"V Prešove dnes, vo štvrtok 10. apríla 2014 o 13:30, zaopatrený sviatosťami odovzdal svoju dušu Pánovi Mons. Ján Hirka, gréckokatolícky emeritný prešovský biskup. Pán života a smrti ho k sebe povolal vo veku 90 rokov života, v 65. roku kňazstva a v 25. roku biskupskej služby. Večná mu pamiatka a blažený pokoj!," uviedlo v tlačovej správe Informačné stredisko Prešovskej archieparchie.

-----------------------------------------------------------------

ŽIVOTOPIS gréckokatolíckeho emeritného prešovského biskupa Jána Hirku

Mons. Dr.h.c. Ján Hirka, prešovský emeritný biskup Gréckokatolíckej cirkvi pochádza z roľníckej rodiny. Narodil sa 16. novembra 1923 v Abranovciach, okres Prešov. Do ľudovej školy chodil v Abranovciach od r. 1930. V rokoch 1936 - 44 študoval na cirkevnom gymnáziu v Prešove.

Po maturite, ktorá bola 3. mája 1944 sa prihlásil do Gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove, kde bol aj prijatý. Teológiu začal študovať na Gréckokatolíckej bohosloveckej vysokej škole v Prešove. Po štyroch rokoch štúdia ho prešovský biskup Pavol Peter Gojdič poslal na ďalšie štúdia do Prahy. Tam v júni 1949 dostal Absolutórium na Bohosloveckej fakulte Karlovej univerzity.

Nižšie svätenia ako aj subdiakonát i diakonát mu udelil o. biskup Pavol Peter Gojdič. Kňazskú vysviacku vykonal Dr. Vasiľ Hopko, prešovský pomocný biskup dňa 31. júla 1949 v kaplnke prešovského kňazského seminára. Kňazské vysviacky v prešovskej katedrále vtedajšia štátna moc totiž zakázala.

Po vysviacke novokňaz Ján Hirka dostal dekrét na biskupský úrad do funkcie koncipistu a zároveň aj za výpomocného duchovného do Ľutiny. Krajský cirkevný tajomník mu však výpomoc v Ľutine zakázal. Preto od februára 1950 dostal nový dekrét za kaplána do Prešova popri práci koncipistu na biskupskom úrade.

V tom čase už boli na biskupskom úrade štátni zmocnenci, ktorí kontrolovali návštevy i všetku poštu a tak sa aj o. Ján Hirka dostal pod štátny dozor.

Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi dňa 28. apríla 1950, sa skrýval a pokračoval tajne v pastoračnej činnosti. Popri tom pracoval ako pomocný robotník na takých miestach, kde od neho nevyžadovali pracovné povolenie.

Štátna tajná bezpečnosť ho však vystopovala a dňa 22. októbra 1952 bol zatknutý. Vo vyšetrovacej väzbe v Prešove bol šesť mesiacov. Bolo to v období, keď aj vo väzniciach vládol stalinský režim so všetkou krutosťou.

Ľudový súd v Prešove ho dňa 28. apríla 1953 odsúdil na tri roky väzenia pre: "Trestný čin marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona. Otec Hirka sa odvolal, ale aj napriek tomu ho po skončení súdneho pojednávania dopravili do väznice v Ilave. Tu bol väznený až do 4. júla 1953, keď ho na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Zápotockého prepustili na slobodu.

Domov však prísť nemohol, lebo trest zákazu pobytu v košickom a prešovskom kraji na dobu päť rokov zostal v platnosti. Podarilo sa mu zamestnať v Mostárni Brezno, ale ani tu ho štátna moc nenechala na pokoji. Štátna tajná bezpečnosť ho sledovala, striehla na každý jeho krok a dňa 19. septembra 1955 bol znova zatknutý. V tých dňoch zatkli viacerých gréckokatolíckych kňazov i rehoľné sestry. Medzi zatknutými bol aj o. Ivan Ljavinec, terajší pražský emeritný biskup, kňazi: Mikuláš Sigeti, Emil Zorvan st., Vladimír Molčáni, rehoľná sestra Nikolaja Mydlíková a ďalší.

Po šiestich mesiacoch vyšetrovacej väzby v Košiciach, keď mu hrozilo odsúdenie za velezradu, bol eskortovaný spolu s ostatnými obvinenými do Prahy na Pankrác, kde bol vo vyšetrovacej väzbe ďalších šesť mesiacov.

Súdny proces sa konal na Najvyššom súde v Prahe, trval deväť dní a dňa 4. septembra 1956 bol vynesený rozsudok. V ňom o. Ján Hirka dostal dva a pol roka väzenia za: "Nepriateľské združovanie proti republike." Hneď po rozsudku bol deportovaný do tábora nútených prác v Rtyně v Podkrkonoší, kde doloval uhlie v hlbinnej bani. Táto práca bola mimoriadne namáhavá a nebezpečná. Pracovalo sa v nízkych slojoch a riziko banského nešťastia bolo veľmi veľké. Aj o. Hirku zasypalo, ale podarilo sa ho zachrániť. Na tele mu z toho doteraz zostali stopy. Za takýchto podmienok tu o. Hirka pracoval až do 20. marca 1958, čiže si odpykal celý uložený trest.

Po prepustení z výkonu trestu sa nemohol vrátiť domov, lebo mal znovu päť rokov zákaz pobytu v prešovskom a košickom kraji. Uchádzal sa preto o zamestnanie v Mostárni Brezno, kde pracoval pred zatknutím, ale tam ho neprijali.

Podarilo sa mu za pomoci dobrých ľudí nájsť zamestnanie v podbrezovskej nemocnici. Tu ho prijali za pomocného robotníka a pozdnejšie za kuriča. Po určitom čase občas mohol aj asistovať na operačnej sále, lebo sa usiloval o štúdium na zdravotníckej škole. Lenže úrady mu na toto štúdium nedali doporučenie, lebo by vraj z neho nebol: "dobrý socialistický inteligent."

Požiadal preto zamestnávateľa o možnosť vyučiť sa za elektrikára, ktorého nemocnica potrebovala. Po vyučení opravoval elektrické prístroje a zariadenia po nemocniciach i lekárskych ordináciách od Banskej Bystrice až po Červenú Skalu.

Po vypršaní trestu zákazu pobytu prišiel v roku 1964 do nemocnice v Prešove, kde zo začiatku pracoval ako kurič a neskoršie ako údržbár až do roku 1968.

Keď bola činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 obnovená, stal sa správcom farnosti v Prešove, potom okresným dekanom a 20. decembra 1968 ho Svätý Otec Pavol VI. vymenoval za ordinára - apoštolského administrátora prešovského biskupstva s právami diecézneho biskupa. Štátny súhlas na vykonávanie tejto funkcie však dostal až 2. apríla 1969. Menovanie za biskupa však štát nepovolil.

V tomto postavení a za neľahkých okolností spravoval otec ordinár Ján Hirka Gréckokatolícku cirkev v celej Československej republike. Ordináriát mal zo začiatku iba vo svojom panelákovom dvojizbovom byte, kde býval aj s rodičmi a až neskôr na farskom úrade v Prešove. V tom čase biskupská rezidencia ešte nebola gréckokatolíkom vrátená.

Na pomoci mu bol otec biskup Dr. Vasiľ Hopko, ktorý po ťažkom väzení a nútenom pobyte v Čechách prišiel do Prešova v roku 1968 so značne podlomeným zdravím. Z rozhodnutia Svätej Stolice zostal naďalej pomocným biskupom a až do svojej smrti 23. júla 1976 vykonával biskupské funkcie, ako kňazské vysviacky, posviacky chrámov a pod. Po jeho smrti kňazské vysviacky vykonávali biskupi z Juhoslávie.

Pápež Pavol VI. ocenil činnosť o. ordinára Hirku a dňa 21.marca 1978 mu udelil hodnosť pápežského preláta.

Veľkou udalosťou pre gréckokatolícku cirkev bolo rozhodnutie Svätého Otca Jána Pavla II. ktorý v roku 1988 povýšil ľutinskú baziliku - pútnické miesto gréckokatolíkov na Baziliku Minor. Tento akt vyhlásil otec ordinár na ľutinskej odpustovej slávnosti v auguste roku 1988 za dramatických okolností, lebo štátna moc sa tomu snažila zabrániť vypnutím elektriny a rôznymi ďalšími prekážkami.

V takej atmosfére, vládnucej v našom štáte spravoval otec ordinár miestnu cirkev až do udalostí "Nežnej revolúcie" v novembri 1989. Pád totalitného režimu priniesol veľké zmeny aj pre gréckokatolícku cirkev. Dňa 21. decembra 1989 Svätý Otec Ján Pavol II. vymenoval Mons. Jána Hirku za prešovského sídelného biskupa. Biskupskú konsekráciu prijal od Jeho Eminencie Mons. Jozefa kardinála Tomka v Prešove dňa 17. februára 1990 za veľkej účasti biskupov z celého sveta, kňazov i veriacich. Bol to vlastne prvý biskup katolíckej cirkvi, vymenovaný a konsekrovaný po páde totalitného režimu v Československu.

Nová situácia po novembri 1989 priniesla aj pre gréckokatolícku cirkev nové možnosti, ale aj nové starosti. Otec biskup preto v prvom rade získaval pre prácu na biskupskom úrade potrebných odborníkov a spolu s nimi, kňazmi ale hlavne s veriacimi sa dal do práce na povznesení pastoračnej činnosti, ale tiež aj na obnove zdevastovaných sakrálnych objektov.

Obnovil činnosť Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty i kňazského seminára. Ako Veľký kancelár fakulty sa pričinil o získanie potrebných učiteľov ako aj o zvyšovanie ich kvalifikácie. Bola to náročná úloha, lebo bol veľký nedostatok kňazov. Kňazi túto potrebu pochopili a popri pastorácii sa pustili aj do štúdia. Výsledky sa postupne dostavovali v získaní akademických titulov i v získaní akreditácie na učebné odbory bohosloveckej fakulty.

Postaral sa o rozsiahlu prestavbu budovy kňazského seminára, aby vyhovoval potrebám narastajúceho počtu kňazských povolaní. Z jeho iniciatívy a aktivity bol opravený a daný do užívania celý komplex biskupskej rezidencie, kde v jednej časti dal umiestniť bohosloveckú fakultu.

Zriadil Gréckokatolícku diecéznu charitu, ktorá, ako sa ukazuje vyrástla na charitatívnu inštitúciu, uznávanú nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Bol iniciátorom a spoluzakladateľom Festivalu gréckokatolíckych speváckych zborov, ktorý nadobudol európsky význam a aj za veľkých finančných ťažkosti sa pod jeho patronátom uskutočnilo do roku 2002 jedenásť ročníkov festivalu.

Veľkou udalosťou v živote otca biskupa i celej gréckokatolíckej cirkvi bola návšteva Svätého Otca 2. júla 1995 v Prešove. Bol to akt uznania vernosti a utrpenia gréckokatolíkov počas prenasledovania cirkvi. Pobyt rímskeho pápeža v Prešove bol umocnený aj jeho návštevou prešovskej katedrály, kde sa Svätý otec pomodlil pri telesných ostatkoch biskupa Pavla Petra Gojdiča.

K vrcholu pôsobenia o. biskupa Jána Hirku na prešovskom biskupskom stolci patrí beatifikácia biskupa - mučeníka Pavla Petra Gojdiča i rehoľného kňaza redemptoristu o. Metóda Dominika Trčku dňa 4. novembra 2001 v Ríme. Svätá Stolica ocenila osobu o. biskupa Hirku pri tomto blahorečení tým, že žiadosť o blahorečenie všetkých ôsmich Služobníkov Božích ktorí boli v ten deň beatifikovaní, predniesol Svätému Otcovi aj v mene ich biskupov o. biskup Hirka a takisto v ich mene po vyhlásení za blahoslavených Svätému Otcovi poďakoval. Slávnosť beatifikácie bola zavŕšená dňa 17. novembra 2001 v Prešove uložením relikvií blahoslaveného biskupa - mučeníka Pavla Petra Gojdiča v prešovskej katedrále. Treba k tomu pripočítať aj faktické ukončenie procesu beatifikácie o. biskupa Vasiľa Hopka, po odbornej a teologickej stránke do decembra 2002. Na uzavretie procesu v roku 2003 zostali už iba procedurálne akty.

Otec biskup má veľmi dobrých priateľov aj v radoch predstaviteľov iných cirkví a veľmi rád sa zúčastňuje na ekumenických akciách. Osobitne možno spomenúť priateľstvo s Jeho Blaženstvom Nikolajom, arcibiskupom - metropolitom pravoslávnej cirkvi, i s evanjelickými biskupmi a.v.

Za svoje postoje i činnosť dostal niekoľko ocenení. Prešovská univerzita v Prešove mu udelila čestný doktorát Dr. h.c., Minister kultúry mu v r. 1998 udelil poctu biskupov Moyzesa a Kuzmányho. Predseda vlády SR mu udelil v r. 1999 Rad Andreja Hlinku I. triedy. Prezident Slovenskej republiky pri desiatom výročí samostatnosti Slovenska mu v r.2003 udelil Pribinov rad II. stupňa. Okrem toho dostal aj niekoľko ďalších ocenení od rôznych inštitúcii ako napríklad od Svetového kongresu Slovákov, Matice Slovenskej, Cyrilometodskej spoločnosti atď.

Otec biskup ani po svojom odchode do emeritúry dňa 10.12.2002 neprestal pracovať a zaujímať sa o dianie v cirkvi i v spoločnosti. Aj naďalej sa zúčastňuje pastoračných slávností, odborných i slávnostných akcií rôznych inštitúcii ako je bohoslovecká fakulta, Červený kríž a pod. Naďalej sa stretáva s predstaviteľmi iných cirkví a zúčastňuje sa na odborných podujatiach. V poslednom čase kompletizoval materiály pre vydanie svojich pamätí zo života gréckokatolíckej cirkvi, ktorú viedol dlhých 35 rokov. V roku 2013 Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity vydala tieto pamäti v monografii s názvom "Pod ochranou Márie. Pastier v službe Cirkvi." 

Spracoval: o. Andrej Rusnák

-----------------------------------------------------------------

ROZHOVOR k 90. narodeninám je možné nájsť ::TU::

-----------------------------------------------------------------

( TK KBS, tk, ml; mk ) 20140410029   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]