Vatikán 27. marca (RV) Svätý Otec celebroval dnešnú rannú svätú omšu o siedmej hodine ráno pri Oltári katedry v Bazilike sv. Petra, a nie ako zvyčajne - v Dome sv. Marty. Zúčastnilo sa na nej vyše 500 talianskych poslancov. V homílii vychádzal z liturgických čítaní dňa. Pripomenul kontext evanjeliového úryvku: V Ježišovej dobe je vládnuca vrstva vzdialená od ľudu, sleduje svoju vlastnú ideológiu a uchyľuje sa ku korupcii. Do takej miery sú sústredení na stranícke záujmy a rivalitu, že keď sa objaví pred ich očami Mesiáš, nespoznajú ho, dokonca ho obvinia ako liečiteľa z radov satana. Prvé čítanie z knihy proroka Jeremiáša (Jer 7, 23-28) predstavuje proroka, ktorý v Božom mene plače nad generáciou, čo neprijíma jeho poslov a namiesto toho si ospravedlňuje svoje hriechy. „Obrátili sa ku mne chrbtom“, citoval pápež František prorokove slová a dodal: „Toto je Pánova bolesť, bolesť Boha.“ A táto skutočnosť je prítomná aj v evanjeliu dňa (Lk 11, 14-23): istá slepota voči Bohu, a to najmä zo strany vodcov ľudu: „Srdce týchto ľudí, tejto skupiny, sa časom zatvrdilo až natoľko, že nebolo schopné počuť Pánov hlas. A skĺzli až k tomu, že z hriešnikov sa stali mravne skazenými. Len veľmi ťažko sa skazený človek dokáže vrátiť späť. Hriešnik áno, pretože Pán je milosrdný a čaká na nás všetkých. Skorumpovaný je však ponorený do svojich záležitostí, a tie sú skazené. Preto sa ospravedlňujú, lebo Ježiš im svojou jednoduchosťou a silou Boha spôsobuje ťažkosti.“ Sú to ľudia, ktorí si pomýlili cestu. Postavili sa na odpor spáse a láske Pána, a tak skĺzli od viery, od teológie viery, k akejsi teológii povinnosti, vysvetlil pápež František: „Odmietli Pánovu lásku a týmto odmietnutím sa ocitli nie na ceste dialektiky slobody, ponúkanej Pánom, ale na ceste logiky nevyhnutnosti, kde niet miesta pre Pána. V dialektike slobody je prítomný dobrý Boh, ktorý nás miluje, tak veľmi nás miluje! Naproti tomu v logike nevyhnutnosti niet miesta pre Boha: všetko sa musí, musí, musí... Stali sa vonkajškovými. Ľuďmi dobrých vonkajších spôsobov, ale zlých návykov. Ježiš ich nazýva «obielenými hrobmi».“
Ako povedal pápež František v závere homílie, pôstne obdobie nám pripomína, že Boh miluje každého z nás a že na to, aby sme sa mu otvorili, musíme vynaložiť isté úsilie: „Na tejto ceste Pôstu bude pre nás všetkých dobré myslieť na toto Pánovo pozvanie k láske, k tento dialektike slobody, v ktorej je prítomná láska, a pýtať sa: Som ja na tejto ceste? Alebo mám pokušenie ospravedlňovať sa a ísť inou cestou? Cestou ľahkého zisku, ktorá však nevedie k nijakému prísľubu? A prosme Pána, aby nám dal tú milosť, žeby sme vždy kráčali cestou spásy, otvorili sa spáse, ktorá prichádza len od Boha, z viery, a nie z toho, čo ponúkali títo „učitelia povinnosti“, ktorí stratili vieru a ovládali ľud prostredníctvom tejto pastorálnej teológie povinnosti. Prosme si od Pána túto milosť: Daj mi, Pane, milosť otvoriť sa tvojej spáse! Na toto slúži Veľký pôst.“
