„Dekrét o ekumenizme: Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym spôsobom a ich cesty sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený. Táto roztrieštenosť otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.“ (UR 1)

Takto znie začiatok dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme, t.j. o snahe obnoviť jednotu medzi kresťanmi. Mons. Felici prečítal tieto riadky 21. novembra 1964 po schválení dekrétu, ktorým sa dosiahol jeden z prvých míľnikov koncilu, ktoré vytýčil ešte pápež Ján XXIII. Mnohí si pamätali, ako tento „dobrý pápež“ v jednom rozsiahlom príhovore v kapitulnej sieni kláštora pri Bazilike sv. Pavla za hradbami, akoby len tak mimochodom, spomenul úmysel zvolať „ekumenický koncil pre univerzálnu Cirkev“. Bolo to na sviatok Obrátenia sv. Pavla 25. januára 1959 a pápežove slová vyrazili dych prítomným kardinálom a biskupom. Ich zvedavosť ešte len vzbĺkla, keď pápež stroho dodal: „Pre dnešok stačí táto správa...“ Až o dva dni neskôr sa mohli všetci vo vatikánskom denníku L´Ossevatore romano trochu viac dočítať o tomto historickom rozhodnutí: „Čo sa týka slávenia ekumenického koncilu, jeho cieľom je podľa zámerov Svätého Otca nie len budovať kresťanský ľud, ale takisto pozvať oddelené kresťanské spoločenstvá k hľadaniu jednoty, ktorá je dnes žiadaná toľkými ľuďmi zo všetkých strán sveta,“ uviedol denník.

Posilniť ekumenické hnutie v snahe o jednotu Cirkvi bol teda hneď od začiatku jedným z hlavných motívov, prečo bol Druhý vatikánsky koncil zvolaný. Neuvažovalo sa však o vydaní osobitného dekrétu o ekumenizme. Namiesto toho bola téma ekumenizmu predstavená na troch miestach: v návrhu dokumentu o Cirkvi, v schéme o vysluhovaní sviatostí a v predlohe s názvom O jednote Cirkvi – „aby všetci boli jedno“ (De Ecclesiae unitate „ut omnes unum sint“). Tento posledný návrh pripravila Komisia pre východné cirkvi, ktorá sa zaoberala otázkami rozličných obradov v Katolíckej cirkvi a možnosťou zmierenia sa s pravoslávnymi kresťanmi.

Takáto roztratenosť témy sa, pravda, nepáčila mnohým koncilovým otcom a pri rokovaní o problematike vzťahov s východnými cirkvami prevzali iniciatívu najmä melchitsko-katolícki biskupi z oblastí Libanonu a Sýrie. Spomedzi nich sa svojím vplyvom vynímal antiochijský patriarcha, osemdesiatštyriročný Maximos VI. Saigh. Patriarcha Maximos už ukázal horlivosť a teologickú múdrosť pri diskusii o liturgii, keď koncilovým otcom odôvodnil, prečo sa môže a má slúžiť liturgia v národnom jazyku; a to bez toho, aby bola spochybnená vznešenosť latinčiny v rímsko-katolíckom obrade. Stále miesto v koncilových dokumentoch si podobne našli aj jeho slová o biskupskej kolegialite, správnom chápaní pápežského primátu a návrh zvolávať biskupské synody. Okrem toho na koncile naznačil, ako má západná teológia s väčšou úctou pristupovať k sviatosti manželstva, a ako by mala rozvíjať náuku o odpustkoch v ekumenickom duchu. Na pápeža Pavla VI. sa tiež obrátil otvoreným listom, v ktorom ho žiadal o zavedenie dobrovoľného celibátu aj pre kňazov latinského obradu.

„Pripravené boli tri schémy dokumentov týkajúce sa rovnakej témy,“ upozorňoval patriarcha Maximos IV. v novembri 1962, keď sa pojednávalo o ekumenizme. Následne dodal: „Jedno arabské príslovie hovorí: «Keď sa mnoho rúk vloží do varenia, pokrm prihára!» Skráťme ich teda do jedného, čím koncil ušetrí čas.“

Ku skráteniu a určitému zjednodušeniu skutočne došlo – Sekretariát pre jednotu kresťanov o niekoľko mesiacov nato vypracoval Dekrét o ekumenizme, ktorý zjednocoval tri predošlé roztratené témy. Centrálna komisia koncilu však neupustila od zámeru venovať osobitný dekrét východným cirkvám, a tak sa napokon dokument o jednote Cirkvi stal Dekrétom o východných katolíckych cirkvách.

Počiatočný prístup prvého dokumentu o jednote Cirkvi sa zakladal na jednote správy Cirkvi pod vedením rímskeho biskupa. Na nevhodnosť takéhoto východiska pri ekumenickom dialógu upozornil znovu patriarcha Maximos: „Východná cirkev, založená apoštolmi a vybudovaná na dedičstve otcov, nedlhuje Rímskemu stolcu ani svoj počiatok, ani svoje obrady, ani organizáciu... Ak sa chceme účinne prihovoriť k východu, vysvetlime najprv katolícku náuku o kolegialite všetkých pastierov Cirkvi a až potom náuku o pápežstve, ktoré je stredom a základom tejto kolegiality.“

Tvorcovia nového dokumentu o ekumenizme si vzali k srdcu túto patriarchovu radu a rozvíjali celé ponímanie jednoty Cirkvi v evanjeliovom duchu: Základom ekumenického hnutia je sám Ježiš Kristus a ním vyjadrená túžba po jednote jeho učeníkov. Následne je reč o „kolégiu Dvanástich“ či „apoštolskom zbore“, v rámci ktorého má osobitné miesto apoštol Peter. Súčasné rozdelenie medzi cirkvami je vnímané ako zdedená ťarcha vyplývajúca zo sporov minulosti. „Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz... nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou.“ uvádza sa v dokumente. Pre nás dnes platí v prvom rade výzva po obrátení a obnove Cirkvi. Dekrét vyzýva všetkých kresťanov, aby boli spojení v modlitbe a spoznávali sa vzájomne bez predsudkov, pomocou dialógu a spolupráce. Zvlášť blízke pre Katolícku cirkev sú „východné cirkvi“, ktoré „vlastnia od začiatku poklad, z ktorého Cirkev Západu nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku“. Záver dokumentu je venovaný aj „oddeleným cirkvám a cirkevným spoločenstvám na Západe“, s ktorými nás spája hlavne viera v Trojjediného Boha, život v Kristovi a úcta k Svätému písmu.

Okrem dialógu s oddelenými kresťanmi si Katolícka cirkev na koncile mala uvedomiť, že ona sama netvorí monolit rímsko-latinskej kultúry západu. Prítomnosť patriarchu Maximosa IV. z Antiochie a ďalších katolíckych hierarchov východného obradu túto skutočnosť živo pripomínala v koncilovej aule baziliky a našla svoje konkrétne vyjadrenie v druhom dekréte rovnako schválenom 21.novembra 1964:

„Dekrét o východných katolíckych cirkvách: Katolícka cirkev si veľmi váži ustanovizne, liturgické obrady, cirkevné tradície a spôsob života východných cirkví. Keďže tieto cirkvi vynikajú úctyhodnou starobylosťou, prejavuje sa v nich tradícia, pochádzajúca od apoštolov, sprostredkovaná cirkevnými otcami, ktorá tvorí časť božsky zjaveného a nedeliteľného dedičstva univerzálnej Cirkvi.“ (OE 1)

( TK KBS, RV SK jm; ml ) 20130904043   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]