Vatikán 29. decembra (RV) Apoštolská exhortácia „Radosť evanjelia“ - je názov príspevku, ktorý pre Slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu pripravil slovenský kardinál Jozef Tomko. Príspevok prinášame v plnom znení: Na sviatok Krista Kráľa dňa 24. novembra 2013 pápež František uverejnil apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium – „Radosť evanjelia“. Je to list Svätého Otca pre celú Cirkev „o hlásaní evanjelia v dnešnom svete“, ako to oznamuje sám podtitul tohto obsiahleho dokumentu. Pápež František už na začiatku svojho pontifikátu podpísal encykliku Lumen fidei – „Svetlo viery“, ale to bol okružný list, napísaný podľa jeho výrazu „štyrmi rukami“, čiže spolu s Benediktom XVI., ale prevažne pápežom, ktorý odstúpil. „Radosť evanjelia“ je teda prvým vlastným dokumentom pápeža Františka a má podľa jeho slov „význam ako program a dôležité následky“. Vidieť to na dĺžke exhortácie, ktorá má päť hláv a 288 odsekov.
Obsah tohto nového pápežského dokumentu je taký bohatý, že istý novinár ho nazval nielen programom, ale aj testamentom pápeža Františka. On zaiste napíše ešte mnoho prejavov, ale to všetko bude len na prehĺbenie a zdôraznenie toho, čo už tu chcel povedať Cirkvi a našej dobe.
Svätý Otec osloví každého veriaceho kresťana ihneď v prvej vete: „Radosť evanjelia napĺňa srdce a život všetkých, ktorí sa stretávajú s Ježišom. Tí, čo sa nechávajú spasiť ním, sú oslobodení od hriechu, od smútku, od vnútornej prázdnoty, od osamotenia. S Ježišom Kristom sa vždy rodí a obrodzuje radosť.“ Preto pápež František pozýva všetkých veriacich kresťanov „do novej etapy evanjelizácie poznačenej touto radosťou“. Je to osobná výzva na každého veriaceho, aby sa stretol s Ježišom Kristom, alebo aspoň sa rozhodol hľadať ho, lebo ho potrebuje pre vlastné šťastie a radosť. Svätý Otec sa tu celkom vhodne odvoláva na tvrdenie pápeža Benedikta XVI.: „Na začiatku kresťanského života nie je nejaké etické rozhodnutie alebo veľká myšlienka, ale stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá otvára životu nový horizont a tým aj rozhodný smer“ (Deus caritas est, 1).
Keď čítam tieto začiatočné výzvy pápeža Františka k osobnému stretnutiu s živým Kristom, prichádza mi na pamäť výjav Jána Pavla II. počas prvej pontifikálnej omše na preplnenom námestí sv. Petra, keď dvíhal rukou pápežský kríž a silným hlasom vyzýval všetkých: „Nebojte sa Ježiša Krista!“
Pápež František usmerňuje teda Cirkev i každého kresťana na tento počiatok, na osobu Ježiša Krista, ktorý je prameňom apoštolskej činnosti a tiež radosti: „Lebo ak niekto prijal túto lásku, ktorá dáva zmysel jeho životu, ako by mohol udržať túžbu darovať ju iným?“ (č. 8). Ako to výrazne povedal veľký apoštol národov sv. Pavol: „Kristova láska nás pobáda“ (2 Kor 5,14), preto „Beda mi, ak nehlásam evanjelium!“ (1 Kor 9,16). „Život vzrastá, keď sa dáva! Život sa zmáha a dozrieva, keď ho dávame pre život druhých. Koniec koncov, to je misia, to je poslanie“ (č. 10). Misia, ktorá prináša radosť.
Svätý Otec otvorene vyzýva jednotlivcov i spoločenstvá k takému „pastorálnemu a misionárskemu obráteniu, ktoré nemôže nechať veci stáť ako sú... Dnes už nestačí „jednoduchá údržba“. Dnes sa musíme postaviť v každom kúsku sveta do „neustáleho stavu misie“ (č. 25). František priznáva, že sníva „o misionárskej voľbe schopnej pretvoriť všetky veci, zvyky, časový poriadok, jazyk a každú cirkevnú štruktúru, aby sa stali vhodným kanálom pre evanjelizáciu dnešného sveta skôr ako vlastnej sebazáchovy. Reforma štruktúr, ktorá vyžaduje pastoračné obrátenie, sa môže pochopiť iba v tom zmysle: konať tak, aby sa všetky stali viac misionárske, aby sa riadna pastorácia vo všetkých svojich formách stala viac prenikavou a otvorenou, aby všetkých pastoračných činiteľov prenikla stálou pohotovosťou ‚vyjsť von‛“ (č. 27).
Svätý Otec adresuje tieto výzvy a požiadavky na všetkých: na jednotlivých kresťanov, na rodiny, na spoločenstvá, na farnosti, na hnutia, na kňazov, na diecézy, rehole, aj na samých pápežov. Tu sa vracia k výzve, ktorú vyslovil ešte roku 1995 pápež Ján Pavol II., keď prosil všetkých, aby mu pomohli nájsť „takú formu vykonávania primátu, ktorá by bola otvorená na novú situáciu bez toho, aby sa zriekla podstaty jeho poslania“. Aj pápežstvo a centrálne úrady Cirkvi potrebujú také „pastoračné obrátenie“: „Nie je vhodné, – tak znejú jeho vlastné slová, – aby pápež nahradzoval domáci episkopát v posudzovaní všetkých domácich problémov, ktoré sa vyskytujú na ich území. V tom zmysle pociťujem nutnosť pokračovať v zdravej „decentralizácii“ (č. 16). Biskupské konferencie by sa mali posilniť. Pápež František vyzýva, aby sa nechala stranou pastorálna výhovorka: „vždy sa to tak robilo“. Zakončuje túto časť, o ktorej sa bude zaiste ešte veľa debatovať, vyzvaním: „Vyzývam všetkých, aby boli odvážni a tvoriví v tejto úlohe znovu premyslieť ciele, štruktúry, štýl a evanjelizačné metódy vlastných spoločenstiev... v múdrom a realistickom pastoračnom rozlišovaní“ (č. 33).
Už z týchto citátov možno vybadať ducha a líniu pápežského dokumentu. Svätý Otec vypočítava ihneď na začiatku otázky, pri ktorých sa chce širšie zastaviť, spoločne sa potešiť z pastoračného a misionárskeho pokroku a vysloviť povzbudenie k ďalšej činnosti. Sú to nasledovné otázky: „1. reforma Cirkvi v misionárskej činnosti smerom navonok, 2. pokušenia pastoračných pracovníkov, 3. Cirkev ako celý Boží ľud, ktorý evanjelizuje, 4. homília a jej príprava, 5. sociálne zahrnutie chudobných, 6. pokoj a sociálny dialóg, 7. duchovné motívy pre misionárske podujatie“ (č. 17).
Svätý Otec zdôvodňuje dĺžku svojich úvah potrebou ukázať, ako sa evanjelizačné úsilie Cirkvi musí preukázať v každej činnosti všetkých kresťanov a celej Cirkvi. Pri rozvádzaní týchto otázok pápež František prejavuje svoju obrovskú praktickú skúsenosť pastiera vo veľkom meste ako je Buenos Aires, ako aj viacročného predsedu argentínskej biskupskej konferencie, účinného člena juhoamerického episkopátu, výborného znalca kňazských problémov, citlivého pozorovateľa sociálnej situácie a sveta chudobných. Jeho ľahko zrozumiteľný štýl posmeľuje k čítaniu a uvažovaniu a inšpiruje k modlitbe.Osobne sa neodvažujem dotknúť ani jednej otázky, lepšie si ju prečítať z jasných slov pápeža Františka. Chcem však vysloviť radosť nad misionárskym zápalom, ktorý dýcha na každej strane tohto vzácneho dokumentu a pripomína mi Jána Pavla II. a jeho encykliku Redemptoris missio, ktorá inšpiruje aj „Radosť evanjelia“ terajšieho pápeža od samého začiatku (pozri najmä č. 14-15, 251, 266). Je to radosť z viery, lebo „viera vzrastá, keď sa dáva“.
