Vatikán 4. februára (RV) Aj Boh plače, jeho plač je ako plač otca, ktorý miluje svoje deti a nezaprie ich, ani keď sú tvrdošijné, vždy ich vyčakáva. Tieto slová povedal Svätý Otec František v homílii počas svätej omše, ktorú slávil dnes ráno v Dome sv. Marty. Liturgické čítania dňa (2 Sam 18, 9-10. 14b. 24-25a. 30 – 19, 3 a Mk 5, 21-43) predstavujú postavy dvoch otcov: kráľa Dávida, ktorý smúti nad smrťou svojho spurného syna Absolóna, a Jaira, predstaveného synagógy, ktorý prosí Ježiša, aby uzdravil jeho dcéru. Pápež vysvetľuje Dávidov plač po správe o zabití jeho syna, hoci bojoval proti nemu, aby získal kráľovstvo. Dávidovo vojsko zvíťazilo, ale jeho nezaujíma víťazstvo, on sa pýta na svojho syna! Zaujíma ho len jeho syn! Bol kráľom, vodcom krajiny, ale bol otcom! A preto, keď prišla správa o smrti jeho syna, „zachvel sa, vystúpil do siene nad bránou a plakal“.„Chodil a hovoril: «Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón! Radšej som mohol ja zomrieť namiesto teba! Absolón, syn môj, syn môj!» Toto je srdce otca, ktorý nikdy nezaprie svojho syna. Je lúpežník, je nepriateľ, ale je to môj syn! Dávid nepopiera otcovstvo, plače. Dvakrát Dávid plakal kvôli synovi: tento raz a druhýkrát, keď zomieral jeho syn z cudzoložstva. Aj vtedy sa postil, činil pokánie, aby zachránil život svojho syna. Bol to otec!“
Ten druhý otec je predstaveným synagógy, významná osobnosť – povedal pápež –, ale zoči-voči chorobe dcéry sa nehanbí vrhnúť k Ježišovým nohám: «Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.» Nehanbí sa, nemyslí na to, čo môžu povedať iní, pretože je otcom. Dávid a Jairus sú dvaja otcovia:
„Pre nich je najdôležitejší syn, dcéra! Neexistuje nič iné. Toto je jediná dôležitá vec! Nás to vedie k uvažovaniu nad prvou vecou, ktorú hovoríme Bohu vo vyznaní viery: ‚Verím v Boha, Otca...‘ To nás privádza k zamýšľaniu sa nad otcovstvom Boha, ktorý je s nami! ‚Ale Boh neplače, otče!‘ Ako že nie! Spomeňme si na Ježiša, keď plakal pozerajúc na Jeruzalem. ‚Jeruzalem, Jeruzalem! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla.‘ Boh plače! Ježiš plakal kvôli nám! Ježišov plač je plačom Otca, ktorý nás chce mať všetkých pri sebe!“
„V ťažkých chvíľach,“ – pokračoval pápež František – Otec odpovedá. Spomeňme si na Izáka, keď ide s Abrahámom, aby ho obetoval: Izák nebol hlúpy, všimol si, že nesú drevo, oheň, ale nenesú baránka na obetu. Mal v srdci úzkosť! A čo hovorí? ‚Otče!‘ A on mu hneď odpovedá: ‚Tu som, synu.‘ Podobne Ježiš v Olivovej záhrade hovorí s úzkosťou v srdci: ‚Otče, ak je možné, vezmi odo mňa tento kalich!‘ A anjeli prišli, aby ho posilnili. Taký je náš Boh: je Otcom! Je takým otcom, ako ten, ktorý čaká na svojho márnotratného syna, ktorý odišiel so všetkými peniazmi, so všetkým dedičstvom. Ale otec na neho čakal každý deň a videl ho z diaľky. Toto je náš Boh! Toto je naše otcovstvo – otcov rodiny, ako aj duchovné otcovstvo biskupov a kňazov – takéto by malo byť. „Otec má akoby pomazanie, ktoré pochádza od syna: nemôže vnímať sám seba bez syna! A preto potrebuje syna: očakáva ho, miluje ho, hľadá ho, odpúšťa mu, chce ho mať blízko pri sebe, tak blízko, ako sliepka kuriatka.“
„Choďme dnes domov s týmito dvoma obrazmi: Dávid, ktorý plače, a predstavený synagógy, ktorý padá na kolená pred Ježišom, bez strachu, že bude na posmech pred ostatnými, že sa mu budú smiať. V stávke boli ich deti: syn a dcéra. Pred týmito dvoma obrazmi povedzme: ‚Verím v Boha, Otca...‘ A prosme Ducha Svätého – pretože len Duch Svätý nás učí povedať «Abba, Otče!» Je to milosť! Môcť zo srdca povedať Bohu: ‚Otče!‘, to je milosť Ducha Svätého! Vyprosujme si ju od neho!“
