História národov a ich kultúr sa zvyčajne spája s archetypálnymi mýtmi, povesťami, hrdinskými eposmi, ktoré sa len postupne vynárali zo šera dejín, tradovali a odovzdávali sa ústnou, rozprávačskou formou a až ich neskorší zápis, či prvé literárne spracovanie sa označuje za obdobie zrodu literatúry toho-ktorého jazyka, či národa. Ako každé pravidlo, aj toto má však svoje výnimky. Jednoznačne medzi ne patrí história slovanského písomníctva, prvého literárneho jazyka Slovanov a ich najstaršej literatúry. Tieto sa nerozlučne spájajú s menami solúnskych bratov, slovanských vierozvestov sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda. Ich zásluhy na vzniku písma, zodpovedajúceho slovanskej fonetike a umožňujúceho tak verný zápis reči, by boli dostačujúcim dôvodom na trvalú historickú spomienku v dejinách kultúry Slovanov.

Mních Chrabr, možno jeden zo žiakov sv. Cyrila a Metoda, alebo z ich školy, to vo svojom traktáte o slovanskom písomníctve jednoznačne vyjadril takto: „Ak sa opýtaš gréckych učencov, hovoriac: „kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil a kedy?“, to máloktorí z nich budú vedieť. Ak sa však opýtaš slovienskych vzdelancov hovoriac: „kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil a kedy?“, to všetci budú vedieť a odpovedajúc takto povedia: „svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril, ten aj písmo vytvoril, aj knihy preložil a tiež Metod, brat jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli.“ A ak sa opýtaš v ktorom čase, to tiež vedia a povedia, že v čase gréckeho cisára Michala, bulharského kniežaťa Borisa, moravského Rastica a kniežaťa Blatenského Kostela Koceľa, v roku od založenia sveta 6363.“ (Skazanie o pismenech, 9)

Anomáliou vzniku slovanského písomníctva je skutočnosť, že sa nezačalo rozvíjať postupne od jednoduchých prejavov, k obsahovo, štylisticky a kompozične náročnejším formám, ale že od svojho prvopočiatku sa objavuje vo vyspelej podobe, schopnej stvárniť biblické, právne i teologické texty. Apoštoli Slovanov však okrem základného prínosu, ktorý pre začiatok slovanského písomníctva predstavuje preklad Svätého písma, liturgických a zákonodarných textov, vložili do kolísky rodiacej sa slovanskej literatúry, ako cenný dar, aj niekoľko drahokamov vlastnej literárnej tvorby.

Dar písma i Písma a literatúry je chápaný u Cyrila a Metoda ako výsledok spolupráce, synergie, medzi Božou múdrosťou a ľudskou inteligenciou. „Odišiel teda Filozof a podľa svojej starej obyčaje sa oddal modlitbe spoločne s inými pomocníkmi. A skoro potom ho osvietil Boh, ktorý počúva modlitby svojich služobníkov, a vtedy zložil písmená a začal písať text evanjelia: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo.“ (Život Konštantína, XIV) Konštantínov Predspev ku slovanskému prekladu tetraevanjelia - Proglas aj v tomto kontexte vystupuje z radu najstarších slovanských literárnych pamiatok a vyníma sa ako osobitné dielo vysokej literárnej a duchovnej hodnoty. Za jeho literárnymi kvalitami sa ale skrýva v prvom rade hlboký duchový odkaz.

Slovanská literatúra začína prekladom Evanjelia. Už táto skutočnosť je špecifikom našich duchovných, kultúrnych a literárnych dejín. Konštantín-Cyril vo svojom pôvodne grécky napísanom traktáte o preklade Evanjelia, uvádza aj prekladateľské zásady, ktoré uplatňoval pri svojej práci: „... tam kde sa gréčtina a slovančina spolu zhodovali, použili sme slová toho istého výrazu; tam, kde slovo bolo buď dlhšie, alebo strácalo zmysel, pridŕžali sme sa zmyslu a vyjadrili sme ho iným výrazom. Lebo grécky jazyk sa nemôže vždy vyjadrovať rovnako keď je prekladaný do iného jazyka, a v každom jazyku, keď sa prekladá, môže sa stať, že slovo v jednom jazyku krásne, v druhom takým nie je, a čo v inom je strašné, v druhom nie, ... Pretože nie je možné vždy brať ohľad na grécky výraz, ale je potrebné dbať na zmysel... pretože prekladáme kvôli zrozumiteľnosti evanjeliového výkladu a nie kvôli presnosti výrazov.“

Tieto kritériá, ktoré môže zdieľať aj moderný prekladateľ, uplatnil sv. Cyril pri svojom preklade evanjeliára. V skutočnosti evanjeliá boli preložené v dvoch fázach. Pred príchodom na Veľkú Moravu, Konšatantín-Cyril preložil výber z evanjeliových čítaní pre liturgické potreby, tzv. Aprakos. Tento výber bol potom, už na Veľkej Morave, pravdepodobne aj s pričinením učeníkov Solúnskych bratov, doplnený o ostatné časti evanjelií, čím sa vytvoril kompletný preklad evanjelií, tzv. Tetraevanjeliár. Jeho najstaršie rukopisy sa nám zachovali už z konca X. a začiatku XI. storočia a dnes máme k dispozícii aj ich kritické vydania. Grécka pôvodina z ktorej sv. Cyril prekladal, bola variantom tzv. carihradskej Lukiánovej recenzie s niektorými odchýlkami vychádzajúcimi z palestínskych a alexandrijských variantov biblického textu. Neskoršie štúdie najstaršieho cyrilského rukopisu evanjelií, tzv. Sávinej knihy, priviedli slavistov k odhaleniu skutočnosti, že v tomto neúplnom texte evanjelií sa zachoval na viacerých miestach pôvodný text v znení, ktoré nie je doložené v iných rukopisoch a to aj s tými špecifikami, ktoré charakterizujú Cyrilovo prekladateľské umenie. Preklad evanjelií sv. Konštantína-Cyrila možno považovať za najvýznamnejšie filologické dielo IX. storočia, prevyšujúce svojou kvalitou iný preklad z tohto obdobia, gótsky text evanjelií biskupa Ulfilu.

V Živote Konštantína nachádzame zmienku o tom, že Konštantín-Cyril preložil aj celý „cirkevný poriadok“, teda ofícium, resp. Časoslov. Tieto liturgické texty predpokadajú existenciu prekladu Žaltára. Jeho najstarší glagolský rukopis sa zachoval v knižnici kláštora sv. Kataríny na hore Sinaj a prvýkrát bol publikovaný L. Geitlerom v Záhrabe v roku 1883. Aj pri žaltári vychádzal sv. Cyril z Lukiánovej recenzie gréckeho textu, avšak podobne ako pri evanjeliách, aj tu na mnohých miestach nachádzame varianty pochádzajúce z iných gréckych recenzií.

Sv. Konštantín-Cyril sa v Proglase zmieňuje aj o Apoštole a o Prorokoch, čo nás vedie k presvedčeniu, že už v tomto období bol preložený aj slovanský lekcionár z iných mimoevanjeliových kníh Nového Zákona, ako aj výber starozákonných čítaní, tzv. Parimejník. Aj pri preklade Apoštola, išlo pravdepodobne najprv o čiastočný preklad vybraných lekcionárových častí, o tzv. Praxapostol a až neskôr sa pristúpilo k prekladu kompletného textu. Štúdie slavistu Vatroslava Jagiča v tomto smere potvrdzujú rovnako vysoký stupeň úrovne prekladateľskej techniky, spojený s tým istým duchom formálnej dokonalosti harmonizovanej s duchom voľnosti, ktorá sa neviaže otrocky na grécky text.

Ďalšie knihy Starého Zákona preložil sv. Metod, ako to uvádza dôveryhodná správa z jeho životopisu. (Porov. Život Metoda, XV) Celistvý text tohto Metodovho prekladu sa nám nezachoval, pravdepodobne kvôli nemožnosti pripravť väčší počet kópií, vzhľadom k dalšiemu osudu Metodových žiakov. Existenciu toho pôvodného textu ale potvrdzujú niektoré starozákonné biblické texty, ktotré sa zachoali u južných Slovanov a pochádzajú z takých častí Starého Zákona, ktoré nie sú obsiahnuté v Parimejníku. Tieto texty, po jazykovej stránke, javia tie isté znaky veľkomoravského cyrilometodského jazyka a preto ich môžeme považovať za hodnoverných svedkov existencie kompletného prekladu Starého Zákona (okrem kníh Makabejských).

Preklad Písma do nového, živého, národného, jazyka znamená súčasne aj otvorenie sa jednotlivých jazykov a kultúr k spojeniu s univerzálnym duchovným dedičstvom, ktoré vyrastá zo spoločných biblických koreňov. Aj za toto sme vďační sv. Cyrilovi a Metodovi.

( TK KBS, RV cva; ml ) 20131118018   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]