Badín. Badín sa stal miestom celoslovenského stretnutia bohoslovcov s kardinálom Maurom Piacenzom. Stretnutiu predchádzala jeho návšteva v benediktínskom Kláštore Premenenia Pána v Sampore. Homíliu zo svätej omše prinášame v plnom znení. „A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia” (Lk 15, 6-6)
Skúsenosť z času prežitého v seminári, drahí priatelia, možno pôsobivo opísať a akoby zhrnúť v obraze pastiera, ktorý „si vezme ovcu na plecia“. Nech už sme stratení, keď nás Pán povoláva, alebo pokojne pobývame v ovčinci, znovu nám zaznieva veľké posolstvo tejto slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, že On nás vzal na svoje plecia.
Povolanie je tým absolútne nezaslúženým aktom Božej milosti, ktorá sa bez akejkoľvek našej zásluhy k nám sklonila, vyvolila si nás, povolala nás a chce nás poveriť, aby sme išli a prinášali ovocie, a aby naše ovocie bolo trvalé.
Pán nás „vezme na svoje plecia“ od radosti, že nás k sebe pritiahol, a jasajúc nad našou poslušnosťou. On je „úplne spokojný“, pretože Bohu stačí naše slobodné „áno“. Boh sa teší z nášho „áno“ na jeho povolanie a z našich každodenných, malých, no verných „áno“, reagujúcich na pravdu, dobro, krásu, spravodlivosť i Cirkev, nevestu jeho jednorodeného Syna.
Ak sa povolanie začína zvrchovaným aktom Boha, ktorý povoláva, odpoveď na povolanie zahŕňa celú našu osobu, každý, aj ten najmenší záchvev nášho rozumu, našej slobody, našej vôle a dokonca aj nášho tela.
Povolanie si nevyberáme, ale sme vybraní pre povolanie! Nie je to len profesia, ktorú treba vykonávať!
Povolanie je život, ktorý treba žiť, láska, ktorú treba prijať a oplatiť, je to celok na prijatie, a celok na darovanie Bohu a ľuďom.
Ak by tento celistvý rozmer povolania nebol jasný, bolo by lepšie počkať. Je lepšie neponáhľať sa s vysviackou, a prijímajúc medzičasom dar Ducha Svätého, ktorý nás postupne pripodobňuje jednorodenému Synovi, robiac našu slobodu poddajnou, aby sa nechala „vziať Pánom na plecia“.
Jedného dňa vás budú nazývať „otcami“ a každý veriaci laik bude očakávať od vás, od vášho ľudského charakteru, od vášho dôveryhodného slova a od vašej evanjeliovej lásky, že cez ne bezprostredne spozná Dobrého pastiera, mierneho a milosrdného, schopného vziať na seba bremená svojich ovečiek.
Ako však budeme môcť uniesť ťarchu svojej služby, ťarchu všetkých ovečiek, ak nedovolíme počas rokov v seminári Pánovi, aby nás vzal na plecia a tešil sa z nás?
Čo v tejto súvislosti znamená nechať sa niesť Pánom?
Zaiste to neznamená vzdať sa svojej aktívnej spolupráce a spoluzodpovednosti za formáciu. Naopak, znamená to uznať, že existuje širší horizont, ako je náš spôsob vedenia a chápania; znamená to každý deň objavovať, že iba Pán je schopný rozšíriť naše srdce a našu myseľ až na mieru jeho vlastnej lásky, na mieru Kristovej lásky.
Znamená to, že čas strávený v seminári je jedinečnou príležitosťou na to, aby sme sa naučili tejto Božej blízkosti, ktorá má sprevádzať každý okamih nášho kňazského života. Ak sa táto blízkosť nepestuje a nenaučíme sa jej v seminári, dôsledky pre našu službu môžu byť veľmi vážne, a ešte vážnejší bude dopad na kňazský život.
Milosť, ktorú tam dostávate, najdrahší priatelia, je mimoriadna! Zmŕtvychvstalý Kristus si vás vyvolil, aby ste s ním spolupracovali na plnom uskutočnení jeho kráľovstva, na jeho šírení až po samý kraj zeme. Majte vždy oči otvorené pre rozsah poslania, ktoré vám bolo zverené, a nenechajte sa nikdy odstrašiť ťažkosťami, ani zlákať do siete sveta, ktorý vás volá k sebe ako sirény z Odyssey a chce vás odvrátiť od pravých cieľov.
Dovoliť Pánovi, aby vás „vzal na plecia“, predovšetkým znamená, že naše bremeno, bremeno našich dejín, nás už viac neťaží, ale prevzal ho on.
Predstavte si, aký mocný dopad by to malo na život každého. Moje bremeno, bremeno môjho človečenstva, už nie je ťažkým batohom, ktorý treba vláčiť deň čo deň, s jeho neistotou a strachom, s jeho krehkosťou a obmedzeniami, ba dokonca s jeho hriechom, no stalo by sa sladkým bremenom, ktoré si Kristus naložil na plecia a ktoré sa on sám rozhodol niesť za nás s láskou a nekonečnou nehou.
Aká hĺbka milosti vyviera z Najsvätejšieho Ježišovho srdca! Aká veľká láska a aká autentická sloboda sa nachádza v tom, kto žije takto hlboko oslobodený!
Dovoliť Pánovi, aby vás „vzal na plecia“, ďalej znamená: môcť hľadieť s ním jedným smerom a môcť hľadieť vďaka jeho milosti doďaleka. Je to prísľub samotného Pána: „Budete robiť väčšie veci ako ja“! Áno, ale za podmienky, že dovolíme, aby nás formoval Duch Svätý – teda spoločenstvo, v ktorom objektívne Duch Svätý prebýva: svätá Cirkev, naša nádherná Matka.
Je to Cirkev, ktorá formuje svojich kňazov, pretože Cirkvi Kristus zveril úlohu spravovať tradíciu, prežívať ju, umožniť, aby prebiehala tak, že Kristova Cirkev je vždy mladšia, živšia, aktuálnejšia a dynamickejšia než akákoľvek iná realita prítomná vo svete. Cirkev je tiež schopnejšia skutočnej obnovy, pretože v nej pôsobí Duch, ktorý robí všetko nové, pretože je v nej spolu so sviatostnou spoveďou odpustenie. Nenechajte sa ničím a nikým oklamať: obnova spočíva jedine v tomto. Vy ste synmi, protagonistami a raz budete aj pastiermi tejto Cirkvi.
Prežívajte čas v seminári naplno! Nech je to čas, keď sa zomknete okolo Ježiša, v očakávaní Ducha Svätého pre vaše poslanie. Nech z vás vyrastú „kultúrni a zbožní“ kňazi.
Kultúrni, pretože príprava zameraná na cirkevné učenie a teológiu má zásadný význam pre zdôvodnenie nádeje, ktorá je v nás. Pestujte vieru naplno aj prostredníctvom krásy kultúry: kultúry literatúry, umenia, hudby a filozofie, kultúry spoločenskej i vedeckej. Nič z toho, čo sa týka človek, nie je kňazovi cudzie. Ak z vás seminár urobí kultúrnych ľudí – čo zaiste neznačí intelektuálov odtrhnutých od sveta a od reality, ale pastierov schopných zachytiť reálne potreby vlastného ľudu a viesť ho s otcovskou autoritou – potom zohral cennú a neodmysliteľnú úlohu vytvoriť syntézu, ktorú dnes tak naliehavo potrebujeme. Tam, kde chýba táto syntéza a jasnosť náuky, je totiž miesto pre rôzne cirkevné a spoločenské odchýlky.
V seminári sa musíme naučiť aj opravdivej zbožnosti: latinskej pietas s mimoriadne plodným významom. Musíme sa učiť zdieľať lásku pastiera k ovciam, aby boli priťahované samotným Pastierom. Žiť ako zbožní seminaristi znamená predovšetkým úprimne milovať Pána, zakúšať nehu vďaka jeho nehe, lásku vďaka jeho láske. Znamená to jasne a rozhodne priľnúť k nemu a jeho Cirkvi, k jeho reálnej prítomnosti v Eucharistii a jeho milosrdenstvu, k jeho najsvätejšej Matke a ku všetkým milostiam, ktoré plynú z jej bolestného a nepoškvrneného srdca Panny. Znamená to milovať pápeža ako centrum spoločenstva a záruku jednoty viery a Cirkvi!
Čakajú vás, najdrahší priatelia, nádherné dni a roky. Ak dovolíte, aby vás Kristus, dobrý Pastier, vzal na plecia, budete po celý pozemský život pozorovať nekonečne veľa zázrakov. Pán sa vám ukáže vo sviatostiach a vo veriacich laikoch, vo vás samých i v konkrétnej situácii, a vždy, každý deň si bude opätovne žiadať vaše „áno“ nepodmienečnej lásky a služby. Áno, ktoré sa vzťahuje na celý váš život, na váš rozum, vaše srdce, vašu vôľu, vaše telo. Veľké „áno“. Dokonalá čistota v celibáte, úcta a poslušnosť, ktoré sľubujete pred svätým oltárom, sú súčasťou tohto veľkého „áno“ lásky, opakovaného s radosťou každý deň vášho života. S plnosťou tohto „áno“ je spojená vaša radosť i plodnosť vašej služby.
Kňazský život v zásade spočíva iba v tom – odpovedať každý deň na Pánovu otázku: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?... pas moje ovce!“. Naučme sa počas pobytu v seminári odpovedať na túto otázku, z ktorej vychádza nová morálka pre celé ľudstvo. Osvojme si odpoveď Šimona – Petra a prijmime poslanie od Zmŕtvychvstalého. Potom to nebude čas „očakávania života“, alebo bude to skutočný život, pretože sa naučíme neustále žiť v blízkosti s Pánom, ktorý nás berie na plecia každý deň nášho života plný radosti a „ide domov“, teda nesie nás so sebou do svojho domova, do svojho prebodnutého srdca, a robí nás účastnými na jeho vlastnom živote.
Sedembolestná Panna Mária, ktorej je zasvätená vaša vznešená krajina, nech stále vychováva vaše srdcia, horúce srdcia seminaristov zaľúbených do Krista a do jeho Cirkvi. Nebojte sa ťažkostí. S pomocou milosti možno všetko prekonať. Ak existuje pravá pokora, ak existuje správny úmysel, ochota a povoľnosť k zmene, ku každodenného obráteniu, všetko môže byť vždy obnovené.
Tajomstvo je len jedno: nechajte sa vziať „na Ježišove plecia“. Amen.
Preložila: Mária Spišiaková
