Vatikán. Kresťanský život nie je „byť v pokoji až kým sa nedostaneme do neba“, ale znamená ísť do sveta a ohlasovať Ježiša, ktorý zobral na seba naše hriechy, aby nás zmieril s Otcom – povedal Svätý Otec v homílii sobotnej rannej svätej omše, ktorú s ním v Dome sv. Marty koncelebroval čínsky kardinál Joseph Zen Ze-kiun a niekoľko biskupov zo zahraničia i Talianska. Kresťanský život nie je postávaním na rohu vybranej cesty, ktorá nás pohodlne dovedie do neba, ale je dynamizmom, ktorý nás pobáda vydať sa „na cesty“ hlásať, že Kristus nás zmieril s Bohom tým, že sa za nás stal hriechom. Svätý Otec sa s jemu vlastnou hlbokou a priamou argumentáciou pozastavil pri úryvku z Listu Korinťanom z dnešnej liturgie, v ktorom na niekoľkých riadkoch svätý Pavol naliehavo, takmer „v chvate“, použije päťkrát termín „zmierenie“; a to striedajúc „silu“ a „láskavosť“, najprv pevne povzbudzujúc a potom prosiac takmer na kolenách. «V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!»
„Ale čo je zmierenie? Zobrať čosi z tejto strany, iné z druhej a spojiť to? Nie. Skutočné zmierenie je, že Boh v Kristovi vzal naše hriechy a stal sa pre nás hriechom. A keď ideme na spoveď, napríklad, nie je to tak, že povieme hriechy a Boh nám ich odpustí. Nie, nie je to tak! My stretáme Ježiša Krista a jemu hovoríme: ‚Toto je tvoje, ja ťa robím znova hriechom‘. Jemu sa to páči takto, pretože to bolo jeho poslanie: stať sa za nás hriechom, aby nás oslobodil.“
Toto je krása a pohoršenie vykúpenia prostredníctvom Ježiša. Je to tiež mystérium, hovorí pápež František, z ktorého Pavol čerpá horlivosť, ktorá ho podnecuje ísť vpred a opakovane ohlasovať všetkým niečo tak nádherné ako je láska Boha, ktorý vydal za mňa svojho Syna na smrť. Napriek tomu, ako poznamenal Svätý Otec, existuje tu riziko, že nikdy nedôjdeme k tejto pravde, ak trochu devalvujeme kresťanský život, ak ho zredukujeme na zoznam vecí, ktoré treba zachovávať, a tak stratíme nadšenie a silu lásky, ktorá je vo vnútri.
„Ale filozofi hovoria, že pokoj je určitý kľud v poriadku: všetko usporiadané je pokojné... To nie je kresťanský pokoj! Kresťanský pokoj je nekľudný pokoj, nepokojný pokoj, ktorý ide ďalej, aby zaniesol posolstvo zmierenia. Kresťanský pokoj pobáda k pohybu vpred. Toto je začiatok, koreň apoštolskej horlivosti. Apoštolská horlivosť nie je obracaním na vieru a robením štatistík: tento rok vzrástol počet kresťanov v tejto krajine, v tomto hnutí... Štatistiky sú dobré, pomáhajú, ale nie je to to, čo chce Boh od nás... To, čo Pán od nás chce, je len ohlasovanie tohto zmierenia, ktoré je samotným jadrom posolstva.“
Posledné slová homílie pripomínajú vnútornú Pavlovu úzkosť. Pápež naliehavo opakuje, čo definuje ako pilier kresťanského života, teda, že „Kristus sa stal za mňa hriechom! A moje hriechy sú tam na jeho tele, v jeho duši! Toto – hovorí pápež – je bláznovstvo, ale je to krásne, je to pravda! Toto je to pohoršenie kríža!
„Prosme Boha, aby nám daroval túto horlivosť pre ohlasovanie Ježiša, aby nám dal trochu tejto kresťanskej múdrosti, ktorá sa zrodila z jeho prebodnutého boku. Prosme, aby nás presvedčil, že kresťanský život nie je terapiou až dokonca: byť v pokoji až kým neprídeme do neba... Nie, kresťanský život je životom na ceste s týmto Pavlovým nepokojom. Kristova láska nás nabáda, ženie, pohýna týmto pohnutím, ktoré je možné cítiť, keď človek vidí, ako nás Boh miluje. Vyprosujme si túto milosť.“
