Vatikán. Nesmieme mať strach zo slobody, ktorú nám dáva Duch Svätý. Práve v tejto dobe sa musí mať Cirkev na pozore pred dvoma pokušeniami: spiatočníctvom a tzv. mladíckou nerozvážnosťou. Tejto téme sa František venoval vo svojej homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty. Koncelebroval brazílsky kardinál João Braz de Aviz a zúčastnili sa na nej kňazi, rehoľníci a laici z Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ako aj kardinál Bernard Agré.František vychádzal v homílii z Ježišových slov učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon.“. Úryvok z evanjelia nasleduje po Blahoslavenstvách, ktoré sú „vyjadrením nového zákona“, náročnejšieho ako bol ten Mojžišov. Tento zákon je „plodom Zmluvy“ a bez nej mu nemožno porozumieť. „Táto Zmluva, tento zákon je posvätný, pretože privádza ľudí k Bohu,“ tvrdí Svätý Otec. Prirovnáva „zrelosť tohto zákona“ k „výhonku, ktorý vyklíči a rozkvitne“. Ježiš „je vyjadrením zrelosti tohto zákona“. Ako pápež dodáva, Pavol hovorí o dvoch nepretržite na seba nadväzujúcich časoch: medzi zákonom dejín a zákonom Ducha:
„Čas naplnenia zákona, čas, v ktorom zákon dozreje: hovoríme o zákone Ducha. Napredovanie po tejto ceste je tak trochu riskantné, ale je to jediný spôsob, ako dosiahnuť zrelosť a zanechať obdobie nezrelosti. Na tejto ceste smerom k zrelosti zákona, ktorá prichádza spolu s Ježišovým kázaním, je vždy strach, strach zo slobody, ktorú nám dáva Duch. Zákon Ducha nás však oslobodí! Táto sloboda ale prináša aj strach, pretože máme strach, že si popletieme slobodu Ducha s inou ľudskou slobodou.“
Zákon Ducha „nás vedie na cestu neustáleho rozlišovania, aby sme plnili Božiu vôľu“ a toto v nás vyvoláva strach. S týmto strachom sa ale spájajú dve pokušenia: prvým je krok späť, resp. keď si povieme, že sme sa dostali k určitému bodu, ale ďalej sa už ísť nedá a ostaneme stáť na mieste. Pápež František varuje, že ide o pokušenie zo strachu pred slobodou, zo strachu z Ducha Svätého. Strach, kvôli ktorému chceme „radšej staviť na istotu“. Ponúka príklad istého generálneho predstaveného, ktorý v tridsiatych rokoch zozbieral pre svojich rehoľníkov všetky predpisy, ktoré boli proti charizme“. Urobil teda kus práce, ale keď sa vybral do Ríma navštíviť benediktínskeho opáta, ten mu, keď počul, čo urobil, povedal, že takto „zabil charizmu svojej kongregácie“, „zabil slobodu“, pretože „táto charizma prinášala plody v slobode a on túto charizmu zadržal“: „Toto je pokušenie vrátiť sa späť, aby sme si boli istejší: ale plná istota je v Duchu Svätom, ktorý ťa posúva napred, dáva ti túto dôveru – ako hovorí Pavol – a táto dôvera Duchu je náročnejšia, pretože Ježiš nám hovorí: ,Veru hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediná čiarka zo Zákona.‘ Je to náročnejšie! Ale nedáva nám to tú ľudskú istotu. Nemôžeme kontrolovať Ducha Svätého, a to je ten problém! Toto je pokušenie!“
Svätý Otec ale ďalej hovorí aj o pokušení tzv. mladíckej nerozvážnosti, ktorá nás odvádza z cesty. Hľadieť na kultúru a nebyť od nej veľmi odtrhnutý: „Zoberieme si niečo odtiaľ, niečo od inam, hodnoty tej a tej kultúry... Chcú vytvoriť takýto zákon? Napredovať s týmto zákonom. Ale chcú s ním skutočne napredovať? Myslia si, rozšírme trochu cestu. Ale nakoniec, ako som už povedal, to nie je veľký pokrok. Je to akoby mladícka nerozvážnosť: ako teenageri, ktorí chcú mať všetko s entuziazmom a nakoniec? Pošmyknú sa... Je to ako keď je na ceste námraza, auto dostane šmyk a skončí mimo cesty... Je to teda ďalšie pokušenie súčasnosti! My, v tejto chvíli dejín Cirkvi, nemôžeme kráčať ani smerom späť, ani zísť z cesty!“
Cestou je podľa Svätého Otca sloboda v Duchu Svätom, ktorý „nás oslobodzuje, v nepretržitom rozlišovaní Božej vôle, aby sme kráčali napred touto cestou, bez návratu a bez zídenia z cesty“. „Prosme Pána o milosť kráčať vpred, ktorú nám dáva Duch Svätý,“ uzavrel Svätý Otec svoju homíliu.
