Pre Vatikánsky rozhlas priblížil túto situáciu hovorca talianskeho oddelenia Medzinárodnej organizácie pre migráciu Flavio di Giacomo:

"Posolstvo, ktoré dáva pápež touto návštevou, je veľmi dôležité a pomôže snáď konečne preniesť mediálnu pozornosť, zameranú doteraz skôr na počty a na takzvanú "inváziu", úplne inde, totiž na núdzovú situáciu, totiž humanitárnu núdzu ľudí, ktorí bohužiaľ nemajú inú možnosť, než vydať svoj vlastný život do rúk ilegálnych prepravcov a nezriedka nájdu v Stredozemnom mori smrť. Touto núdzovou situáciou je spôsob, akým sa imigranti do Talianska dostávajú a nie ich počty. Pripomeňme, že ľudia, ktorí prichádzajú do Talianska s povolením k pobytu, ktorého lehota potom vyprší, predstavujú asi 15 - 20 percent z celkového počtu migrantov. Ostatní, teda ľudia, ktorí prichádzajú po mori, sú však žiadatelia o azyl, obete obchodu s ľuďmi, neplnoletí bez rodičov alebo tiež migranti, ktorí utiekajú pred biedou. Sú to ľudia, ktorí pri hľadaní lepšieho života nemajú inú možnosť, než riskovať života prísť k nám. Dúfam, že návšteva pápeža dokáže konečne pritiahnuť mediálnu, ale tiež politickú pozornosť na tento humanitárny aspekt, pretože kontrolovať hranice je síce dobré, ale netreba pritom zabúdať na ľudské práva."

František sa vydal na cestu lietadlom v ranných hodinách so sprievodom z rímskeho letiska Ciampino. Jeho lietadlo pristálo na ostrove Lampedusa okolo 9:00 predpoludním. Privítal ho arcibiskup Agrigenta Mons. Francesco Montenegro a starostka ostrova Giuseppina Nicoliniová. Potom išiel do miestneho prístavu lodí pobrežnej stráže, ktorá počas posledných ôsmich rokov vylovila z mora v okolí ostrova okolo 30-tisíc vrakov prímorských člnov, v ktorých sú imigranti posielaní na cestu ilegálnymi prepravcami. Svätý Otec sa zastavil tiež pri pomníku nazvanom Brána Európy, kde na uctenie pamiatky obetí mora vhodil do mora kvetinovú veniec zo žltých a bielych chryzantém. Gestom tiež bola pápežova tichá modlitba. Loď s Františkom na palube sprevádzalo 120 miestnych rybárskych plavidiel, ktoré na mori nezriedka zachraňujú ľudské životy imigrantov.

V prístave sa pápež najskôr stretol s prítomnými utečencami, ktorí mali viac šťastia a podarilo sa im dosiahnuť brehy talianskeho ostrova. Na ostrove ich bolo 114, z nich 75 neplnoletých vo veku od 13 do 16 rokov, a práve dnes pristálo na ostrove ďalších 166 ľudí. Väčšina z nich žije na Lampeduse v núdzovom režime so statusom utečenca, v nádeji, že budú prijatí do Európy a začnú novú kapitolu svojho života. Jeden utečenec s pomocou tlmočníka oslovil Svätého Otca v eritrejskom jazyku tigriňa:

"Vážený pápež, najskôr vás medzi sebou vítame a ďakujeme za vašu návštevu. Utekáme zo svojej krajiny z dvoch dôvodov: politického a ekonomického. Aby sme prišli na toto pokojné miesto, museli sme prekonať veľa prekážok. boli sme unesení obchodníkmi s ľuďmi, bičovaní, dopravení na Sinaj, a potom do Líbye. Vytrpeli sme veľa. V Taliansku nás prijali dobre, ale museli sme si nechať vziať odtlačky prstov. Chceme po dlhých útrapách požiadať o pomoc vás a radi by sme, keby sme dostali pomoc od ostatných európskych štátov," povedal mladý utečenec z jedného beduínskeho kmeňa, žijúceho medzi Eritreou, Sudánom, Egyptom a Izraelom. Svätý Otec pozdravy opätoval srdečnými slovami a stiskami rúk.

Cestu do neďalekého športového strediska Aréna lemovali nadšení obyvatelia ostrova, na ktorý vstúpila noha pápeža po prvý raz v histórii. „Pápež František, máme ťa radi!“, „Vitaj!“, „Pútnik na mori“ – takto zneli nadpisy na transparentoch. František žehnal z otvoreného automobilu, za ktorým sa uberali obyvatelia ostrova v procesii až na miesto slávenia svätej omše. Na oboch ostrovoch Lampedusa a Linosa žije spolu niečo cez 6-tisíc, ako aj za účasti ďalších ľudí, ktorí prišli pri tejto príležitosti z Apeninského polostrova, konala svätá omša Niekoľko minút pred začiatkom svätej omše, ktoré sa začalo vo fialovej farbe - vyjadrujúcej pokánie a s formulárom svätej omše - za odpustenie hriechov - sa pápež prítomným prihovoril jednoduchými slovami:

„Ďakujem vám za prijatie, dnes sa budeme všetci spoločne modliť jeden za druhého, ako aj za tých, ktorí tu dnes nie sú. Ďakujem!“ Odozvou na túto výzvu boli slová jedného z utečencov, ktoré predniesol v arabskom jazyku: „V úvode ďakujeme Svätému Otcovi za jeho návštevu. Chceli by sme, aby vyriešil náš problém. Utiekli sme z našej krajiny z dvoch dôvodov: politického a ekonomického. Aby sme sa dostali sem, na toto pokojné miesto, prekonali sme rôzne prekážky, boli sme obeťami rozličných prevádzačov. Vytrpeli sme si veľa, aby sme prišli sem, či dokonca znovu do Líbye. Chceli by sme pomoc od nášho Svätého Otca. Po dlhotrvajúcom utrpení sme sem prišli a chceli by sme, aby nám ďalšie krajiny pomohli. Ďakujeme za vašu spoluprácu a ďakujeme Bohu! Sme tu, nútení ostať v Taliansku, pretože Taliansko má mnohých utečencov. Ostali sme tu, vzali nám odtlačky prstov, a preto sme nútení ostať. Nás migrantov je veľa a chceli by sme, aby nám ďalšie európske krajiny pomohli.“

„Odpusť nám Pane, lebo sme zhrešili“ – zaznievalo opakovane v responzóriu, po prečítaní state z knihy Genezis, v ktorej Boh kladie človekovi nepríjemnú otázku: „Kain, kde je tvoj brat Ábel, ktorého krv volá až ku mne?“. Na toto zvolanie Svätý Otec nadviazal vo svojej homílii, ktorú prinášame v plnom znení:

"«Imigranti zahynuli v mori na lodiach, ktoré pre nich mali byť cestou nádeje, stali sa však cestou k smrti.» Toľko titulok v novinách! Keď som pred niekoľkými týždňami dostal túto správu, ktorá sa žiaľ toľkokrát opakuje, myšlienka na to sa neustále vracala do srdca ako tŕň, ktorý spôsobuje utrpenie. A tak som cítil, že by som dnes mal prísť sem a modliť sa, prejaviť blízkosť, ale aj prebudiť naše svedomie, aby sa to, čo sa stalo, neopakovalo. Aby sa to, prosím, neopakovalo! Ale najskôr mi dovoľte povedať úprimné slovo vďačnosti a povzbudenia vám, obyvateľom Lampedusy a Linosy, združeniam, dobrovoľníkom a bezpečnostným zložkám, ktorí ste prejavili a prejavujete pozornosť ľuďom na ich ceste za čímsi lepším. Ste malým ostrovom, ale dávate príklad solidarity! Ďakujem! Ďakujem aj arcibiskupovi Mons. Francescovi Montenegrovi za jeho pomoc, jeho prácu a pastoračnú blízkosť. Srdečne pozdravujem starostku pani Giusy Nicoliniovú. Veľká vďaka za to, čo urobila a robí. Chcem sa obrátiť aj na drahých moslimských imigrantov, ktorí dnes večer začínajú pôst Ramadán, s prianím bohatého duchovného ovocia. Cirkev je vám na blízku pri hľadaní dôstojnejšieho života pre vás a vaše rodiny. Prajem vám: „O’ scia’!“ (priateľský pozdrav zaužívaný na Lampeduse, v zmysle „Nech sa veci hýbu“ – pozn. prekl.) V toto ráno by som chcel vo svetle Božieho slova, ktoré sme počuli, ponúknuť niekoľko slov, ktoré by mali najmä prebudiť svedomie všetkých, priviesť nás k premýšľaniu a konkrétnej zmene niektorých postojov.

«Adam, kde si?» Toto je prvá otázka, ktorou sa Boh obracia na človeka po hriechu. «Kde si, Adam?» Adam je človekom dezorientovaným , ktorý stratil svoje miesto v stvorení, pretože verí, že sa stane mocným, že bude môcť vládnuť nad všetkým, že bude Bohom. Súlad je narušený, človek urobí chybu a toto sa opakuje aj vo vzťahu k druhému, ktorý už nie je bratom, ktorého má milovať, ale jednoducho niekým iným, kto mi v živote prekáža, prekáža môjmu blahobytu. A Boh kladie druhú otázku: «Kain, kde je tvoj brat?» Sen byť mocným, veľkým ako Boh, dokonca byť Bohom, prináša rad pochybení, ktoré sú okovami smrti, vedú k preliatiu bratovej krvi! Tieto dve Božie otázky rezonujú aj dnes so všetkou svojou silou! Mnohí z nás, a zahŕňam sem aj seba, sme dezorientovaní, pomýlení, nie sme viac pozorní k svetu, v ktorom žijeme, nechránime, nestaráme sa o to, čo Boh stvoril pre všetkých, ani nie sme schopní chrániť jedni druhých. A keď táto dezorientácia nadobudne svetovú dimenziu, dochádza k tragédiám ako táto, ktorej sme svedkami.

«Kde je tvoj brat? Hlas jeho krvi volá ku mne», hovorí Boh. Toto nie je otázka adresovaná iným, je to otázka adresovaná mne, tebe, každému z nás. Títo naši bratia a sestry sa pokúšali uniknúť z ťažkej situácie, aby našli trochu istoty, pokoja; hľadali nejaké lepšie miesto pre seba a svoje rodiny, ale našli smrť. Koľkokrát tí, čo toto hľadajú, nenájdu pochopenie, nenájdu prijatie, nenájdu solidaritu! A ich volanie vystupuje až k Bohu! Opäť vám, obyvatelia Lampedusy, ďakujem za solidaritu! Nedávno som počul jedného z týchto bratov. Prv než sem prišli, prešli rukami prevádzačov, ktorí zneužívajú biedu iných; toto sú osoby, pre ktoré je bieda ostatných zdrojom zárobku. Koľko si museli vytrpieť! A niektorým ani nebolo dovolené prísť!

«Kde je tvoj brat?» Kto je zodpovedný za túto krv? V španielskej literatúre je jedna komédia od Lopeho de Vegu, ktorá rozpráva ako obyvatelia mesta Fuente Ovejuna zabijú guvernéra, lebo je tyran, a urobia to tak, aby nevyšlo najavo, kto to spáchal. Keď sa kráľovský sudca pýta «Kto zabil guvernéra?», všetci odpovedajú «Fuente Ovejuna, Signore». Všetci a nikto! Aj dnes sa táto otázka naliehavo vynára: Kto je zodpovedný za krv týchto bratov a sestier? Nikto! My všetci odpovedáme takto: nie som to ja, ja s tým nič nemám, to bude niekto iný, ja isto nie. Ale Boh sa pýta každého z nás: «Kde je krv tvojho brata, ktorá volá ku mne?» Dnes sa nikto na svete necíti za toto zodpovedný; stratili sme zmysel pre bratskú zodpovednosť; klesli sme až ku pokryteckému postoju kňaza a služobníka oltára, o ktorých hovorí Ježiš v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Hľadíme na polomŕtveho brata na kraji cesty, možno si pomyslíme „chudák“, a pokračujeme v našej ceste s tým, že to nie je naša úloha a máme pocit, že je všetko v poriadku. Uspokojíme sa s týmto a cítime sa dobre! Kultúra blahobytu, ktorá nás vedie k tomu, aby sme mysleli iba na seba, nás robí necitlivými na volanie ostatných, vedie nás k životu v mydlových bublinách, ktoré sú krásne, ale nie sú ničím, sú prchavou ilúziou, sú provizóriom, ktoré vedie k ľahostajnosti voči druhým, a dokonca vedie ku globalizácii ľahostajnosti. V tomto svete globalizácie sme upadli do globalizácie ľahostajnosti! Zvykli sme si na utrpenie druhých, nedotýka sa nás, nezaujíma nás, nie je našou vecou!

Opäť sa tu vynára Manzoniho postava Bezmenného. Globalizácia ľahostajnosti nás všetkých robí „bezmennými“, zodpovednými bez mena a bez tváre. «Adam, kde si?», «Kde je tvoj brat?», to sú dve otázky, ktoré Boh kladie na začiatku ľudských dejín, a ktoré dáva aj všetkým mužom a ženám našej doby, teda aj nám. Ale ja by som chcel položiť tretiu otázku: «Kto z nás plakal pre to, čo sa tu stalo, pre udalosti, ako je táto?» Kto plakal nad smrťou týchto bratov a sestier? Kto plakal pre týchto ľudí, čo boli na lodi? Pre mladé matky, ktoré držali na rukách svoje deti? Pre týchto mužov, ktorí chceli niečo pre zabezpečenie svojich rodín? Sme spoločnosťou, ktorá zabudla plakať, spolucítiť bolesť. Globalizácia ľahostajnosti nás obrala o schopnosť plakať! V evanjeliu sme počuli o volaní, o plači, o veľkom náreku: «Ráchel oplakáva svoje deti, ... lebo ich niet.» Herodes zasial smrť, aby ochránil svoj blahobyt, svoju vlastnú bublinu. A toto sa stále opakuje. Prosme Pána, aby vymazal to, čo zostalo po Herodesovi v našich srdciach, prosme Pána o milosť plakať nad našou ľahostajnosťou, plakať nad krutosťou, ktorá existuje vo svete, v nás, a to aj v tých, ktorí robia anonymné sociálno-ekonomické rozhodnutia, ktoré dláždia cestu pre také drámy, ako je táto. «Kto plakal?» Kto dnes vo svete plakal?

Pane, v tejto liturgii, ktorá je liturgiou pokánia, prosíme o odpustenie nezáujmu o bratov a sestry, prosíme, Pane, o odpustenie pre tých, ktorí si urobili pohodlie, uzatvorili sa vo svojom blahobyte prinášajúcom znecitlivenie srdca. Prosíme ťa o odpustenie pre tých, ktorí svojimi rozhodnutiami na svetovej úrovni vytvorili situácie vedúce k týmto tragédiám. Odpusť, Pane! Pane, nech aj dnes začujeme tieto tvoje otázky: «Adam, kde si?», «Kde je krv tvojho brata?»"

Tesne pred ukončením bohoslužby predniesol Petrov nástupca pred ikonou Panny Márie nasledujúcu modlitbu:

Ó, Mária, Hviezda morská,

opäť sa obraciame na teba,

hľadajúc útočisko a pokoj,

aby sme si vyprosili ochranu a pomoc.

Matka Božia a naša Matka,

obráť k nám svoj láskavý pohľad,

pozri na všetkých, čo každý deň podstupujú nebezpečenstvá mora,

aby svojim rodinám zabezpečili, čo je nevyhnutné pre život,

aby zachovávali úctu k stvorenstvu, aby slúžili pokoju medzi národmi.

Ochrankyňa migrantov a putujúcich,

pomáhaj materskou starostlivosťou mužom, ženám i deťom,

odkázaným na útek zo svojich krajín, aby hľadali budúcnosť a nádej.

Nech sa ich stretnutie s nami a s našimi národmi

nestane zdrojom nového ešte ťažšieho otroctva a ponižovania.

Matka milosrdenstva,

vypros odpustenie nám,

ktorí sme sa stali slepými pre náš egoizmus, zahľadenými do vlastných záujmov,

a zajatcami našich strachov,

a sme nevšímaví voči potrebám a utrpeniu bratov.

Útočisko hriešnikov,

sprostredkuj obrátenie srdca

všetkým, ktorí vyvolávajú vojny, nenávisť a chudobu,

zneužívajú zraniteľnosť bratov

a nedôstojne obchodujú s ľudským životom.

Vzor lásky,

požehnaj mužov a ženy dobrej vôle,

ktorí prijímajú tých, ktorí prichádzajú k brehom tohto ostrova a slúžia im,

nech sa prijatá a darovaná láska stane semenom nového bratského puta

a vychádzajúcou hviezdou pre svet pokoja. Amen.

Po svätej omši sa Svätému Otcovi prihovoril arcibiskup Agrigenta Francesco Montenegro. František takto reagoval na jeho slová: „Biskup povedal, že Lampedusa je maják. Nech sa tento príklad stane majákom pre celý svet, aby mu nechýbala odvaha prijímať tých, ktorí hľadajú lepší život.“

Pred záverečným požehnaním sa Svätý Otec obrátil k Panne Márii, uctievanej ako Hviezda morská slovami modlitby za migrantov a za obrátenie srdca všetkých. Po liturgickom slávení nasledovala krátka návšteva miestnej farnosti sv. Gerlanda. Ostrov Lampedusa patrí do diecézy Agrigento na juhu Sicílie. Od sicílskych brehov ho delí približne 300-kilometrová vzdialenosť. František sa potom vydal na spiatočnú cestu do Ríma, kde opäť na letisku Ciampino pristál okolo 14:00 h.

Zdroje: Vatikánsky rozhlas SK / Vatikánsky rozhlas CZ

Preložili: Jozef Bartkovjak SJ, Mária Fábryová, sr. Jaroslava Kochjarová CJ

( TK KBS, RV SK, RV CZ; ml ) 20130708038   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]