Vatikán. Pred 50 rokmi (3. júna 1963) zomrel pápež Ján XXIII. Pri tejto príležitosti za neho dnes podvečer slávil svätú omšu biskup Bergama Mons. Francesco Beschi. Do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne prišiel medzi pútnikov aj Svätý Otec. František v príhovore uvažoval nad tým, ako je možné, že celý svet považoval pápeža Jána za pastiera a otca. Ako je možné, že dokázal osloviť srdcia mnohých ľudí, dokonca aj nekresťanov? Zdôraznil, že odpoveď nájdeme v dvoch kľúčových slovách, ktoré si zvolil Roncalli za svoje biskupské heslo: Oboedientia et pax – poslušnosť a pokoj. Uviedol, že „Angello Roncalli bol mužom, ktorý dokázal šíriť pokoj: prirodzený, nenútený a srdečný pokoj...“ Táto schopnosť ho sprevádzala po celý život na každom mieste, kde pôsobil. „Pápež Ján šíril pokoj, pretože sám mal vnútorný pokoj, ktorý dosiahol dlhou duchovnou formáciou“. Poslušnosť je druhou vlastnosťou, ktorá charakterizovala pápeža Jána.
Svätý Otec ďalej povedal: „Ak pokoj bol jeho vonkajšou charakteristikou, poslušnosť sa stala Roncalliho vnútornou dispozíciou. Ona sa stala nástrojom k dosiahnutiu pokoja. Prejavovala sa u neho celkom jednoducho a konkrétne: vykonať pre Cirkev všetko to, čo od neho predstavení žiadali bez toho, aby niečo hľadal pre seba a bez toho, aby sa vyhol niečomu, čo sa od neho požadovalo“ aj za cenu opustiť svoju domovinu. „Prostredníctvom tejto poslušnosti“ – dodal František – „žil aj v čoraz hlbšej vernosti, ktorú by sme mohli definovať, ako to on hovorieval, odovzdanosťou do Božej prozreteľnosti. Vždy bol s vierou presvedčený o tom, že prostredníctvom života pod vedením iných a nie vlastnými chúťkami a vlastnou duchovnou citlivosťou, Boh uskutočňuje svoje plány.“
V závere svojho príhovoru pápež František upriamil pozornosť na to, že príklad života pápeža Jána učí celú Cirkev, ale aj každého z nás, pretože „ak sa necháme viesť Duchom Svätým, ak dokážeme umŕtviť náš egoizmus, aby sme vytvorili priestor pre Božiu lásku a jeho vôľu, tak nájdeme pokoj a staneme sa jeho budovateľmi a jeho šíriteľmi okolo nás“.
Ján XXIII., vlastným menom Angelo Giuseppe Roncalli, bol zvolený za 261. pápeža 28. októbra 1958 po Piovi XII. Pápež Ján Pavol II. ho blahorečil 3. septembra 2000.
Vyznačoval sa srdečnosťou, humorom, bohatou pastoračnou činnosťou a priam detskou zbožnosťou.
Mons. Loris Capovilla, ktorý bol jeho osobným sekretárom, si na neho spomína takto: „Jeho rozhovor s Bohom bol niečím bezprostredným, spontánnym, pokojným. Ako dieťa, ktoré sa obracia na mamu. Jeho viera bol prostá ako viera maličkých a chudobných. Mal možnosť to potvrdiť aj v nádhernom liste svojim rodičom. Bol ešte apoštolským legátom v Bulharsku a na Štedrý deň myslel s nostalgiou na svoj dvorec na dedine. Vidí všetkých svojich pokope v chudobe, so skromným jedlom a cíti takú nostalgiu, že zrazu hovorí: ,Vianoce sú sviatkom rodín, zvlášť tých, ktoré majú veľa detí, ako má tá naša. Je to práve láska detí, kvôli ktorej musíme byť dobrí a žiť vo veľkom pokoji.‘
A dodáva: ,Viete že som študoval, nadobudol som tituly, ale zabudol som takmer všetko z toho, čo som sa naučil a získal v škole. Nič som však nezabudol z toho, čo som sa naučil od vás, otec a mama, z toho, čo som sa naučil od farára, ktorý ma krstil. A toto je svetlo, ktoré žiari v mojom živote najsilnejšie: je to sila, aby som aj naďalej počúval to, čo mi Pán hovorí cez Svätého Otca.‘“
Mons. Capovilla si rovnako spomína aj na prvé chvíle po zvolení Roncalliho za pápeža. S tým súvisí aj ďalšia udalosť, o ktorej mu Ján XXIII. rozprával neskôr: „,Otočil som sa, aby som opäť vyšiel na balkón v Aule požehnaní. Nasledoval som kríž, ktorého predná časť bola obrátená smerom ku mne, a zdalo sa mi, že mi Ježiš hovorí: Angelino! Zmenil si si meno, aj oblečenie, ale pamätaj si, že ak nezostaneš tichý a pokorný srdcom ako som ja, neuvidíš nič zo života Cirkvi a ani zo života sveta. Ostaneš slepým!‘ Tichý a pokorný srdcom: taký bol aj prvý prejav pápeža.“
Pápež Ján XXIII. navrhol počas necelých piatich rokov pontifikátu tri veľké projekty: Diecéznu synodu v Lateráne – prvú v dejinách Ríma, Druhý vatikánsky koncil a revíziu cirkevného práva. Chcel viesť dialóg so svetom bez rozdielu vierovyznaní a za týmto účelom založil aj Sekretariát pre kresťanskú jednotu. V encyklike Pacem in terris adresovanej celému ľudstvu, žiadal, aby boli uznávané ľudské práva a povinnosti ako základné požiadavky pre svetový mier. Stal sa sprostredkovateľom rozhovorov medzi západom a východom a v roku 1962 počas kubánskej krízy odvrátil nebezpečenstvo nukleárnej vojny.
