V poslednom čase sa veľa hovorí o Cirkvi, jej majetku a financovaní. Je Cirkev bohatá?

Samozrejme, že je! Predovšetkým však je to bohatstvo duchovné, ktorého hodnotu nie je nemožné vyjadriť číslami. Akú cenu má spása človeka a večný život? Rovnako nikto nepochybuje o tom, že Cirkev historicky bola a aj v súčasnosti je nositeľkou kultúrneho a intelektuálneho bohatstva. Toto platí všeobecne a v celosvetovom meradle. Zaiste však máte v tejto chvíli na mysli bohatstvo v užšom zmysle slova, teda pokiaľ ide o hmotný majetok a financie v Cirkvi na Slovensku.

Tak ako je to s bohatstvom Cir­kvi v tomto užšom zmysle slova? Je bohatá?

Dá sa odpovedať aj jedným slovom: Áno! Aj keby som radšej formuloval svoju odpoveď negatívne, a to: nie sme chudobní. Avšak odpovedať len takto by bolo veľmi zavádzajúce. Je potrebné vidieť majetok Cirkvi v dvoch veľkých základných rovinách. Pri pohľade na Kapitulskú ulicu v Bratislave, hradný kopec v Nitre, ulice v historických centrách Trnavy, Banskej Bystrice, Košíc, Prešova, Spišskej Kapituly, teda na miesta, kde vidieť historické budovy biskupstiev, kňazských seminárov, teologických inštitútov alebo kanonické domy, uvedomujúc si skutočnosť, že sú majetkom Cirkvi, nepochybne musí mať takmer každý dojem, že je to majetok veľkej hodnoty. Tento druh majetku je však ekonomicky „neproduktívny“. K nemu môžeme pripočítať nehnuteľnosti, ako sú katedrály, farské kostoly a budovy farských úradov – častokrát historické kultúrne pamiatky, ktoré nielenže neprodukujú žiaden zisk, ale naopak, ich údržba a prevádzka je nákladom, na ktorý putuje značná časť príj­mov Cirkvi.

Tou druhou skupinou je majetok, ktorý „zarába“. Tým sú predovšetkým polia, lesy a niekedy aj budovy, z ktorých Cirkev má zisk a používa ich na svoje ciele.

Niekedy, zvlášť pred voľbami, si aj politici naháňajú body výrokmi, že Cirkev má taký veľký majetok, že o jeho veľkosti ani nevie. Je to tak?

Ako som už spomenul, je majetok, ktorého veľkosť a hodnota sa odhaduje veľmi ťažko. To však platí prevažne o tej prvej skupine majetku, teda o tom, ktorý zisk neprináša. Akú cenu má Oltár Majstra Pavla v Levoči alebo historická freska na stene katedrály, Nitriansky hrad alebo Dóm sv. Martina, vzácna monštrancia alebo drahými kameňmi vykladaný kalich? Toto sú hodnoty, ktorých výš­ku – ani ekonomickú, ako ani umeleckú nevieme ani len vyjad­riť. Ich hodnota je však čisto teoretická, keďže ich ekonomický prínos je nulový, ba priam záporný. Potvrdia to všetci, ktorí sú vlastníkmi historických budov alebo hnuteľných pamiatok, koľko námahy a finančných nákladov ich stojí údržba a opravy v súlade so všetkými predpismi. Tá druhá časť majetku je zrátaná veľmi presne. Cirkev ako platca dane z nehnuteľností je povinná každoročne podávať daňové priznanie, v ktorom sú uvedené všetky parcely polí a lesov, budovy a ich poschodia. Nie je teda pravda, že majetok Cirkvi je taký veľký, že o ňom ani nevieme. V dnešnej dobe si takmer každý, kto má prístup na internet, vie pozrieť majetok kohokoľvek. Exis­tuje aj softvér, v ktorom po zadaní identifikačného čísla orga­nizácie (IČO) alebo iného identifi­kačného prvku dostanete krásne farebne vyznačené nehnuteľnosti vo vlastníctve akejkoľvek spoločnosti a teda aj Cirkvi.

Spomenuli ste, že Cirkev platí dane z nehnuteľností. Prečo sa teda hovorí, že Cirkev dane neplatí?

Cirkev, samozrejme, platí dane! Ako som už spomenul, platíme daň z nehnuteľností, z ktorej sú vyňaté len sakrálne objekty a tá časť farskej budovy, ktorá slúži ako úradovňa – kancelária. Rovnako platíme aj daň z príjmov právnických osôb a tí, ktorí sa zo zákona stanú platcami DPH (prevažne biskupstvá), platia aj DPH. Navyše po zvážení, že subjekty Cir­kvi sú právnické osoby, ktoré neboli zriadené za účelom podnikania a takmer všetky naše výdavky nesúvisia s dosahovaním zisku, to v praxi znamená, že platíme daň tak ako málo­kto iný. Pre ľahšiu predstavu to možno povedať aj takto: ak by biskupstvo získalo z prenájmu lesov a polí mi­­lión eur a zároveň by zainvestovalo do opravy historickej a pamiatkovej katedrály 250-tisíc eur, aj tak by muselo po novom zaplatiť daň z príjmov vo výške 230-tisíc. Napriek tomu, že sa opraví národná kultúrna pamiatka, nič z toho si nemožno odrátať od základu dane. Toto je skutočnosť, ktorá sa odohráva takmer v každej farnosti a biskupstve.

Je len jedna časť financií, kde Cirkev neplatí dane, a tou sú zbierky a milodary, ktoré veriaci zbierajú na potreby farnosti.

Stále živou otázkou je odluka cir­kví od štátu. Ako to vidí ekonóm bis­kupstva?

Táto otázka je nielenže živá, ale aj celkom komplikovaná. Je dobré sa na ňu pozrieť z viacerých pohľadov.

Čím teda začneme?

Ponajprv je vhodné poznať aktuálny stav. Je stále veľa ľudí, ktorí si myslia, že štát platí cirkvám úplne všetko. Opak je pravda. Už z kontextu toho, čo sme povedali, je zrejmé, že všetky opravy, investície, prevádzkové náklady kostolov, farských budov, prevádzku kresťanských médií a v neposlednom rade pastoračnú činnosť, to všetko si hradia cirkvi z vlastných prostriedkov. Štát prispieva „len“ na platy a odvody kňazov a malou čiastkou na prevádzku ústredí cirkví (biskupstiev). Tá sa takmer celá minie na platy laických zamestnancov ústredia a prevádzkové náklady, ako sú energie. Keďže takmer 48 percent celkových nákladov na mzdy tvoria od­vody do poisťovní a daň, môžeme povedať, že takmer polovica z celkovej dotácie pre cirkvi sa v tom istom mesiaci vráti do jednotlivých poisťovní. Je dobre spomenúť, že, samozrejme, štát prispieva na cirkevné školstvo a sociálnu oblasť, čo by však mohlo byť predmetom inej diskusie.

Dokázala by tieto náklady v prípade odluky „zatiahnuť“ Cirkev?

Záleží, o akej forme odluky hovoríme. Ak by sme si predstavili odluku v tom najradikálnejšom význame, teda v podobe, že by neexistoval žiaden spôsob, ktorým by boli vybraté nejaké finančné prostriedky od veriacich cez mechanizmus, aký je pri výbere daní, v tomto prípade by to bolo finančne neúnosné. Ak mám byť konkrétny, Nitrianske biskupstvo by dokázalo zo všetkých svojich príjmov vykryť asi len 4 – 5 mesiacov platov s odvodmi pre svojich kňazov. To by však bolo za cenu pozastavenia podpory všetkého, čo sme spomenuli pred chvíľou. Teda ani euro na opravu pamiatok, charitu, pastoráciu...

Nie je to však vecou spravodlivosti, aby na Cirkev prispievali len tí, ktorí sa k nej hlásia?

Dovolím si odpovedať otázkou. Môžeme chcieť, aby na šport prispievali len tí, ktorí športujú, alebo na kultúru len tí, čo chodia do divadla? Takýmto spôsobom by sme došli k záveru, že na nemocnice by sa skladali len tí, ktorí sú chorí, a na školstvo len tí, ktorí majú deti. Myslím si teda, že najprv musíme odpovedať na to, či pôsobenie cirkví je spoločensky prospešné, či cirkvi vedú ľudí k hodnotám, na ktorých záleží, a ak odpovieme pozitívne, tým dáme odpoveď aj na otázku, či môže byť podporovaná zo štátneho rozpočtu. Navyše si treba uvedomiť aj skutočnosť, že Cirkev sa vo veľkej miere venuje deťom, mládeži a starým ľuďom, teda skupinám, ktoré nie sú ekonomicky produktívne, a použiť akýkoľvek vzorec, ktorým by sa vypočítavala podpora cirkví v závislosti od počtu ľudí, ktorí sú veriaci a produktívni, tak by sme tieto skupiny ľudí vynechali. Tým však nechcem povedať, že odluka cirkví od štátu nie je možná a v niečom by nebola aj rozumná.

Štát by však odlukou mohol ušetriť veľké finančné prostriedky a využiť ich inak.

To je pravda len sčasti. Každému z nás, ktorí žijeme z desiatok až pár sto eur na mesiac, sa môže čiastka, ktorá ide v rozpočte štátu na cirkvi, zdať veľká. Je však dobré si ju porovnať s inými vecami, ktoré štát za takú istú sumu nakupuje. Tak napríklad len navýšenie, teda nový doplatok na platy lekárov, bude v jednom roku väčší, ako je celý ročný rozpočet všetkých cirkví. Ročný rozpočet SAV je takmer dvojnásobný alebo náhradné diely na vrtuľníky predstavujú polovicu ročného rozpočtu všetkých cirkví. Nechcem ani trocha spochybniť legitímnosť navýšenia platov lekárov, význam SAV a význam bojaschopnej armády, chcem len poukázať na to, že štát s takou čiastkou, akú vyčlenil na cirkvi, narába veľmi často. Preto je potrebné ponajprv si odpovedať, či to, čo cir­kvi robia, ľudom pomáha alebo nie, a podľa toho by sa malo rozhodnúť, či na to spoločne prispejeme, alebo nie, pretože štát peniaze nedáva a neprodukuje, tie dávajú ľudia prostredníctvom štátu. Rovnako otázne je, či by ušetrené peniaze boli využité lepšie alebo horšie. Dennodenne sme svedkami správ o predražených tendroch, korupcii a podpore aktivít, ktoré niekedy ani neexistovali.

Ale v mnohých štátoch to predsa funguje takto, bez podpory štátu.

To áno, ale v mnohých štátoch neexistuje ani starobný a invalidný dôchodok a v iných zase zdravotné poistenie či podpora divadiel a kultúry. To je jeden argument, aj keď pritiahnutý za vlasy. Druhý a azda menej provokačný je fakt, že k súčasnému stavu sme neprišli na žiadosť cirkví. Nezabudnime na his­torický vývoj, ktorý nás do tejto situácie priviedol. Cirkev, v minu­losti schopná financovať sa samostatne zo svojho legálne získaného majetku, o tento majetok v istom okamihu protizákonne prišla. Ako almužnu za to dostala „požitky duchovných“, čo znamená plat. Tak 40 rokov cirkvi neboli schopné narábať so svojím majetkom, hospodáriť a zveľaďovať ho. Po roku 1989 sa nám vrátila časť majetku a aj to len časť toho, čo sme si mohli po­žiadať späť. Veľká časť budov bola v chatrnom stave, či už šlo o kostoly, farské alebo hospodárske budovy a dvory. Ak by sme teda chceli korektne hovoriť o odluke cirkví od štátu, nemohli by sme obísť ani konečné a spravodlivé doriešenie tejto záležitosti.

Takže je to takto v poriadku?

Myslím si, že v tomto stave to môže fungovať ešte niekoľko rokov, osobne si však myslím, že skôr či neskôr príde k zmene niektorých vecí. Aj my, rovnako ako celá spoločnosť, sa po 40 rokoch stále učíme správne hospodáriť so svojím majetkom. Mnoho sa investuje do opráv toho, čo dlhé roky chátralo. Azda čoskoro prídeme do štádia, keď budeme investovať aj do nových projektov. Vzťah k štátu sa bude musieť riešiť rovnako, zvlášť keď sa spoločnosť bude viac sekularizovať. Verím, že keď k tomu príde, budú obidve strany pripravené na korektné rokovanie. Samozrejme, celkom prirodzene bude záležať aj na tom, ako verne si bude Cirkev a všetky cirkvi plniť svoje poslanie v spoločnosti, či budeme tým evanjeliovým svetlom a soľou zeme. Ak budeme verní tomuto, tak verím, že stále bude aj dostatok prostriedkov nato, aby sme mohli v tejto službe pokračovať. Boh sa nenechá zahanbiť a Kristus nás svojimi slovami uistil, že sa vie o svojich verných postarať.

Zdroj: Katolícke noviny 48/2013, Ivan Šulík

( TK KBS, KN iva; ml ) 20131206042   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]