Vatikán 11. decembra (RV) Svätý Otec pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra adresoval posolstvo obyvateľom celej Ameriky k sviatku Panny Márie Guadalupskej, ktorý pripadá na štvrtok 12. decembra. Pripomenul, že Panna Mária je Matkou ľudí z každej rasy a národa, čo vyjadruje aj skutočnosť, že sv. Juanovi Diegovi sa zjavila ako žena napoly domorodého, mestického výzoru. Obraz, ktorý zanechala na jeho plášti, predstavuje podľa pápeža Františka „proroctvo Máriinho objatia, ktorým objíma všetky národy obrovských teritórií Ameriky, ktorí tam žili už predtým, i tých, ktoré ešte len mali prísť. Máriino objatie ukázalo, čím je Amerika, Severná i Južná, povolaná byť: zemou, kde sa stretávajú rozličné národy; zemou, pripravenou prijímať ľudský život v každom štádiu, od materského lona až po starobu; zemou, ktorá je pohostinná k prisťahovalcom, chudobným a odstrkovaných, v každej historickej epoche. Amerika je zemou štedrosti.“ Svätý Otec vyzval všetkých ľudí Ameriky, aby „doširoka otvorili svoju náruč, tak ako Panna Mária, s láskou a nežnosťou.“ Spolu so slovami požehnania zároveň všetkých požiadal o modlitbu za neho.Pápež František opäť pripomenul aj vyhlásenú kampaň Medzinárodnej katolíckej charity proti hladu vo svete s názvom „Jedna ľudská rodina, jedlo pre všetkých“. Vyzval jednotlivcov, rodiny, komunity, inštitúcie i vlády, aby zoči-voči škandálu hladu miliónov ľudí nezostali ochromene stáť, ale zaangažovali sa na jeho odstránení: „Ježišovo evanjelium nám ukazuje cestu: dôverovať Božej prozreteľnosti a deliť sa s každodenným chlebom, bez plytvania. Povzbudzujem Charitu v tomto jej úsilí a pozývam všetkých pridať sa k tejto vlne solidarity.“
Zvyčajnú katechézu Svätý Otec venoval téme večného života a posledného súdu. Vstúpil tak do záverečnej série cyklu venovaného Vyznaniu viery. „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete“ (1 Jn 4,16-17). Po tomto biblickom čítaní, ktoré zaznelo vo viacerých jazykoch včítane arabčiny sa pápež František prihovoril desaťtisícom prítomných, ktorí sa s ním prišli stretnúť na Svätopeterské námestie za slnečného, hoci už relatívne chladnejšieho počasia. Na základe Božieho slova podal poslucháčom tri dôvody, pre ktoré kresťan pri pohľade na tajomstvo večného života a súdu, ktoré nás presahuje, nemusí žiť v strachu, ale v radostnom očakávaní a v dôvere. Pripomenul zvolanie prvých kresťanov „Maranathá – Príď, Pane!“ (porov. Zjv 22,20), ktorým sa Nevesta-Cirkev obracia na Krista v mene celého ľudstva. Vysvetlil ďalej, že pri poslednom súde nebudeme ponechaní sami. Spolu s Pánom tam budú prítomní naši bratia a sestry, ktorí nás predišli na ceste viery, ktorí obetovali svoje životy pre naše dobro a neprestávajú nás milovať. Napokon poukázal na slová Jánovho evanjelia „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,17-18). Ako vysvetlil Svätý Otec, tieto slová zároveň znamenajú, že súd, ktorý sa koná už teraz, v každom okamihu nášho života, sa vzťahuje na našu otvorenosť voči druhým. Kto sa egoisticky uzatvára, stáva sa sám sebe sudcom. Pápež všetkých povzbudil k tejto evanjeliovej otvorenosti, pri ktorej môžeme už vopred zakusovať nehu a jas Božej tváre.
Nasleduje plné znenie katechézy:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes by som chcel začať poslednú sériu katechéz o našom Vyznaní viery prehĺbením vyjadrenia „Verím v život večný“. Osobitne sa zastavím pri poslednom súde. Avšak nemajme strach. Počúvajme, čo hovorí Božie slovo. V evanjeliu podľa Matúša čítame v uvedenej súvislosti tieto slová: Kristus «príde vo svojej sláve, so všetkými svojimi anjelmi... Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava... A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života» (Mt 25,31-33.46). Pri pomyslení na Kristov príchod a posledný súd, ktorý do najposlednejších dôsledkov vyjaví dobro, ktoré každý z nás vykonal alebo ho zanedbal vykonať počas svojho pozemského života, si uvedomujeme, že stojíme pred tajomstvom, ktoré nás presahuje a nedokážeme si ho ani len predstaviť. Toto tajomstvo v nás mimovoľne vzbudzuje pocit strachu, ba aj zimomriavky. Ak sa však nad touto skutočnosťou lepšie zamyslíme, jej vplyv na srdce kresťana je jednoznačne pozitívny a predstavuje veľký zdroj útechy a dôvery.
V tejto spojitosti mimoriadne pôsobivo vyznieva svedectvo prvých kresťanských komunít. Tieto spoločenstvá totiž zvyčajne sprevádzali slávenia a modlitby zvolaním Maranathá, výrazom, zloženým z dvoch aramejských slov, ktoré podľa spôsobu, ako sú vyslovované, môžu byť vnímané ako úpenlivá prosba: „Príď, Pane!“ alebo ako presvedčenie živené vierou: „Áno, Pán príde, Pán je blízko“. Je to zvolanie, v ktorom vrcholí celé kresťanské Zjavenie v závere podivuhodného výjavu, ktorý sa nám ponúka v Zjavení apoštola Jána (porov. Zjv 22,20). Ide v ňom o Nevestu Cirkev, ktorá sa v mene celého ľudstva, a ako jeho prvotina, obracia na Krista, svojho Ženícha, túžobne očakávajúc chvíľu, keď spočinie v jeho objatí: v Ježišovom objatí, ktoré je plnosťou života, plnosťou lásky. Ak sa zamýšľame nad posledným súdom v tejto perspektíve, každá obava a váhanie ustupuje a prenecháva priestor očakávaniu a hlbokej radosti. Bude to chvíľa, v ktorej budeme uznaní za plne pripravených obliecť si Kristovu slávu ako svadobné rúcho a uvedení na hostinu, ktorá je obrazom úplného a definitívneho spoločenstva s Bohom.
Druhý dôvod pre radosť, ktorý sa nám ponúka, vychádza z konštatovania, že v momente súdu nebudeme ponechaní sami. V Matúšovom evanjeliu sám Ježiš dáva vopred na známosť, že na konci čias tí, čo ho nasledovali, zaujmú miesto v sláve, aby súdili spolu s ním (porov. Mt 19,28). Ďalej apoštol Pavol, keď píše komunite do Korintu, potvrdzuje: «Vari neviete, že svätí budú súdiť svet?! O čo viac potom veci všedného dňa!» (porov. 1 Kor 6,2-3). Aké nádherné je vedieť, že okrem Krista, nášho Potešiteľa a Zástancu u Otca (1 Jn 2,1) budeme môcť v tej vážnej chvíli rátať s príhovorom a priazňou toľkých našich starších bratov a sestier, ktorí nás predišli na ceste viery, ktorí obetovali svoje životy pre naše dobro a neprestávajú nás milovať nevýslovným spôsobom! Svätí už žijú pred Božou tvárou, v žiare jeho slávy sa modlia za nás, ktorí ešte žijeme na zemi. Koľko útechy vyvoláva v našom srdci táto istota! Cirkev je naozaj matka, a ako každej mame, záleží jej na blahu vlastných detí, najmä tých najvzdialenejších a zarmútených, až kým nedospeje k plnosti v oslávenom Kristovom tele so všetkým svojimi členmi.
Posledný podnet nám ponúka Jánovo evanjelium, v ktorom sa výslovne tvrdí, že «Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna» (Jn 3,17-18). Znamená to, že posledný súd sa už uskutočňuje, už počas nášho života. Výrok tohto súdu zaznieva v každom okamihu života, podľa toho, či s vierou prijímame spásu, prítomnú a pôsobiacu v Kristovi, alebo neveríme a v dôsledku toho sa uzatvárame do seba samých. Ak sa však uzatvárame pred Ježišovou láskou, sami sa odsudzujeme. Spása znamená otvoriť sa Ježišovi a on nás spasí. Ak sme hriešni – a takí sme všetci – prosme ho o odpustenie a ak prichádzame k nemu s túžbou byť dobrými, Pán nám odpúšťa. Potrebujeme sa však otvoriť Ježišovej láske, ktorá je mocnejšia nad všetko ostatné. Ježišova láska je veľká, Ježišova láska je milosrdná, Ježišova láska odpúšťa. Musíš sa však otvoriť, a otvoriť sa znamená kajať sa, priznať si vinu za veci, ktoré nie sú dobré, a my sme ich vykonali.
Pán Ježiš sa daroval a neprestajne sa nám dáva, aby nás naplnil celým Otcovým milosrdenstvom a milosťou. My sami sa teda v istom zmysle môžeme stať sudcami seba samých a rozhodnúť o našom vylúčení zo spoločenstva s Bohom a s bratmi. Neustaňme preto v bdelosti nad našimi myšlienkami a postojmi, aby sme už teraz vopred vychutnávali teplo a jas Božej tváre, na ktorú – a to bude nádherné – budeme vo večnom živote hľadieť v celej jej plnosti.
Vykročme, pamätajme na tento súd, ktorý začína už teraz, ktorý sa už začal. Poďme vpred so srdcom otvoreným pre Ježiša a jeho spásu; vpred bez obáv, pretože Ježišova láska je vždy väčšia a ak ho žiadame o odpustenie našich hriechov, on nám odpúšťa. Taký je Ježiš. Poďme teda vpred s touto istotou, ktorá nás privedie do nebeskej slávy!“
Preložila: Sr. Agnes Jenčíková CJ
