„Koncil zreteľne ukazuje, že naša Cirkev je spoločenstvom, ktoré spočíva v jednote viery a v univerzálnosti lásky. Snáď nikdy predtým – a to od chvíle, čo rodiaca sa Cirkev bola „jedno srdce a jedná duša“ – Cirkev tak hlasno nevolala po obnovení činorodej a tajomnej jednoty, ktorú jej dal Kristus, ako je tomu na tomto koncile... Uprostred búrok súčasných udalostí, v žalostných obavách, čo nás ešte čaká, uprostred sklamania z nových sporov... potrebovali sme si overiť jednotu, ktorá z nás robí Božiu rodinu, Boží chrám, Kristovo tajomné telo. Potrebovali sme sa zísť a oddať sa pocitu, že sme naozaj bratmi, a dať si navzájom bozk pokoja – jedným slovom milovať jeden druhého, ako nás miloval Kristus.“

Už po druhýkrát pápež Pavol VI. vybral sviatok Povýšenia sv. Kríža za deň otvorenia zasadaní koncilu. Bolo tomu tak v roku 1964 a aj v poslednom období v roku 1965, keď 14. septembra predniesol citované slová o jednote a láske, ktoré majú charakterizovať koncil a celú Cirkev. „Ako odpovie Katolícka cirkev študovanému človeku, ktorý sa jedného dňa opýta, čo vystihovalo Cirkev v tejto vrcholnej a kritickej chvíli?“ pýtal sa pápež vo svojom príhovore a odpovedal: „To, že milovala. Milovala dušpastierskym srdcom...“

Pavol VI. dobre vedel, ako je náročné udržať jednotu v tak zložitom ľudskom spoločenstve. No súčasne skúsenosť zo života Cirkvi a z koncilového zhromaždenia mu dávala dôkaz pomoci „zhora“ – Cirkev vytvára jednotu vďaka viere a láske, ktoré pochádzajú od Boha. Pravdaže, spory a kontroverzie boli vždy súčasťou ľudského spolunažívania a ako také sužovali aj Cirkev v priebehu dejín a zakaždým boli tŕňom v oku, ale aj hnacím motorom všetkých cirkevných koncilov. To platilo aj o Druhom vatikánskom koncile a aby sa tento koncil mohol v pokoji ukončiť po štyroch rokoch práce, Pavol VI. radšej takpovediac „zahasil“ v zárodku dve témy, ktoré by mohli priniesť ďalšie zdĺhavé kontroverzie. Prvou bola téma tzv. „bohovraždy“ a druhou otázka kňazského celibátu.

„Židovský národ nemožno viniť z bohovraždy“ – t.j. zo zabitia Boha v osobe Krista – taký bol záver rokovaní koncilu nad schémou o vzťahu Cirkvi k Židom a k iným nekresťanom na jeseň v roku 1964. Týmto vyhlásením sa mal raz navždy vyškrtnúť potupný výraz „deicidium“ – „boho-vražda“ zo slovníka katolíkov.

Nepáčilo sa to však malej skupine koncilových otcov, ktorí neváhali agitačne obhajovať tento termín. Hoci oficiálne sa konciloví otcovia nikdy nedelili na strany podľa záujmov a názorov, predsa len jedna takáto „strana“ konzervatívne zmýšľajúcich hierarchov vznikla, a to ešte počas prípravnej fázy koncilu. Nazývala sa Coetus Internationalis Patrum – medzinárodná skupina koncilových otcov – a tvorili ju známe mená tradicionalistov ako: Ruffini, Ottaviani, Spellman, Lefebvre a i. Na jar v roku 1965 viacerí členovia tejto skupiny pod vedením talianskeho biskupa Carliho šírili medzi biskupmi článok o tom, že podľa Nového zákona a tradície Cirkvi židia nesú kolektívnu zodpovednosť za Ježišovu smrť. Ba dokonca, keď na Kvetnú nedeľu Pavol VI. v homílii mimochodom spomenul, že židia nespoznali Krista a nechali ho ukrižovať, biskup Carli túto pápežovu kázeň prezentoval ako potvrdenie jeho názorov, podľa ktorých je obvinenie z bohovraždy opodstatnené. Proti takýmto ostrým vyhláseniam biskupa sa ohradil už aj vrchný rímsky rabín spolu s predsedom židovských komunít Talianska, ktorí do Vatikánu poslali protestný telegram.

Problém nebol vôbec banálny. Keď konciloví otcovia odsudzovali termín „bohovražda“ mali predovšetkým na mysli odstránenie akýchkoľvek antisemitských pozostalostí z nepríjemnej minulosti. Mons. Carli však predstavil záležitosť v inom svetle – z hľadiska teológie: Ak neuznáme, že tí, čo usmrtili Krista, sú „bohovrahovia“, potom nemôžeme priznať ani Márií titul „Bohorodička“. Veď čokoľvek sa dialo s Ježišom ako človekom počas jeho pobytu na zemi, bytostne a neoddeliteľne súviselo s jeho božstvom. A práve v tomto bode sa celá kontroverzia dotkla citlivých tém dogmatického učenia. Preto pápež Pavol VI. nariadil sekretariátu stiahnuť kontroverzný výraz „bohovražda“ z dokumentu. V jeho konečnej verzii napokon čítame: „Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení.“

Ďalšou kontroverznou „zahasenou“ témou bola otázka celibátu kňazov. Podľa plánu koncilových rokovaní o tejto záležitosti sa nemalo nijak zvlášť pojednávať. Avšak začiatkom októbra 1965 dostal Pavol VI. varovnú správu, že niektorí brazílski biskupi chcú otvoriť túto tému pri rokovaní nad dokumentom o kňazoch. Ihneď nato, ešte dva dni pred začiatkom rokovania, 11. októbra poslal koncilu otvorený list, v ktorom nariaďoval nechať nedotknutý tento „prastarý a posvätný zákon“ celibátu.

Každému bolo zrejmé, že keby sa začalo o tejto téme verejne diskutovať, rokovanie by sa veľmi natiahlo a neviedlo by k žiadnemu konkrétnemu záveru. Brazílskym biskupom, ktorý tak veľmi vystrašil koncilové vedenie, bol Pietro Paolo Koop, pôvodom Holanďan, ktorý možnosť vysvätiť na kňazov aj ženatých mužov pokladal za vyriešenie chýbajúcich kňazských povolaní. V Latinskej Amerike chýbalo v tom čase okolo stodvadsaťtisíc kňazov na celkový počet veriacich.

Druhým obávaným rečníkom v tejto veci bol iniciatívny patriarcha Maximos IV. z Libanonu, ktorí videl v pápežovom liste a v koncilovom dokumente diskrimináciu tradície východných cirkví. V katolíckych aj pravoslávnych východných cirkvách jestvuje popri veľkej úcte k celibátu aj model ženatého kňaza. Rešpektujúc pápežove nariadenie Maximos nepredniesol svoje námietky ústne, ale poslal list sekretariátu a aj pápežovi upozorňujúc, že kňazský celibát nie je „prastarou“ tradíciou Cirkvi „od jej apoštolských čias“ a navrhol, aby sa západná Cirkev aspoň v tomto poučila od svojich východných bratov. List pápežovi zakončil konštatovaním: „Katolícky západ zrejme ešte nie je pripravený na takúto radikálnu disciplinárnu zmenu. Ale môže sa postupovať pomaly so všetkou rozvážnosťou po skúsenosti ženatých diakonov, ktorých tento koncil schválil.“

Na argumenty patriarchu a mnohých ďalších biskupov, kňazov a laikov odpovedal Pavol VI. Encyklikou o kňazskom celibáte vydanou dva roky po koncile. Pápež v nej vyjadruje úctu k východným cirkvám a k ich odlišnej praxi ženatých kňazov. Tá však vyplýva z inakšej historickej situácie, hoci aj v nej nepochybne pôsobí ten istý Svätý Duch. Na otázku o zachovaní podmienky celibátu pre kňazov v latinskej Cirkvi má pápež len jedinú odpoveď, a tou je Kristus. „Kristus zostal po celý život v stave panenstva“. A preto si kňaz nemôže počínať odlišne. On je predsa „dnešným Kristom“ a „jeho najväčšia dôstojnosť pramení z toho, že vo všetkom napodobňuje jeho obraz a nasleduje jeho osobitný príklad.“

( TK KBS, RV jm; ml ) 20130529033   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]