V čase komunizmu bol majákom pre Slovákov žijúcich v  zahraničí a  plamienkom nádeje pre veriacich na Slovensku. Hoci sa jeho poslanie v priebehu posledných rokov radikálne zmenilo, význam tejto inštitúcie sa neznížil. Začnime však od koreňov. Kedy a  ako sa zrodila myšlienka založiť Ústav sv. Cyrila a  Metoda v Ríme, ktorý by bol „strechou nad hlavou“ pre Slovákov v  zahraničí?

Jeho založenie úzko súvisí so vznikom prvých slovenských diecéz. Slovenskí biskupi vždy posielali na štúdiá do zahraničia svojich najlepších seminaristov a kňazov, ktorí im po návrate späť do diecézy mali pomáhať pri jej spravovaní. Tak to bolo v časoch prvej Československej republiky, ako aj počas  Slovenského štátu, v  období druhej svetovej vojny i krátko po nej. Destinácie pritom boli rôzne, no z pochopiteľných dôvodov najvýznamnejším miestom, kde slovenskí kňazi na štúdiá odchádzali, bol Rím. Vo Večnom meste študovali na rozličných pápežských univerzitách, najčastejšie na Lateránskej univerzite. Prišiel však február 1948. Komunistický režim, ktorý v  Československu začal realizovať svoju moc krutým prenasledovaním Cirkvi, znemožnil návrat do vlasti tým seminaristom, ktorí v tom čase dokončievali svoje štúdiá v Ríme. Po kňazskej vysviacke boli teda rozdelení do talianskych diecéz, kde mali pomáhať v  pastorácii. Niektorí z nich sa po čase znovu vrátili do Ríma, aby pokračovali v  postgraduálnom 2štúdiu. Takto sa časom  v Ríme vytvorila skupina mladých nadšených slovenských kňazov, ktorá intenzívne sledovala pre Cirkev nepriaznivo sa vyvíjajúcu situáciu vo svojej vlasti: zatvárali sa kňazské semináre a okliešťovala sa činnosť Cirkvi. Títo kňazi to vnímali. Spočiatku si azda mysleli, že komunistický režim bude trvať krátko – rok, dva, päť. Keď však roky ubiehali a  prakticky sa nič nemenilo, začali si uvedomovať naliehavú potrebu kňazských povolaní, a  to nielen pre slovenské farnosti v zahraničí, ale aj na Slovensku. V  tom čase fungoval u nás už iba jeden seminár, v  ktorom platil numerus clausus, teda obmedzený počet tých, ktorí mohli byť prijatí. Hľadali preto možnosti, ako čo najviac pomôcť práve v  tejto oblasti, aby Slováci po celom svete mali postarané o dobrú duchovnú starostlivosť.

Na akom fóre padlo rozhodnutie o postavení domu?

Slovenskí kňazi žijúci v 50. rokoch v Ríme sa pravidelne stretávali. Povestné sú napríklad ich vianočné stretnutia – na sviatok sv. Štefana – v  rodine profesora Antona Bugana, ktorý bol v minulosti rektorom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a ktorý s rodinou emigroval do Talianska. Z ich rozhovorov a premýšľania sa 26. decembra 1959 zrodila konkrétna myšlienka vlastnej „strechy nad hlavou“. Je dobré mať veľké plány a  smelé túžby, no na ich realizáciu je potrebná veľká odvaha, pričom treba brať zreteľ na situáciu, v  akej sa naši kňazi nachádzali. Jezuita Michal Lacko na margo toho poznamenal: „Zbláznili ste sa? Viete, do čoho idete?“ V  prvom rade mal na mysli ekonomickú situáciu. No oduševnenie prekonalo obavy. Hneď na druhý deň rozposlali list o  svojom zámere postaviť slovenské duchovné centrum v  Ríme všetkým slovenským kňazom žijúcim v  zahraničí – v  Severnej Amerike, Európe, Austrálii s prosbou o podporu. Tu si dovolím uviesť mená tých, ktorí list podpísali: Štefan Náhalka, Jozef Tomko, Michal Lacko SJ, Félix Litva SJ a Ľudovít Macák SDB.

Ako termín otvorenia si stanovili rok 1963, keď sme si pripomínali 1 100. výročie príchodu svätých Cyrila a  Metoda na naše územie. Bol tento termín reálny?

Hneď po rozhodnutí postaviť ústav sa spustila lavína činností na jeho realizáciu. Už na jar v roku 1960 odišiel medzi našich rodákov do Ameriky  Jozef Tomko poverený výborom na vybudovanie ústavu, aby im osobne predstavil projekt a poprosil o pomoc a podporu. Veľké porozumenie našiel najmä medzi kňazmi slovenských farností. Dôležitú úlohu v  tejto súvislosti zohralo rozhodnutie kapituly benediktínskeho opátstva v Clevelande, ktorá na začiatku výstavby pomohla významnou finančnou čiastkou. No prichádzali nielen veľké sumy od slovenských spolkov a  inštitúcií v  Amerike, ale aj malé almužny od rodín a ľudí chudobnejších, dokonca sa hovorilo o „chudobných vdovách“, ktoré v  malom prispievali na veľké dielo. Keď o  týchto skutočnostiach neskôr hovoril prvý rektor ústavu Štefan Náhalka, nebránil sa s  dojatím povedať, že „všetko, čo sa nachádza v  ústave, je darom šľachetného slovenského srdca“. Nemôžeme tu zabudnúť ani na veľkého zástancu a  protektora ústavu, ktorým bol biskup Andrej Grutka pôsobiaci v Spojených štátoch amerických v diecéze Gary.

Prečo sa rozhodli postaviť ústav práve v  lokalite La Giustiniana, ktorá je dosť vzdialená od centra Ríma?

Dôležitú rolu pri voľbe zohralo to, že jeden z  kňazov, Jozef Medový, v  tom čase pôsobil v  diecéze Porto-Santa Rufina, na teritóriu ktorej sa dnes ústav nachádza. Jeho pričinením sa našiel a kúpil vhodný pozemok na stavbu. Okrem toho tu boli aj iné okolnosti, ktoré si to vyžadovali a  o ktorých podrobnejšie píše vo svojej knihe Na životných cestách kardinál Jozef Tomko.

Kedy sa začalo stavať?

So samotnou výstavbou sa bolo treba poponáhľať. Blížilo sa totiž veľké jubileum: 1100. výročie príchodu našich vierozvestov sv. Cyrila a  Metoda na Veľkú Moravu. Požehnanie pozemku a prvý výkop urobil 6. decembra 1962 biskup Andrej Grutka, ktorý sa v tom čase zúčastňoval na prvom zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu. Pápež Ján XXIII. požehnal základný kameň ústavu 13. mája 1963 počas audiencie v  Konzistoriálnej sieni vo Vatikáne. V ten istý deň popoludní ho do budovy ústavu vložil kardinál Eugène Tisserant, biskup diecézy Porto-Santa Rufina. Ten istý kardinál Tisserant 15. septembra 1963 na sviatok Sedembolestnej Panny Márie ústav po3žehnal. Tejto slávnosti predchádzala trojdňová duchovná obnova, na ktorej sa v  Ríme zúčastnili stovky Slovákov z celého sveta, najmä však zo Severnej Ameriky. Na osobitnej audiencii ich prijal a pozdravil pápež Pavol VI., ktorý im pri tejto príležitosti vyslovil uznanie za dielo, ktoré v  Ríme vykonali – vybudovanie ústavu, ktorým vzdali hold svojim otcom vo viere sv. Cyrilovi a Metodovi. Práve požehnanie Ústavu sv. Cyrila a Metoda bolo zavŕšením osláv 1100. výročia začiatku ich misie medzi našimi predkami.

Dom bol postavený, bolo však v  tom čase už definované aj jeho poslanie?

Keď sa uvažovalo o  tom, na čo konkrétne by mal ústav slúžiť, vyprofilovali sa dve línie. Prvou bola kňazská formácia, druhou intelektuálna činnosť – filozofická a  teologická – spojená s  edičnou činnosťou. Na formáciu mladých mužov, ktorí by potom pôsobili medzi slovenským ľudom, vznikol malý seminár Antona Bernoláka. Študovali v  ňom slovenskí chlapci z  rôznych kútov sveta. Ich formáciou bola poverená komunita saleziánov, v ktorej boli kňazi známych mien – Ľudovít Macák, Jozef Kočík, Alojz Ondrejka, Rudolf Blatnický, Gorazd Zvonický, Andrej Paulíny, Rafael Černý, Ján Tocký a  ďalší. Nemenej dôležitá bola edičná činnosť, ktorá zabezpečovala komunikáciu medzi ústavom a  Slovákmi žijúcimi v  zahraničí. Vydávali sa teologické, filozofické, ale aj liturgické knihy. Bolo to totiž v  období po Druhom vatikánskom koncile, ke3ď nastala liturgická reforma a  bolo potrebné pripraviť preklady liturgických textov do slovenčiny. Významnú úlohu v  živote a činnosti ústavu zohral príchod Dominika Hrušovského a  Štefana Vrableca, ktorí spolu s ďalšími jeho členmi – Jozefom Zlatňanským, Rudolfom Blatnickým, Jozefom Vavrovičom, Antonom Botekom, Františkom Škodom – koordinovali edičnú činnosť publikácií pripravovaných od rozličných autorov. Ďalšou dôležitou činnosťou bola starostlivosť o  slovenské misie nielen v Európe, ale po celom svete. Ústav sv. Cyrila a Metoda sa stal skutočným duchovným centrom Slovákov. Tento dom je v istom zmysle aj pútnickým miestom pre Slovákov, ktorí prichádzali a prichádzajú do Večného mesta. Tu skusujú srdečné prijatie a pohostinnosť tisíce slovenských pútnikov, ktorí prichádzajú do Ríma, aby sa posilnili vo viere stretnutím so Svätým Otcom a  povzbudili mimoriadnou duchovnou atmosférou rímskych katakomb a iných kresťanských pamiatok. Službu lásky im okrem predstavených ústavu preukazuje komunita rehoľných sestier. Do roku 1998 to boli sestry zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. V súčasnosti sú to sestry z Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta - satmárky.

Koľko kníh vydal ústav v  čase komunizmu?

Môžeme hovoriť o  stovkách titulov kníh, ktoré sa rôznymi cestami dostávali k svojim čitateľom, pričom sa na Slovensko „pašovali“ ako zakázaná literatúra. Okrem toho ústav vydával mesa3čník Slovenské hlasy z Ríma, ktorý mal najširší záber pre slovenských veriacich. Časopis Diakonia, ktorý vychádzal 4-krát ročne, bol určený pre slovenských kňazov a  časopis Magnifikat vychádzajúci dva razy do roka zasa pre rehoľné sestry.

Myslím si, že veriaci na Slovensku majú túto inštitúciu dodnes spojenú predovšetkým s  vydávaním kníh. Mnohí zaiste dodnes majú vo svojej knižnici publikácie vydané v  Ústave sv. Cyrila a Metoda. Po roku 1989 sa však činnosť ústavu radikálne zmenila.

V januárovom čísle Slovenských hlasov z Ríma z roku 1991 biskup Dominik Hrušovský, vtedajší rektor ústavu, konštatoval, že dochádza k  radikálnym zmenám v činnosti domu. V  tom čase už viacerí z  kňazov, ktorí v  ňom pracovali, odišli na Slovensko, ukončila sa činnosť Gymnázia Antona Bernoláka, ktorého pokračovateľom možno označiť gymnázium v Šaštíne. Tieto aktivity stratili svoje opodstatnenie, pretože na Slovensku sa opäť otvárali kňazské semináre, obnovila sa činnosť Spolku sv. Vojtecha, vznikali nové katolícke vydavateľstvá. Ústav už vydal len publikácie, ktoré boli rozpracované. Spoločensko-politické zmeny, ktoré sa udiali na Slovensku, zasiahli aj do života ústavu. Slovenskí biskupi tak na začiatku 90. rokov minulého storočia stáli pred otázkou, aký obsah dať domu, ktorý dostali ako dar. Keďže podľa stanov bola prvoradou úlohou Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda výchova kňazov, biskupi rozhodli, že v  ústave bude naďalej pokračovať kňazská formácia, len na inej úrovni. A  tak od začiatku akademického roka 1990/91 ústav začína plniť úlohu kňazského kolégia, v  ktorom bývajú kňazi zo slovenských diecéz, poslaní biskupmi na postgraduálne štúdiá. Prvých štyroch kňazov – Ľudovíta Žáka, Jozefa Leščinského, Pavla Farkaša a  Ľudovíta Jureka – poslal v „novej ére“ na štúdiá rožňavský biskup Eduard Kojnok.

Netreba však zabúdať ani na to, že aj po roku 1990 prichádzali do Ríma tisíce pútnikov, ktorí v tomto dome našli prijatie.

Spomínam si, že v  prvých rokoch po páde železnej opony bolo v  ústave a jeho blízkosti týždeň čo týždeň denne zaparkovaných 15 – 20 autobusov zo Slovenska a  slovenskí pútnici tvorili na audienciách u Svätého Otca veľkú časť prítomných. Po stredajšej generálnej audiencii so Svätým Otcom zvyčajne prichádzali do ústavu, kde dostávali malé občerstvenie, knihu či duchovnú útechu. Myslím si, že mnohí z  čitateľov Katolíckych novín zakúsili srdečnosť, ktorá v  ústave vládne. V súčasnosti sa počet pútnikov znížil. Aj keď v  menšom rozsahu, no snažíme sa pokračovať v  tejto činnosti, aby sme zachovali úmysel zakladateľov.

Po roku 1990 sa ústav vyprofiloval na pápežské kolégium. Ako k  tomu došlo?

Tak ako sa Slovensko v rámci geopolitiky stalo samostatnou krajinou, vznikla tiež túžba mať vlastné pápe2žské kolégium. Táto zmena prišla postupne. Odchádzali síce kňazi, ktorí v  ústave dlhé roky pôsobili za komunizmu, zároveň však prichádzali noví. Menila sa celková atmosféra, pribúdali skúsenosti, a tak 15. septembra 1997 vzniklo Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a  Metoda patriace pod jurisdikciu Kongregácie pre katolícku výchovu. Slovensko sa tak zaradilo medzi štyridsať ďalších krajín, ktoré majú v Ríme svoje národné pápežské kolégium.

Nie je trochu ochudobnením, ak slovenskí kňazi žijú v slovenskom prostredí, hoci sú v Ríme?

Možno to považovať za istý hendikep. Druhým hendikepom je vzdialenosť od centra Ríma. Môžeme však hovoriť aj o  pozitívnej stránke. Tou môže byť jednoliate prostredie spolo2čenstva s  rovnakou mentalitou a tiež so spoločným záujmom o  život v  prostredí, ktorý človek na istý čas opustil – konkrétne mám na mysli spoločenský a  náboženský život na Slovensku. Dôležitým momentom je aj fakt, že štatút kolégia dovoľuje prijímať výlučne slovenských kňazov.

Tento rok si pripomíname 50. výročie založenia Ústavu sv. Cyrila a  Metoda, dnes Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a  Metoda. Ako ho oslávite?

Vyzdvihnúť chceme predovšetkým dielo zakladateľov. V  ústave pôsobilo množstvo ľudí, ktorých mená sme uviedli. Rád by som však vyjadril úctu a poďakoval sa aj všetkým tým, ktorých sme tu výslovne nespomenuli a ktorí svojím spôsobom prispeli k  tomu, aby ústav mohol vzniknú2ť a  fungovať. Na to by bol potrebný väčší priestor, aby sme im vyjadrili úprimnú vďaku a  ocenili ich zásluhy. Aj toto je jeden z dôvodov, pre ktorý sme sa rozhodli pri príležitosti 50. výročia vzniku Slovenského ústavu sv. Cyrila a  Metoda v Ríme zorganizovať v  dňoch 17. – 18. mája tohto roku vedeckú konferenciu o  päťdesiatich rokoch jeho života. Na nej sa bližšie predstavia jednotlivé oblasti činnosti ústavu a  osobnosti, ktorých život bol spätý s  jeho existenciou. Po skončení konferencie plánujeme vydať zborník s  príspevkami, ktoré na nej odzneli, a to v slovensko-talianskej mutácii.

Vladimír Stahovec

Narodil sa 22. apríla 1962 v Hrabkove (okr. Prešov). Za kňaza bol vysvätený 19. júna 1988. Pôsobil ako kaplán v  Krompachoch (od roku 1988), potom ako farár v Nálepkove (1990). Po absolvovaní postgraduálneho štúdia v Ríme, ktoré začal v  roku 1992, bol správcom farnosti v Margecanoch (od roku 1999). Od roku 2004 stojí na čele Pápežského slovenskéh​o ústavu sv. Cyrila a Metoda a Pápežského slovenskéh​o kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme ako rektor.

Zdroj: Ivan Šulík/Katolícke noviny

( TK KBS, KN išu; ml ) 20130517010   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]