Drahí bratia v biskupskej, v kňazskej službe,

drahý pán veľvyslanec,

milý bratia a sestry,

Jubilejný rok a Rok viery sú príležitosťou. Jubilejný rok a Rok viery sú darom. Darom príležitostí. Príležitostí na duchovné posilnenie. Duchovné posilnenie znamená posilnenie vo viere. Jubilejný rok a Rok viery sú osobitným motívom. Motív je niečo, čo hýbe. My sme pohnutý, aby sme sa posilnili vo viere. Vďaka Bohu za vašu ochotu nasledovať motív, nasledovať to, čo hýbe, veď už len samotná púť je spojená s pohybom. Hýbeme sa, smerujeme k posvätným miestam, aby sme prítomnosťou na posvätných miestach prežili osobitným spôsobom posolstvo, ktoré tieto posvätné miesta v sebe nesú. Je zrejmé, že sme sa pohli a sme ako pútnici prišli do Ríma. Aby sme posvätné miesta, ktoré pre všetkých veriacich - tu nachádzame. Pre všetkých veriacich celého sveta - hrob sv. Petra, návšteva hrobu sv. Petra a stretnutie s nástupcom sv. Petra sú osobitnou príležitosťou na posilnenie vo viere. Ale zároveň aj pre nás návšteva hrobu sv. Cyrila. Posilnenie vo viere je teda to, čo si želáme, to, po čom túžime, prečo sme aj sa pohli, stali sme sa pútnikmi a sme tu v Ríme. A teraz, keďže spoločne slávime svätú omšu - akoby také výsostné miesto duchovnej úvahy nad Svätým Písmom, okrem, že je to aj výsostné miesto stretnutia s Kristom v Eucharistii, ale teraz v tejto prvej časti svätej omše miesto stretnutia s posolstvom Svätého Písma, chcem vás pozvať, aby sme nakrátko podľa možností, teda aj podľa mojich schopností, ponúkol vám - ako aj vy všetci viete samozrejme uvažovať nad Svätým Písmom - niekoľko myšlienok z textov Svätého Písma, ktoré sme počuli.

Celá situácia možno je taká dojímavá, lebo zdá sa mi, že - teda aspoň vám poviem, že mňa to dojíma - že keď som si všimol text úryvku prvého čítania z knihy proroka Jeremiáša, ktorý je v podstate na spôsob akoby takého žalmu ten text - všimol som si, že ide o oslavu ľudí, že je tam postavené tak jednoducho, ktorí sú zlorečení a ktorí sú blažení, blahoslavení. Jeremiáš hovorí: Zlorečený je ten, ktorý svoju nádej vkladá v človeka. Čo to na kratučko môže znamenať, vkladať nádej do človeka? Znamená to vkladať nádej iba v seba samého, pozemské prostriedky, vkladať nádej iba v iných ľudí, na vzťahy, ktoré sú v spoločnosti. Vkladať nádej v človeka znamená vkladať nádej do toho, čo môžem mať tu v pozemskom živote. A tým je akýmkoľvek spôsobom niečo, čo nám tu v pozemskom živote dáva noc. Najzákladnejšou skutočnosťou, ktorá ľuďom dáva moc v pozemskom živote, je majetok. Lebo cez majetok, cez bohatstvo, ľudia zaujímajú určité postavenie a určité postavenie v pozemskom živote. Ale prejdime k tomu, že prorok Jeremiáš hovorí: Blahoslavení sú tí, ktorí vkladajú svoju nádej v Pánovi.

A teraz, myslím, milí bratia a sestry, dovoľte mi aj takú slovnú hračku, aj keď možno tento text nebol napísaný po latinsky pôvodne, teda Jeremiáš ho iste asi nepísal po latinsky pôvodne, ale keďže my sme pomerne dosť spoločenstvom, ktoré má aj latinský rozmer, tak dá sa povedať myslím - že už mnohí tušia k čomu smerujem - že ten požehnaný alebo blahoslavený je Benedictus. Teraz Benedikt. Benedikt ten, ktorý vkladá nádej v Pána. Aké veľké šťastie, že máme Benedikta, ktorého môžeme zažiť na vlastnej koži. Doslova - Benedikta XVI., ktorý úplne vkladá svoju nádej v Pána. Ukazoval nám to počas celého svojho pontifikátu, ukázal nám to obdivuhodným spôsobom aj včera. Mohli by sme krok za krokom prechádzať jeho včerajším príhovorom a vo všetkých vetách by sme našli, že na pozadí je ako Benedikt, je Benedikt preto aj, lebo vkladá svoju nádej v Pána. A znova by som si dovolil vybrať jednu čiastku, ktorá sa mi zdala tiež veľmi dojímavá a silná, ako Benedikt hovorí, po požehnaní hovorí, že si uvedomuje, že Cirkev je loď a že táto loď prežila chvíle, ktoré boli krásne, krásne počasie a bohatý rybolov - úspech, radosť z Cirkvi, ktorá žije. Že táto loď prežívala aj chvíle, kedy dul protivný vietor. A vtedy Benedikt povedal: keby sa zdalo, že Pán spí. Ale povedal aj: Bol som si stále istý, že aj keď sa zdá, že spí, ale je hore, je s nami, lebo tá loď nie je moja, ale je jeho. Cirkev je Kristova loď, nie je naša, aké je to šťastie pre nás všetkých. Ako nás to oslobodzuje. Aj myslieť si, že sme nenahraditeľný. Aj podľa príkladu nášho Svätého Otca. Ako on v pokore ukázal, že je presvedčený, že tá loď je Kristova, a že Kristus ju drží a chráni, aby aj napriek tomu, keď niekedy duje protivný vietor, aby smerovala tam - správnym smerom - teda - mohli by sme to obrazne povedať - do prístavu večného šťastia.

Potom by som urobil taký krok, aby som na chvíľku uctil si aj text Svätého Písma z evanjelia. Počuli sme také nádherné podobenstvo, ktoré nám zachoval evanjelista Lukáš z úst Pána Ježiša - podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. A v tomto podobenstve je jedno také miesto, ktoré majstrovsky akoby sme povedali Pán Ježiš tam vložil alebo teda svojimi vytvoril, a to miesto je, že keď ten boháč hovorí, že prosí, že otec Abrahám pošli niekoho, lebo mám ešte päť bratov na zemi, nech ich napomenie. A teraz, kto sú to tí piati bratia? To sú tí, ktorí sú na zemi, ktorí tu žijú, to sme my. Nám ešte beží čas. Ten čas beží, ale prídeme k momentu, že skončí. Tak ako skončil pre jedného toho brata, teda šiesteho povedzme a ktorý, keď v tomto podobenstve prosí za bratov na zemi. Čas beží, a je to čas, ktorý treba využiť na rozhodnutia a mohli by sme povedať, že je to čas, ktorý treba využiť na to, čo je predpokladom posilnenia vo viere a čo patrí nevyhnutné k pôstnemu obdobiu na obrátenie. Téma obrátenia je téma citlivá, lebo zasahuje človeka vo vnútri. Čím rastie naše sebavedomie, tým rastie aj odvaha hovoriť iným, ako sa majú obrátiť. Samozrejme, že by ste mohli viniť z toho istého takpovediac obviniť aj mňa samého. Teraz tieto slová, ktoré hovorím, nehovorím preto, že si myslím, že by ste sa mali obrátiť aj vy, ale úplne ich vzťahujem aj na seba samého. Ba dokonca jestvuje jeden neprehľadný súboj. Ako sa rozličné strany vyzývajú k obráteniu. A tento súboj poznačuje život našej Cirkvi aj v súčasnosti a všetci týmto súbojom trpíme. Ale iste, keď ho Pán dopúšťa, je zrejmé, že je v Božích plánoch, aby slúžil na naše očistenie. Bez ohľadu na to, aby sme chceli zvíťaziť, kto má viac pravdy, že ten iný sa má obrátiť, dôležité je - nakoľko my samí si uvedomíme, že sa nás to dotýka. Ešte jedna výstraha je v evanjeliu. Taká zaujímavá, teda okrem iných, je ešte jedna zaujímavá, že keď tam hovoril, že majú Mojžiša, majú prorokov, že keby aj niekto vstal zmŕtvych, že sa neobrátia alebo že by to nemuseli byť tým rozhodujúcim momentom.

Milí bratia a sestry, jedno veľké tajomstvo je v našom živote, s ktorým sa potýkame všetci. Istými skutočnosťami v našom pozemskom živote vieme vytvoriť okolo seba pancier, ktorý ťažko preraziť. Lebo, povieme to všetko sa dotýka iných, nie mňa. Pancier, ktorý povie, že obrátenie potrebujú iní, nie ja. A myslím, že aj to evanjelium je postavené na tom, že ten pancier je vytvorený zvyčajne našimi pozemskými istotami. A keďže všetci, či sme zasvätení alebo nie sme zasvätení, istým spôsobom hľadáme pozemské istoty, riziko, že máme okolo seba tento pancier, musíme priznať každý z nás. Ježiš Kristus síce tak optimisticky hovorí, že keď ľuďom sa zdá, že tento pancier preraziť je veľmi ťažké alebo dokonca nemožné, Ježiš hovorí, že čo nie je možné ľuďom, je možné Bohu. Čiže, máme nádej v Božie milosrdenstvo, v Božiu silu, v Božiu dobrotu. A tak by som vlastne milí bratia a sestry, síce teraz ma ešte - musím povedať, že v tejto súvislosti napadla jedna vec - že v tom úryvku z proroka Jeremiáša - bolo tam aj tak - síce, že aké je ľudské srdce, aké je nevypočítateľné ľudské srdce. V závere toho úryvku bolo spomínané "nevypočítateľnosť ľudského srdca". Aké je Sväté Písmo opravdivé a ako nás vedie k pokore. A kiež by sme teda - povediac - aspoň týmito malými poznámkami textu Svätého Písma, tak sa nechali osloviť a verím, že aj každý jeden z vás na základe skúseností, vedomostí, životných udalostí, v ktorých sa nachádzate, ste oslovení textami Svätého Písma, ktoré sme počuli. A že myslím, že všetci sa môžeme v závere tejto úvahy zjednotiť. Je to vzácna chvíľa, ktorú prežívame. Bohu vďaka za tieto dni, ktoré sme mohli prežiť tu v Ríme, a tieto chvíle, ktoré prežívame tu. A skutočne, odnesme si každý z nás z tejto podivuhodnej púte, ktorú nám Boh doprial, hlboké presvedčenie o tom, že každý z nás sme pozvaní, aby sme vnútorným obrátením prehĺbili svoju vieru a aby sme mohli takýmto spôsobom pravdivejšie a hodnovernejšie byť prítomní ako veriaci ľudia v našej spoločnosti, v našej vlasti. Amen.

( TK KBS, sz; ml ) 20130228065   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]