Vatikán 19. apríla (RV) Na veľkopiatkovej pobožnosti krížovej cesty v rímskom Koloseu spolu so Svätým Otcom sa zúčastnilo vyše 40-tisíc veriacich. Celý obrad bol už tradične prenášaný televíziou do celého sveta a v blízkosti Kolosea ho bolo možné sledovať aj na štyroch veľkoplošných obrazovkách. Meditácie k jednotlivým zastaveniam mali tento rok výrazný sociálny rozmer, s poukazom na tragické dopady hriechu na jednotlivcov i spoločnosť, ktoré si aj v dnešnej dobe odnášajú najmä chudobní a zraniteľní. Autor zamyslení, arcibiskup juhotalianskej diecézy Campobasso-Boiano Mons. Giancarlo Bregantini, čerpal z osobných skúseností zo služby vo väzniciach a nemocniciach a z poznania reality regiónov sužovaných prítomnosťou mafie.
Pri 14 zastaveniach sa okrem vikára Rímskej diecézy kardinála Agostina Valliniho vystriedali v nesení kríža osoby z rôznych stavov, generácií a spoločenského postavenia: robotník, podnikateľ, prisťahovalci, ženy z resocializačnej komunity, bezdomovci, mladé rodiny s deťmi, dvojica väzňov spolu s ich kaplánom, vozíčkarka sprevádzaná členkou dobrovoľníckeho združenia, starší manželský pár, rehoľné sestry. Pri dvanástom zastavení, počas ktorého zazneli meditácie o siedmich slovách Spasiteľa na kríži, niesla procesiový kríž dvojica františkánov z Kustódie Svätej zeme.
Svätý Otec, ktorý krížovú cestu sledoval mlčky v hlbokom sústredení, predniesol na záver krátke zamyslenie, v ktorom citoval gréckeho cirkevného otca zo 4. storočia, sv. Gregora z Nazianzu. Pápež František sa prihovoril týmito slovami:
„Boh položil na Ježišov kríž celú váhu našich hriechov, všetky nespravodlivosti spáchané každým Kainom proti svojmu bratovi, celú trpkosť Judášovej a Petrovej zrady, všetku márnomyseľnosť mocnárov, všetku aroganciu falošných priateľov. Bol to kríž ťažký ako noc tých, ktorí sú opustení, ťažký ako smrť drahej osoby, ťažký, pretože obsahuje celú ohyzdnosť zla. Predsa však, je to aj kríž slávnostný, ako úsvit v dlhej noci, pretože predstavuje celú Božiu lásku, ktorá je väčšia než naše neprávosti a naše zrady. Na kríži vidíme obludnosť človeka, keď sa nechá viesť zlom, no vidíme tu aj nesmiernosť Božieho milosrdenstva, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich hriechov, ale podľa svojho milosrdenstva.
Stojac pred Kristovým krížom vidíme, a to priam na dotyk rúk, ako sme nekonečne milovaní. Pred Kristovým krížom sa cítime byť „deťmi“, a nie „vecami“ či „predmetmi“, ako hovorieval sv. Gregor Nazianzský, keď sa obracal na Krista touto modlitbou: «Keby som nebol tvojím, môj Kriste, cítil by som sa pomíňavým tvorom. Narodil som sa a cítim, ako sa tratím. Jem, spím, odpočívam a kráčam, padám do choroby a uzdravujem sa. Dorážajú na mňa nespočetné vášne a súženia, užívam si slnko a úrodu zeme. Potom zomieram a telo sa stáva prachom ako telo zvierat, ktoré nemajú hriechy. Ale ja, čože mám navyše oproti nim? Nič, ak nie Boha. Keby som nebol tvojím, môj Kriste, cítil by som sa pomíňavým tvorom. Ó, náš Ježiš, veď nás od kríža ku vzkrieseniu a nauč nás, že zlo nebude mať posledné slovo, ale láska, milosrdenstvo a odpustenie. Ó, Kriste, pomôž nám znovu zvolať: Včera som bol s Kristom ukrižovaný, dnes som s ním oslávený. Včera som s ním zomrel, dnes som s ním živý. Včera som bol s ním pochovaný, dnes som s ním vzkriesený!»
Napokon, všetci spoločne, spomeňme si na chorých, spomeňme si na všetkých opustených pod ťarchou kríža, aby našli v skúške kríža silu nádeje, nádeje vzkriesenia a Božej lásky.“
Na záver Svätý Otec udelil všetkým svoje apoštolské požehnanie.
