v oblasti Bergama, fascinoval veľkých i malých svojou prekypujúcou dobrotou, ktorá sa prejavovala aj v spontánnych a dojemných gestách. Tak tomu bolo aj v ten večer, keď bol otvorený Druhý vatikánsky koncil, keď ľuďom zhromaždeným na Námestí sv. Petra povedal, aby, keď sa vrátia domov, pohladili svoje deti a povedali im, že je to „pohladenie od pápeža“.
Ľudstvo žízni po dobre, láske, ľudskom teple, a keď objaví tieto hodnoty žité s takou intenzitou, aká bola charakteristická pre pápeža Roncalliho, rodí sa spontánny obdiv a sympatia. Dobrota, s akou si pápež Ján XXIII. získal svet, sa opierala o jeho radostnú, pokojnú a optimistickú povahu, ale nemožno zabudnúť, že jeho charakter bol výsledkom úsilia a nepretržitej práce na osobnej cnosti, čerpajúc zo školy evanjelia. Inými slovami, jeho spôsob bytia a života bol ovocím hlbokého života modlitby a asketickej snahy o sebazdokonalenie, ktoré si ako dieťa osvojil v rodine a potom v nich dozrieval a rástol. Keď pôsobil ako nuncius v Bulharsku, svojim rodičom napísal: „Odkedy som odišiel z domu, pred niečo viac ako desiatimi rokmi, prečítal som veľa kníh a naučil som sa mnoho vecí, ktoré ste ma vy nemohli naučiť. Ale tie niekoľké, ktoré som sa naučil od vás, sú pre mňa stále tie najcennejšie a najdôležitejšie. Podopierajú a dávajú hodnotu mnohým ďalším, ktorým som sa naučil neskôr.“
Dobrota pápeža Roncalliho si získavala veľký úspech, pretože bola sprevádzaná múdrosťou a zdravým rozumom. Bola to dobrota osvetlená tou inteligenciou, ktorá vie vždy hľadieť doďaleka. Keď sa Roncalli stal pápežom, začal s iniciatívami, ktoré si podmanili svet, pričom medzi najpozoruhodnejšie patrí zvolanie koncilu. Vždy sa snažil mať priateľské vzťahy s ľuďmi, a tiež s ľuďmi vzdialenými od Cirkvi a od kresťanskej viery. Vo svojom živote bol bezpochyby staviteľom nie múrov, ale mostov. Druhý vatikánsky koncil je v skutočnosti veľkým mostom, ktorý postavil smerom k modernému svetu. Rovnako aj jeho dve nezabudnuteľné encykliky Mater et magistra a Pacem in terris predstavujú dva druhy mostov ku všetkým ľuďom dobrej vôle na tému hospodárstva, práce, sociálnej spravodlivosti a pokoja.
Roncalli svojou dobrotou – ako apoštolský nuncius, ako patriarcha Benátok a potom ako pápež – dokázal vyriešiť mnoho problémov, pretože jeho dobrota otvárala dvere k dialógu a toto mu pomáhalo nájsť správne riešenia. Bol presvedčený o tom, že hoci nejaký človek možno inklinuje k zlému, prebýva v ňom vždy lúč dobra a kúsok ľudskosti. Ako zvykol hovoriť, v každom mužovi a v každej žene je čosi dobré, aj v tých, ktorí sa zdajú byť tými najhoršími. Z tohto dôvodu mal dôveru nielen v Boha, ale aj v ľudí.
Keď Cirkev vyhlasuje pápeža Roncalliho za svätého, zo srdca vyviera spontánny hlasitý súhlas: Česť a sláva tomuto pápežovi, ktorý otvoril koncil, dobrorečenie tomuto pápežovi, ktorý ukázal svetu obraz dobra a naznačil všetkým, že jedinou cestou, ktorá vedie k lepšej budúcnosti, je cesta pravdy, spravodlivosti, solidarity a lásky. Nech je požehnaný tento pápež, ktorý naučil svet tomu, že ľudstvo potrebuje predovšetkým lásku a dobrotu.
(Zdroj: Osservatore Romano, 28. marca 2014)
