Vatikán 16. decembra (RV) Keď Cirkev nemá prorockého ducha, chýba jej samotný život v Bohu a prevažuje v nej klerikalizmu. Tieto slová vyslovil pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Komentujúc prvé čítanie (Nm 24,2-7.15-17d) povedal, že prorokom je ten, kto načúva Božiemu slovu, je schopný chápať prítomnosť a poznať budúcnosť. Má v sebe tieto tri momenty: minulosť, súčasnosť a budúcnosť:„Minulosť: prorok si je vedomý prísľubu a uchováva vo svojom srdci Božie prisľúbenie, žije podľa neho, pripomína ho, opakuje. Potom hľadí na prítomnosť, pozerá sa na svoj ľud a cíti silu Ducha, aby mu povedal nejaké slovo, ktoré by mu pomohlo povstať, pokračovať v ceste do budúcnosti. Prorok je človekom trojakého času: prísľubu minulosti, kontemplácie prítomnosti a odvahy ukázať cestu do budúcnosti. Pán vždy ochraňoval svoj ľud skrze prorokov, v ťažkých časoch, v dobe, v ktorej bol ľud skľúčený alebo pokorený, keď nemal chrám, keď bol Jeruzalem v moci nepriateľa, keď si ľudia vo svojom vnútri kládli otázku: ‚Ale Pane, veď si nám to prisľúbil, tak čo sa to teraz deje?‘“
To je to – pokračoval Svätý Otec –, „čo sa dialo v srdci Panny Márie, keď bola pod krížom“. V takýchto chvíľach „je potrebný zásah proroka“. „Nie vždy však bol prorok prijatý, mnohokrát bol odmietnutý. Aj Ježiš farizejom pripomína, že ich otcovia zabíjali prorokov, pretože hovorili veci, ktoré neboli príjemné: hovorili pravdu, pripomínali prísľub!“ A keď v Božom ľude chýba proroctvo – povedal pápež –,chýba mu život v Pánovi! Keď v ňom nie je proroctvo, jeho sila upadá k zákonnosti“, je v ňom priveľa legalizmu. Veľkňazi v dnešnom úryvku z evanjelia (Mt 21, 23-27) požadujú od Ježiša doklad o jeho zákonnosti: „Akou mocou toto robíš? My sme patrónmi chrámu.“ „Nepoznali proroctvo. Zabudli na prísľub! Nevedeli čítať znamenia času, ani nemali bystrý zrak, ani sluch na Božie slovo. Mali iba autoritu!“
„Keď v Božom ľude niet ducha proroctva, jeho uprázdnené miesto zaujme klerikalizmus. Je to práve klerikalizmus, ktorý sa Ježiša pýta: ‚Akou mocou toto robíš? Akým právom?‘ Pamäť prísľubu i nádej do budúcnosti sa redukujú len na prítomnosť: bez minulosti, bez nádejnej budúcnosti. Je to prítomnosť v zmysle legálnosti: ak si v súlade so zákonom, ideš ďalej.“
Ale keď vládne legalizmus, vtedy chýba Božie slovo a veriaci Boží ľud vo svojom srdci plače, lebo nenachádza Pána. Chýba mu proroctvo. Plače, „ako plakala Anna, matka Samuelova, prosiac o plodnosť, plodnosť, ktorá prichádza z Božej moci, keď v nás prebúdza spomienku na svoj prísľub a pobáda nás do budúcnosti s nádejou. Toto je prorok! Toto je muž s prenikavým zrakom, ktorý počúva Božie slovo“:
„Naša modlitba v dňoch, keď sa pripravujeme na narodenie Pána, by mohla byť takáto: ‚Pane, nech v tvojom ľude nechýbajú proroci!‘ My všetci, ktorí sme pokrstení, sme prorokmi. ‚Pane, nech nezabúdame na tvoj prísľub! Nech nás nikdy neunaví kráčať vpred! Nech sa neuzatvárame do zákonnosti, ktorá zamyká dvere! Pane, osloboď svoj ľud od ducha klerikalizmu a pomáhaj mu prostredníctvom ducha proroctva.“
