Vatikán 25. marca (RV) Nespasí nás naša istota, že zachovávame prikázania, ale pokora, že potrebujeme, aby nás Boh neustále uzdravoval. Toto konštatovanie je stručným obsahom homílie pápeža Františka z pondelkovej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. «Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.» Pápežova homília vychádza z týchto Ježišových slov z dnešného úryvku evanjelia (Lk 4, 24-30). Adresoval ich svojim krajanom, ľuďom z Nazareta, medzi ktorými nemohol robiť zázraky, pretože „nemali vieru“. Ježiš pripomína dve biblické udalosti: zázračné uzdravenie Sýrčana Námana z malomocenstva v čase proroka Elizea a stretnutie proroka Eliáša s vdovou zo Sarepty v Sidone, ktorá bola zachránená pred hladomorom.„Malomocní a vdovy“ – hovorí pápež František – „boli v tej dobe na okraji spoločnosti.“ Napriek tomu títo dvaja vydedenci boli prijmúc prorokov zachránení. Naopak Nazaretčania neprijímajú Ježiša, pretože „si boli veľmi istí svojou vierou“, tak veľmi istí svojim dodržiavaním prikázaní, že nepotrebovali inú záchranu:
„Toto je dráma zachovávania prikázaní bez viery: ‚Ja sa zachránim sám, pretože chodím do synagógy každú sobotu, snažím sa zachovávať prikázania, tak nech mi tento nehovorí, že ten malomocný a tá vdova boli lepší odo mňa!‘ Tí boli na okraji spoločnosti! A Ježiš hovorí: ‚Pozri, ak sa nepostavíš tak trochu na okraj, ak sa necítiš vydedencom, nedosiahneš spásu.‘ Toto je pokora, cesta pokory: cítiť sa tak vydedencom, že potrebujem Pánovu záchranu. Len on nás zachráni, nie naše dodržiavanie prikázaní. A toto sa im nepáčilo. Boli nahnevaní a chceli ho zabiť.“
Ten istý hnev – pokračoval Svätý Otec – pochytí spočiatku aj Námana, pretože považuje za absurdnú a ponižujúcu výzvu Elizea, aby sa sedemkrát okúpal v rieke Jordán, keď chce byť uzdravený z malomocenstva. „Pán žiada od neho gesto pokory, detskej poslušnosti, urobiť niečo také smiešne.“ Odchádza nahnevaný, ale potom ho jeho sluhovia presvedčia, vráti sa späť a urobí to, čo bolo povedané ústami proroka. Gesto pokory ho uzdraví. Toto je dnešné posolstvo pre tento tretí pôstny týždeň – povedal pápež. Ak chceme byť spasení, musíme si vybrať cestu pokory.
„Mária vo svojom chválospeve nehovorí, že je šťastná, pretože Boh zhliadol na jej panenstvo, na jej dobrotu a láskavosť, na mnoho cností, ktoré ona mala. Nie, ale preto, že Pán zhliadol na poníženosť svojej služobnice, na jej malosť a pokoru. To je to, na čo Pán prihliada. A my sa musíme naučiť tejto múdrosti byť vydedencami, stáť bokom, aby nás Pán našiel. Nenájde nás uprostred našich istôt, nie. Tam Pán nepôjde. Nájde nás na okraji, v našich hriechoch, v našich chybách, v našej núdzi, ktorá potrebuje byť duchovne uzdravená, spasená, tam nás Pán nájde.“
A toto je cesta pokory, zopakoval pápež v závere: „Kresťanská pokora nie je cnosť, ktorá hovorí: ‚Ja som na nič‘ a ukrýva tam hrdosť! Kresťanská pokora hovorí pravdu: ‚Som hriešnik, som hriešnica‘. Hovoriť pravdu: toto je pravda o nás. Ale jestvuje aj iná pravda: Boh nás zachráni. Ale zachráni nás, keď sme vydedencami, nespasí nás v našom zabezpečení. Prosme o milosť, aby sme mali túto múdrosť vydedencov, milosť pokory, aby sme dosiahli Pánovu spásu.“
