Vatikán 10. apríla (RV) Svätý Otec František dnes napoludnie prijal na audiencii v Aule Pavla VI. profesorov, zamestnancov a študentov troch pápežských inštitúcií, vedených Spoločnosťou Ježišovou. Ide o Pápežskú Gregorovu univerzitu, Pápežský biblický inštitút a Pápežský východný inštitút. Stretnutie otvoril generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej páter Adolfo Nicolás.Tri spomenuté inštitúcie Spoločnosti Ježišovej v roku 1928 združil do konzorcia pápež Pius XI. Ako povedal Svätý Otec, z ich spoločného úsilia byť k dispozícii pápežovi, námestníkovi Krista na zemi, vyplýva nevyhnutnosť „rozvíjania ich spolupráce a synergickej súčinnosti, uchovávajúc historickú pamäť, ujímajúc sa zodpovednosti za prítomnosť a pozerajúc do budúcnosti s kreativitou a fantáziou v úsilí o globálny pohľad na situáciu a aktuálne výzvy, a v spolupráci na ich riešení, hľadaním nových ciest bez strachu“.
Svätý Otec ďalej pokračoval: „Prvá vec, ktorú by som chcel zdôrazniť, uvažujúc o vašom úsilí, a to ako vyučujúcich, tak aj študentov a tiež zamestnancov, je uvedomovať si hodnotu samotného miesta, na ktorom pracujete a študujete, teda mesta Ríma a hlavne Cirkvi Ríma. Má svoju minulosť a má svoju prítomnosť. Tu sú korene viery: pamäť apoštolov a mučeníkov. A je tu „súčasnosť“ Cirkvi, aktuálna cesta tejto cirkvi, ktorá predsedá v láske a v službe jednote a univerzálnosti. To všetko by nemalo byť brané ako samozrejmosť! Má to byť prežívané a oceňované s istým záväzkom, ako inštitucionálnym, tak aj osobným, podľa iniciatívy každého z vás. Vy sem však súčasne prinášate rôznorodosť svojich cirkví, svojich kultúr, z ktorých pochádzate. To je jeden zo vzácnych pokladov rímskych univerzít. Poskytuje cennú príležitosť k rastu vo viere a otvorenosti mysle a srdca horizontu katolicity. V tomto horizonte dialektika medzi centrom a perifériami nadobúda svoju vlastnú podobu, podobu evanjeliovú, podľa logiky Boha, ktorý prichádza z periférie do centra a vracia sa späť na perifériu.
Ďalší aspekt, o ktorý by som sa chcel podeliť, je vzťah medzi štúdiom a duchovným životom. Vaša intelektuálna angažovanosť vo výučbe a výskume, v štúdiu a v širšej formácii, bude o to plodnejšia a efektívnejšia, o čo viac bude oživovaná láskou ku Kristovi a Cirkvi, o koľko bude pevnejší a harmonickejší vzťah medzi štúdiom a modlitbou. Toto nie je čosi zastaralé, je to čosi podstatné!
Je to jedna z výziev našej doby: odovzdávať vedomosti a ponúknuť spolu nimi kľúč k porozumeniu životu, nejde o zhromažďovanie vedomostí bez vzájomného prepojenia. Je potrebná pravá evanjeliová hermeneutika pre lepšie pochopenie života, sveta, ľudí, nie nejaká syntéza, ale akási duchovná atmosféra výskumu a istota, postavená na pravde rozumu a viery. Filozofia a teológia vám umožnia nadobudnúť presvedčenie, ktoré utvára a posilňuje inteligenciu a osvecuje vôľu. Ale toto všetko je plodné len vtedy, ak sa to robí s otvorenou mysľou a na kolenách. Ten teológ, ktorý sa uspokojuje so svojím myslením ako čímsi kompletným a ukončeným, je podpriemerným teológom. Dobrý teológ a filozof má myslenie otvorené, teda nekompletné, vždy otvorené pre Božie ‚viac‘ a podľa pravdy stále vo vývoji, v súlade s pravidlom, ktoré sv. Vincent Lerinský opisuje takto: «annis consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate» (Commonitorium primum, 23: PL 50, 668): upevňuje sa rokmi, rozširuje sa v priebehu času, prehlbuje sa vekom. Toto je teológ, ktorý má otvorenú myseľ. A teológ, ktorý sa nemodlí a ktorý neadoruje Boha, končí ponorený v nechutnom narcizme. Toto je cirkevná choroba. Narcizmus teológov, učencov narobí veľa zla, je nechutný.
Účel štúdií na každej pápežskej univerzite je cirkevný. Výskum a štúdium by mali byť integrované do osobného i komunitného života, do misijného úsilia, do bratskej lásky a delenia sa s chudobnými, do starostlivosti o vnútorný život vo vzťahu s Pánom. Vaše inštitúty nie sú stroje na výrobu teológov a filozofov. Sú komunitami, v ktorých sa rastie, ako v rodine. Univerzitná rodina v sebe obsahuje charizmu riadenia, zverenú nadriadeným, a je tam diakonia nepedagogických pracovníkov, ktorá je nevyhnutná pre vytvorenie rodinného prostredia v každodennom živote, a tiež pre vytvorenie postoja ľudskosti a konkrétnej múdrosti, ktorá z dnešných študentov urobí ľudí schopných budovať ľudstvo, odovzdávať pravdu v ľudskej dimenzii, aby vedeli, že keby im chýbala dobrota a krása v začlenení sa do rodiny pracoviska, dopadnú ako intelektuáli bez talentu, etici bez láskavosti, myslitelia bez prejavov krásy a ľudia zamaskovaní do formalizmu. Úctivý a každodenný kontakt s tvrdou prácou a svedectvom mužov a žien, ktorí pracujú vo vašich inštitúciách, vám dá potrebný rozmer realizmu, aby vaša veda bola vedou ľudskou, nie laboratórnou.“
V závere dnešného stretnutia pápeža Františka s akademickou obcou troch jezuitských univerzít, sídliacich v Ríme, na ktorom sa zúčastnilo okolo 5-tisíc jej členov, Svätý Otec dodal: „Drahí bratia, zverujem každého z vás, vaše štúdium a vašu prácu príhovoru Panny Márie, Sídla múdrosti, sv. Ignáca z Loyoly a vašich svätých patrónov. Žehnám vás a modlím sa za vás. Aj vás prosím, modlite sa za mňa!“
*
Na audiencii so Svätým Otcom sa zúčastnilo aj niekoľko slovenských študentov. O programe mimoriadneho stretnutia troch inštitúcií vedených Spoločnosťou Ježišovou, ktorý predchádzal samotnej audiencii s pápežom Františkom, hovorí Martina Korytiaková, študentka licenciátneho štúdia na Pápežskom biblickom inštitúte:
„Samotné stretnutie a začalo už tri hodiny pred príchodom Svätého Otca. Jednotlivé národnosti všetkých troch inštitúcií s prezentovali hudobným pásmom, to znamená, že prezentovali svoju národnosť, svoju kultúru, to bolo veľmi zaujímavé. A tiež sa prihovorili predstavitelia všetkých troch inštitúcií, generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Adolfo Nicolás, po ňom zaznel príhovor v podaní rektora Pápežského biblického inštitútu Josého Maria Abrego de Lacy SJ, a ako posledný predniesol svoj príhovor rektor Pápežskej Gregorovej univerzity François-Xavier Dumortier SJ. V jednotlivých príhovoroch sa nezaprela ich teologická prepracovanosť a samozrejme v nich bolo ešte viac cítiť aj ducha modlitby, čo bolo ďalej potvrdené aj slovami samotného pápeža Františka, ktorých vyzval všetkých prítomných, aj akademickú obec, aj študentov k tomu, aby sa v teológii, v exegéze naozaj nezabúdalo na spirituálnu úroveň, na ducha modlitby, obracanie sa na samotného Pána a na vyprosovanie milostí, aby sme boli schopní podávať to, čo sa učíme, ďalej.“
K atmosfére, ktorá vládla dnes v Aule Pavla VI., Martina Korytiaková uviedla:
„Atmosféra bola veľmi príjemná, uvoľnená aj vzhľadom nato, že to pásmo, ktoré predchádzalo samotnej audiencii, bolo naplnené hudbou a spoločnými spevmi. Napriek tomu som ja osobne bola prekvapená tým, že Svätý Otec naozaj predniesol svoj príhovor s vážnou tvárou, veľmi seriózne, vážne, čo sa veľmi málo stáva, keď rozpráva s rodinami a pri bežných stretnutiach, ale zároveň si človek musí uvedomiť, že vzhľadom na posolstvo, vzhľadom na kontext audiencie, to až také prekvapivé nebolo.“
Koľko slovenských študentov z týchto rímskych jezuitských univerzít sa dnes zúčastnilo na audiencii s pápežom Františkom?
„Nebolo nás veľa, pretože celkovo nás na Pápežskom Biblickom inštitúte, kde ja študujem, ak rátam študentov denných a aj doktorandov, nás je približne okolo osem, deväť študentov, ale ak rátam aj študentov, ktorí študujú na Orientálnom inštitúte a na Pápežskej Gregorogvej univerzite, tak odhadujem, že nás mohlo by tak maximálne do pätnásť.“
Je takéto stretnutie tradíciou, alebo bolo skôr výnimočnou udalosťou?
„Nie je tradíciou, aby sa každoročne stretli všetky tri univerzity, ich akademická obec i so študentmi priamo s pápežom, to znamená, že táto audiencia bola skutočne výnimočnou a neopakovateľnou udalosťou. Náš Pápežský biblický inštitút má tradíciu každý rok usporadúvať spoločnú akciu formou výletu v rámci osláv založenia, to bude 7. mája, kedy okolo 120 študentov pôjde spoločne aj s akademickou obcou inštitútu do opátstva Fossa Nuova, kde niekoľko rokov žil a pôsobil aj sv. Tomáš Akvinský. To, myslím, že korešponduje aj s odporúčaním Svätého otca, ktoré dnes zaznelo v jeho príhovore, že všetky tri inštitúcie nemajú zabúdať na to, že treba rozvíjať ducha rodiny aj na úrovni akademickej a teda aj teologickej.“