Vatikán 12. decembra (RV) Počas prípravy na Vianoce nám prospeje trochu ticha, aby sme počuli Boha, ktorý sa k nám prihovára s nehou otca a matky. Takto možno zhrnúť to, čo povedal Svätý Otec František v dnešnej homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel z liturgického čítania z Knihy proroka Izaiáša (Iz 41, 13-20) a zdôraznil ani nie natoľko to, čo Pán hovorí, ale „ako sa prihovára“. Tento spôsob komunikácie Boha prirovnal k tíšeniu plačúceho dieťaťa:„Keď sa dieťaťu sníva niečo ťažké, prebudí sa, plače. Otec vstane a prihovorí sa mu: neboj sa, som tu. Takto sa k nám prihovára Pán: «Nebojže sa, červíček Jakub, hŕstka Izraela.» Pán takto hovorí s nami, že k nám prichádza. Ak sa pozrieme na otca alebo mamu, ktorí sa prihovárajú svojmu dieťaťu, vidíme, že sa stávajú malými a hovoria detským hlasom, robia detské gestá. Niekto, kto by to sledoval zvonku, by si mohol myslieť, akí sú smiešni! Hrajú sa na malé deti, nie? Pretože láska mamy a otca sa potrebuje priblížiť, použijem slovo ‚znížiť sa‘ k svetu dieťaťa. Áno, keby otec a mama s dieťaťom hovorili normálne, rozumelo by rovnako, ale oni chcú hovoriť detskou rečou. Priblížiť sa, stať sa deťmi. A taký je aj Boh.“
Grécki teológovia – pokračoval Svätý Otec – vysvetľujú tento postoj Boha veľmi ťažkým slovom „synkatábasi” alebo „blahosklonnosť Boha, ktorý zostupuje, aby sa stal jedným z nás“:
„A potom, otec a mama hovoria dieťaťu aj trochu smiešne veci: ‚Zlatko moje, drobček môj‘ a podobne. Pán hovorí: ‚Červíček Jakub, si pre mňa ako červíček, nepatrný, drobný, ale ja ťa milujem.‘ To je reč Boha, jazyk lásky, akým hovorí otec, matka. Pánovo slovo? Áno, počúvajme, čo hovorí. Ale všimnime si, ako to hovorí. A aj my máme robiť to, čo robí Boh, čo hovorí a ako to hovorí: s láskou, nehou, s tou blahosklonnosťou voči bratom.“
Boh je ako „jemný vánok“, vysvetlil Svätý Otec odvolajúc sa na stretnutie Pána s Eliášom, alebo – ako hovorí pôvodný text – „jemné šumenie ticha“. „Takto prichádza Pán, v tomto jemu vlastnom tichom šumení lásky. Bez vzbudzovania pozornosti.“ „Robí sa malým, aby mňa urobil silným. Ide až po smrť v tomto uponížení sa, aby som ja mohol žiť“:
„To je hudba Pánovej reči a my počas prípravy na Vianoce jej musíme načúvať. Prospeje nám počúvať ju, urobí nám to veľmi dobre. Za normálnych okolností sa Vianoce zdajú byť sviatkami veľkého hluku. Bude dobré urobiť ich trochu tichšími a počúvať tieto slová lásky, slová toľkej blízkosti, tieto slová nehy... ‚Si ako červíček, ale ja ťa tak veľmi milujem!‘ A stíšiť sa aj v tomto čase, keď – ako hovorí prefácia – sme noční strážcovia v očakávaní úsvitu.“
