BRATISLAVSKÁ ARCIDIECÉZA

Pastiersky list bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského na slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1. januára 2013)

Milí bratia a sestry,

začíname nový občiansky rok, dnešným dňom sa završuje vianočná oktáva, dnešný deň je aj sviatkom Panny Márie Božej Matky. Je to veľa na jeden deň. Ale potrebujeme veľa povzbudenia, aby tento deň bol skutočným novým začiatkom; nielen prvým dňom v kalendári.

Dnes chcem upriamiť vašu pozornosť na vyjadrenie, ktoré sme v úryvku evanjelia počuli o pastieroch: „Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.“ (Lk 2,20) Pripomeňme si, čo im bolo povedané. Pastieri predtým počuli posolstvo: „Dnes sa vám [...] narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ (Lk 2,11-12) Pastieri počuli posolstvo o narodení Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, našli ho za Betlehemom, s vierou ho spoznali v dieťati, ktoré bolo v jasliach zavinuté do plienok a to ich viedlo k tomu, aby oslavovali a chválili Boha.

Pastieri oslavujú a chvália Boha. Muselo byť veľmi zaujímavé a obohacujúce stretnúť týchto pastierov. Prežívali duchovnú radosť, prejavovali ju navonok, vyjadrovali ju slovami; je ťažké si predstaviť, že by ju neprejavovali aj skutkami, že by si neboli vedomí záväzku a neoslavovali a nechválili by Boha aj svojím spôsobom života. Sú to dobrí pastieri, plnili si svoje povinnosti. Evanjelista o nich napísal: „[...] v noci bdeli a strážili svoje stádo.“ (Lk 2,8) A vtedy nastala pre nich osobitná vzácna milostivá chvíľa života, ktorá ich zásadne ovplyvnila. Videli Ježiša, a preto oslavovali a chválili Boha svojimi slovami a svojím životom. Svedčili o svojom presvedčení, že našli toho, ktorý prišiel od Boha.

Vo vzťahu k Bohu zohrávajú vždy veľkú úlohu svedkovia Božieho jestvovania a Božích skutkov. Svedkovia o Bohu netvoria Božie jestvovanie. Svedkovia o Bohu pomáhajú, aby sme my ostatní našli ľahšie cestu k Bohu a uvedomili si jeho blízkosť. Všetci sme odkázaní na svedectvo iných. Apoštol Pavol, keď rozmýšľa nad neveriacimi, pýta sa: „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10,14) Kazateľ je svedok; svedkovia sú potrební, aby sme uverili. S vďačnosťou myslíme na tých, ktorí nám každému osobne svojím svedectvom pomohli na ceste viery. V skrytosti srdca myslíme na našich dobrých rodičov, starých rodičov, priateľov, známych, ktorí sa dotkli nášho svedomia svojím svedectvom a napomohli, aby sme sa otvorili pre dar viery.

Nedá mi nepripomenúť, že v našej Bratislavskej arcidiecéze sme pred niekoľkými dňami ukončili diecéznu fázu procesu blahorečenia Božieho služobníka Don Titusa Zemana, saleziána z Vajnor. Prebieha tiež diecézna fáza procesu blahorečenia Božích služobníkov Františka Munka a syna Tomáša Munka, jezuitského novica. A ak to bude Božia vôľa, v nasledujúcom období budeme môcť začať proces blahorečenia Jána Havlíka, vincentína z Vlčkovian – Duboviec pri Skalici. Všetci títo, na čele s  blahoslavenou Zdenkou Schelingovou, rehoľnou sestrou Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža, patria medzi vynikajúcich svedkov viery, našich blízkych, z nášho prostredia, osvedčených, verných Bohu a Cirkvi do poslednej chvíle života.

Vynikajúci svedkovia viery sú nositeľmi Božieho pôsobenia, ktorým sa Boh dotýka srdca a svedomia človeka. Keď svätý Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Ježiš mu povedal, že toto zjavenie mu neprišlo z tela a krvi, ale od jeho Otca, „ktorý je na nebesiach.“ (Mt 16,17) Keď veríme, pôsobí v nás Boží Duch Svätý, ktorý nás pohýna, aby sme sa obrátili k Bohu.

V každom stretnutí dvoch ľudí, v každom hlbokom zážitku z prírody, v každej zdanlivej náhode, v každej výzve i v každom trápení je ukryté Božie posolstvo pre nás. A Boh k nám hovorí ešte zreteľnejšie, keď sa na nás obracia vo svojom slove alebo v hlase nášho svedomia. Obracia sa na nás ako na svojich priateľov. Vierou odpovedám na Božie priateľstvo, prejavujem dôveru Božím slovám a skutkom, vierou vyjadrujem ochotu neustále sa aj učiť, ako lepšie rozumieť tomu, čo Boh hovorí a chce. Prejsť „dverami viery“ značí vydať sa na cestu, ktorá trvá po celý život. (Porov. Benedikt XVI., Porta fidei, 1.)

Viera je pre každého z nás tou najintímnejšou skutočnosťou, a predsa nie je len mojou súkromnou záležitosťou. Tak, ako uznávame, že nám iní pomohli k tomu, aby sme verili, uvedomujeme si, že nám svojím svedectvom pomohli prijať vieru, ktorá nebola len ich osobná, ale je vierou spoločenstva Cirkvi. Každý veriaci človek pripája svojou vierou svoj slobodný súhlas k spoločnému vyznaniu viery spoločenstva Cirkvi. Je pravda, že vieru prijímame s pomocou iných od Cirkvi. Cirkev nesie vieru storočiami až po našu generáciu, chráni ju pred pokrivením a dáva jej vždy znova zažiariť. Jednotliví členovia Cirkvi sa síce môžu mýliť a urobiť aj veľké chyby, ale ako celok sa Cirkev nikdy neodklonila od Božej pravdy. Cirkev je po celý čas nositeľkou živej pravdy, ktorá je väčšia ako ona, lebo je to Božia pravda. Cirkev nesie poklad viery v dejinách a chráni ho. Keď je niektorá pravda verejne spochybnená a skreslená, je úlohou Cirkvi, aby opäť objasnila, „čo všade, vždy a všetci veria.“ (Sv. Vincent Lerinský, † 450.)

Moja osobná viera je teda podielom na spoločnom presvedčení Cirkvi. Viera iných ľudí ma oslovuje, v duchovnom zmysle ma nesie, rovnako ako príklad mojej viery môže nadchnúť a posilňovať iných.

Rok 2013 je pre nás všetkých jubilejným rokom 1150. výročia príchodu našich svätých vierozvestov Cyrila a Metoda a z rozhodnutia Svätého Otca Benedikta XVI. aj Rokom viery. Výročie príchodu našich svätých vierozvestov a  Rok viery sú vynikajúcou príležitosťou, aby sme – celá Cirkev a každý z nás jednotlivo – znovu získali pravé poznanie svojej viery, aby sme ju oživili, očistili, upevnili a vyznávali hodnoverne a úprimne, individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne (porov. Benedikt XVI., Porta fidei, 4), aby sme hlbšie spoznali základný obsah svojej viery a aby sme v podmienkach našej spoločnosti vydali o svojej viere úprimné a presvedčivé svedectvo.

Napokon môžeme zakončiť slovami Svätého Otca Benedikta XVI.: „S pevnou istotou veríme, že Pán Ježiš premohol zlo a smrť. S touto pevnou nádejou sa mu zverujeme: On je prítomný medzi nami, premáha moc zlého (porov. Lk 11,20), a Cirkev, viditeľné spoločenstvo jeho milosrdenstva, ostáva v ňom ako znak definitívneho zmierenia s Otcom. Zverme tento čas milosti Božej Matke, vyhlásenej za „blahoslavenú”, lebo „uverila” (Lk 1,45).“

Želám vám všetkým požehnaný nový rok 2013 – rok obnovy vo viere a žehnám vám: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Mons. Stanislav Zvolenský

bratislavský arcibiskup metropolita

TRNAVSKÁ ARCIDIECÉZA

Pastiersky list na slávnosť Bohorodičky Panny Márie 2013

Drahí bratia a sestry!

Nový rok obyčajne začíname vzájomným podaním si rúk. Zároveň si s úsmevom na tvári želáme hojnosť zdravia, šťastia a Božieho požehnania. Sú to krásne a potrebné želania. Pridajme k nim ešte prosbu o dar živej viery. Tento dar je taký prepotrebný v dnešnom svete, ktorý nás chce mnohými nástrahami odviesť od Božej cesty. Potrebu živej viery zdôraznil aj Svätý Otec Benedikt XVI., keď vyhlásil pre celú Cirkev Rok viery. Vo svojom liste Porta fidei (Brána viery) pripomenul všetkým veriacim, že je potrebné „znovuobjaviť cestu viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom“(Porta fidei, 2). Pre nás je prežívanie Roka viery o to aktuálnejšie, že sa prelína so slávením Roka sv. Cyrila a Metoda, kedy si pripomíname jubileum príchodu našich vierozvestov medzi našich predkov.

Na začiatku kalendárneho roka sme plní plánov a predsavzatí. V dôvere ich chceme zveriť Pánovi, od ktorého dostávame do daru každý nový deň i tento nový rok. V liturgii dnešnej svätej omše sme prosili slovami žalmu: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás“(Ž 67,1). Túžba po Božej pomoci nech je v našich srdciach nielen dnes, ale i po celý rok, ba po celý život. Vo viere sa obracajme na nášho Pána, ktorý nás pozná lepšie ako my samých seba. Veď dobre vieme, že bez Božieho požehnania, všetky naše namáhania budú márne.

Majme pred očami slová Pána, ktorý sa prihovára Abrahámovi, veľkému pútnikovi, ktorý sa rozhodol vykročiť na cestu, ktorú mu určil Boh: „Chodievaj predo mnou a buď dokonalý.“(Gn 17, 1b). Každý z nás je pútnikom a závisí od našej spolupráce s Bohom, či bude toto putovanie šťastné aj v tomto roku. Preto je dôležité prežiť toto putovanie pred tvárou Pána, v tej neochvejnej viere, že On vie všetko, všetko vidí a všetko riadi. Boh nás vidí, keď podávame pomocnú ruku blížnemu, ale vidí nás aj vtedy, keď šliapeme po cti svojich bratov a sestier. Vidí nás, ak svojim životom dávame príklad ostatným, no vidí nás aj vtedy, keď sa svojím správaním spreneverujeme manželskej prísahe. Vidí nás spínať ruky k modlitbe a vidí i zaťaté päste, ktoré dvíhame v hneve proti blížnemu. Boh vidí všetky naše dobré i zlé skutky aj slová. Vždy nám dáva príležitosť na pokánie. On nám pomáha a vo sviatosti zmierenia nám dáva cez úprimnú ľútosť svoje odpustenie a nový začiatok. Takúto šancu na zmenu srdca nikdy neodkladajme, ale ju využime.

Boh nás však nielen vidí, ale aj nesmierne miluje. Tak ako starostlivý otec učí svoje dieťa prvým krokom, tak aj náš nebeský Otec nás učí robiť kroky viery. My sa máme stávať vernými učeníkmi Ježiša Krista. Naša viera, ktorú sme prijali vo sviatosti krstu sa stala semiačkom určeným na to, aby z neho vyrástol strom. A strom je určený na to, aby prinášal kvalitné ovocie. Naša viera bude rásť len vtedy, keď sa odhodláme nasledovať Ježiša Krista, a to nielen v náboženských úkonoch, ale v každodennom osobnom živote.

Ťažko je odpovedať na otázku: „Čo nás čaká v tomto roku?“ Akokoľvek, poďme za Kristom, prijmime od neho všetko krásne, ale i to ťažké v živote. Náš Pán nám hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, nech vezme svoj každodenný kríž a nech ma nasleduje!“ (Mt 16,24). Žiaľ, je veľa vecí, ktoré nás môžu strhnúť z cesty spásy. Ťahajú nás k rozličným modlám a do slepej uličky. Môže to byť telesná vášeň, ktorá ak nás zotročí, môže v nás úplne udusiť vieru. Môžu to byť peniaze a majetok. Ak nás ovládnu, ľahko prepadneme snahe vidieť v nich zmysel života a postupne sa staneme ich otrokmi. Je preto veľmi dôležité pamätať na to a častejšie si uvedomovať, že nemôžeme slúžiť dvom pánom (porov. Mt 6, 24). Tým neslobodno tvrdiť, že všetky materiálne a telesné veci sú zlé. Majú byť však zamerané na Ježiša Krista a jeho kráľovstvo v duchu Desatora Božích prikázaní a Kristovho evanjelia.

Znovu chcem zdôrazniť, ako je dôležité pridať k novoročnému želaniu aj prianie živej viery. Nezabúdajme na najsilnejšie prostriedky na dosiahnutie a upevnenie živej viery, medzi ktoré patrí každodenná modlitba, Božie slovo a sviatosti, najmä sviatosť zmierenia a Eucharistia. Modlitba je priestor, do ktorého môže prísť Boh, aby nám pomohol. Vo svojom Slove Boh k nám hovorí, vo sviatosti zmierenia nám odpúšťa hriechy a dáva svoj pokoj. Napokon v Eucharistii Boh žije medzi nami a v nás.

Drahí bratia a sestry, vyprosujem Vám do nového roku Božiu ochranu a Božie požehnanie. Nech Vás všemohúci Boh, na príhovor Bohorodičky Panny Márie a našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda, naplní darom živej viery. K tomu Vám zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie

Ján Orosch, biskup, apoštolský administrátor „sede vacante“

NITRIANSKA DIECÉZA

Pastiersky list pre veriacich Nitrianskej diecézy na Nový rok 2013

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky – Nový rok 2013 (Rok svätých Cyrila a Metoda – Rok viery)

Drahí bratia a sestry!

Srdečne Vás všetkých pozdravujeme dnes, v prvý deň nového roka, keď kresťania katolíci slávia Slávnosť Bohorodičky Panny Márie a prežívajú Rok svätých Cyrila a Metoda aj celosvetový Rok viery. Zároveň, ako občania, oslavujeme aj 20. výročie vzniku našej Slovenskej republiky.

Vieme, že prvý deň nového roka vedie ľudí k tomu, aby sa zahľadeli do budúcnosti, čo ich čaká a tak si pripomenuli zmysel života. Zmysel života zvykneme označovať slovom svetonázor. Našim svetonázorom je kresťanská viera. Čo to je?

Viera je dar, lebo Boh sám robí prvý krok, aby nám vyšiel v ústrety. Viera je potom aj naša odpoveď, prostredníctvom ktorej Boha prijímame ako stabilný základ života. Viera je taká mohutnosť, ktorá mení celú našu existenciu, pretože nám otvára pohľad na Ježiša a on v nás koná – robí nás schopnými milovať Boha a blížneho.

Dnes je veľmi rozšírená tendencia odsúvať vieru do súkromnej sféry ako čisto osobnú vec. Má viera naozaj len osobný charakter? Žijem svoju vieru len sám? Samozrejme, úkon viery je aj osobnou záležitosťou: uskutočňuje sa v najhlbšej intimite ľudského srdca a spôsobuje osobné obrátenie. Vierou sa mení celá moja existencia a orientuje sa novým smerom.

Avšak táto moja viera nie je len výsledkom mojej reflexie, nie je produktom mňa samého: viera je aj ovocím vzťahu a dialógu, v ktorom má svoje miesto počúvanie, prijímanie a odpovedanie. Viera je komunikácia s Pánom Ježišom, ktorá ma pohýna, aby som vyšiel z uzavretosti môjho „ja“ a otvoril sa pre lásku Boha Otca. Vierou zisťujem, že som zjednotený nielen s Kristom, ale aj so všetkými, ktorí kráčajú po rovnakej ceste; a toto zjednotenie, ktoré sa začína krstom, pokračuje v celom priebehu mojej existencie. Nemôžem svoju vieru stavať len na dialógu s Ježišom, lebo viera mi je darovaná Bohom prostredníctvom veriaceho spoločenstva, ktorým je Cirkev. Viera ma začleňuje do spoločenstva veriacich, ktoré nie je len sociologické. Toto „spoločenstvo svätých“ je založené na večnej láske Boha, ktorý je sám v sebe spoločenstvom troch božských osôb: Otec, Syn a Duch Svätý. Naša viera je teda skutočne osobná len vtedy, ak má zároveň spoločný charakter; ak aj ja budem zároveň žiť a konať vo veľkom „my“ celej Cirkvi. Iba vtedy, ak to bude aj naša viera, bude to spoločná viera jedinej Cirkvi, ktorú nám ohlasovali solúnski bratia sv. Cyril a Metod. Toto „my“ vyplýva z prirodzenosti pravej viery zjavenej Bohom.

Tak to bolo od počiatku kresťanstva, keď Duch Svätý na deň Turíc zostúpil na veriacich (por. Sk 2, 1-13). Rodiaca sa Cirkev, v ktorej špeciálne miesto zastávala Matka Božia – Mária a Ježišovi Dvanásti, dostala silu, aby mohla realizovať poslanie, ktoré jej odovzdal Kristus Pán: šíriť do celého sveta radostnú zvesť o Božom Kráľovstve, a privádzať tak každého človeka na stretnutie s ním – k viere, ktorá zachraňuje. Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil (por. Lumen gentium 9).

Napokon treba zdôrazniť, že osobná viera každého z nás rastie a dozrieva práve v cirkevnom spoločenstve. Knihy Nového zákona opisujú fakt, že tí, ktorí žili vieru vo vzkrieseného Krista, boli pozvaní stať sa vzorom pre všetkých ostatných, aby ich uvádzali do kontaktu s Ježišom a s jeho posolstvom. A toto platí aj dnes: kresťan, ktorý sa nechá viesť a formovať podľa viery Cirkvi, sa napriek svojim slabostiam a ťažkostiam stáva oknom otvoreným pre svetlo živého Boha. „Viera zosilnieva, keď sa podáva ďalej!“ (Redemptoris missio 2).

Preto potrebujeme Cirkev, ktorá našu vieru potvrdzuje a jej prostredníctvom získavame duchovné dary – Božie Slovo, sviatosti, sily milosti a svedectvo lásky. Vo svete, kde individualizmus riadi ľudské vzťahy tak, že sa stávajú stále krehkejšími, nás viera volá k tomu, aby sme boli Božím ľudom, aby sme boli Cirkvou, nositeľmi lásky a Božieho spoločenstva pre celé ľudské pokolenie (por. Gaudium et spes 1).

Ako správne žiť v kresťanskom spoločenstve? Čo si toto spoločenstvo vyžaduje? Základné duchovné kamene pravého kresťanského života sú: modlitba, svätá omša a svätá spoveď. Modlitba je dialóg s Bohom a zároveň dýchaním duše. Druhý list Korinťanom začína krásnou modlitbou sv. Pavla: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy. On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás“ (2 Kor 1, 3-4).

Aj my sa nachádzame uprostred súžení a musíme prekonávať mnohé ťažkosti. Nikdy však netreba malomyseľnieť. Vždy sa dá utiekať do milosti a blízkosti Pána Ježiša a do jeho rúk odovzdať celú svoju existenciu. Sv. Pavol sa modlí v množnom čísle. Aj my sa modlievajme spolu. Začnime to a skúsme aj v tých rodinách, kde sme to doposiaľ nerobili. Spoločná, najmä večerná modlitba rodičov s deťmi prináša mnohonásobný úžitok celej rodine.

Svätá omša je sprítomnením najsvätejšej Kristovej obety prinesenej na golgotskom kríži. Tam z Kristovho otvoreného boku vytiekla krv a voda – najväčší prejav a zdroj pravej lásky pre celý svet – aj pre nás. Plná účasť na svätej omši je spojená so svätým prijímaním, keď do svojho srdca, očisteného úprimnou spoveďou prijmeme sviatostného Krista Pána. My, dospelí – rodičia, kňazi, vychovávatelia – buďme v tomto dobrým príkladom mladšej generácii. Najmä v duchovnej oblasti stále platí, že „slová hýbu a príklady tiahnu“.

Sme povolaní žiť v neľahkej spoločenskej a ekonomickej situácii. Avšak hlboké spojenie s Kristom – v modlitbe a v Eucharistii – nás privedie k tomu, aby sme našim bratom pomáhali znášať ich zármutky a trápenia. Pavol apoštol napísal: „Kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? (2 Kor 11, 29). Drahí veriaci, toto vzájomné zdieľanie našich bolesti sa nerodí len z dobroprajnosti alebo z ducha altruizmu; ono vychádza z Pánovej útechy, z nezlomnej moci, ktorú má len Boh, nie my (por. 2 Kor 4, 7). Takto nám naša viera umožňuje plnohodnotne žiť a pracovať aj pre našu vlasť.

Naša republika má 20 rokov. Či nepotrebuje vzájomné ľudské zdieľanie a opravdivú spolupatričnosť, ktoré by prekonávali silnejúci pocit prázdnoty a nespravodlivej izolácie? Svätý Otec Benedikt XVI. v r. 2010 v Londýne povedal, že nedostatočnosť krátkodobých riešení komplexných sociálno-etických problémov sveta sa prejavila vo svetovej morálnej aj finančnej kríze.

Drahí bratia a sestry, všetci sme povolaní budovať lepšiu budúcnosť našej spoločnosti. Boží spôsob konania, tak odlišný od nášho ľudského, nám dáva útechu, silu a nádej. Pána Boha nikdy neunavíme, on má vždy s nami trpezlivosť a jeho veľké milosrdenstvo nám vždy vychádza v ústrety. „Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom“ (Tít 3, 4). Dnes, aj po celý nasledujúci rok hovorme v živej viere svoje „áno“ Bohu a on nás posvätí a požehná (por. 2 Kor 1, 21-22).

Toto Vám všetkým zo srdca vyprosujem a želám. Nech Vás i Vašich drahých v celom novom roku žehná Všemohúci Boh – Otec i Syn i Duch Svätý. Amen.

Mons. Viliam Judák,

nitriansky biskup

ŽILINSKÁ DIECÉZA

Pastiersky list žilinského biskupa na Nový rok 2013

Milovaní bratia a sestry!

Prežívame vianočný čas, ako príchod lásky, ktorá jediná je schopná pretvárať nás a robiť naše vzťahy novými, naozaj ľudskými. Keď sa v betlehemskej maštali, ďaleko od ľudských príbytkov, narodilo dieťa, narodilo sa tam i nové spoločenstvo ľudí. Zatiaľ je to Jozef, Mária, a dieťa Ježiš. Neskoršie sa dozvieme, že rovnaké rodinné vzťahy sa zrodia medzi všetkými, ktorí príjmu Posolstvo tohto Dieťaťa. Posolstvo nádeje, vytvárať nové vzťahy, nové spoločenstvá, prinášať lásku.

Dnes na začiatku Nového roku sa nám ponúka nový časový úsek. Aký bude? Čím bude naplnený? Nosíme v sebe obavy, ale i nádej. Sme poznačení pečaťou minulosti, ale nosíme v sebe aj túžbu po novej budúcnosti. Ako dosiahnuť, aby bola lepšia? Človek je bytostne povolaný k trvalému rastu v dobrom. Ako však odolať zlu, ktoré nás ohrozuje na každom kroku našej existencie? Ako naplniť hlbokú a večnú túžbu po dobre a kráse, po láske a harmónii, ktorú do nášho srdca vložil ten, čo z večnosti vstúpil do nášho času a našich dejín? Tajomstvo úspechu je paradoxne ukryté v príklade jednoduchých pastierov, ktorí „sa poponáhľali do Betlehema...“ (porov. Lk 2,16). Aj my sa často ponáhľame. Dnes máme pred sebou nových 12 mesiacov, 52 týždňov, 365 dní. Kam sa v nich budeme ponáhľať? Koľkokrát počas týchto mesiacov, týždňov a dní vyslovíme vetu: „Nemám čas!“?

Čo chceme nájsť v našom náhlení...? O pastieroch ďalej čítame, že „našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.“ (Lk 2,16). Niet väčšieho objavu pre človeka ako nájsť Dieťa uložené v jasliach. Dieťa s veľkým „D“. Spolu s deťmi žasneme, veď je to Deus, to dieťa je Boh, ktorý sa stal človekom, aby človekovi pomohol spoznať tajomstvo seba samého! Koľko mesiacov, týždňov a dní sme už prežili v náhlení, ale bez toho, aby sme niečo našli? Ako často sme sa podobali pútnikom na púšti, ktorí sa z posledných síl ponáhľajú za klamným javom fatamorgány?!

Boh vstúpil do nášho času, aby nás naučil vážiť si čas. Mať čas znamená mať šancu stretnúť Boha, aby sme pochopili, že sme stvorení pre večnosť. A predsa akosi podvedome - vedení skúsenosťou minulosti - cítime, že čas, ktorý sa nám ponúka bude opäť časom zápasov a mnohých pádov.

Dnes si dávame dobré predsavzatia a možno už zajtra sa ocitneme pred novým zlyhaním.

Dnes túžime po náprave vzťahov a možno už zajtra nedokážeme odpustiť ani len zlé slovo.

Dnes sľubujeme, že budeme vernejší vo svojom povolaní a možno už zajtra podľahneme novej náruživosti.

Mohlo by sa zdať, ako by sa náš život odvíjal v nezmyselnom kruhu nových predsavzatí a nových zlyhaní. A bolo by to naozaj tak, keby sme boli ponechaní sami na seba v úsilí naplniť najhlbšie túžby nášho srdca.

Avšak odvtedy ako v plnosti času Boh poslal svojho Syna (porov. Gal 4,4) je každý pohľad do budúcnosti pohľadom nádeje. Odvtedy žiadny ľudský zápas o dobro nie je zbytočný, aj keď nie je vždy úspešný. Lebo je tu Ktosi, kto vidí naše zápasy. A tak sa každé úsilie o dobro v nás a okolo nás stáva odpoveďou na povolanie. Lebo človek je povolaný k Dobru. Naše predsavzatia majú svoj zmysel, aj naše zápasy, ba i naše pády. Dokonca aj bolesť má svoj zmysel na ceste k dobru.

Tak sa v perspektíve Božieho príchodu stáva ľudský čas časom nádeje:

- časom, v ktorom sa oplatí bojovať za dobrú vec, aj keď pri tom môžeme utŕžiť rany;

- časom, v ktorom sa oplatí dôverovať, aj keď odpoveďou môže byť sklamanie;

- časom, v ktorom sa oplatí milovať, aj keď riskujeme zranenia.

Toto je odkaz Dieťaťa z jasiel pre naše rodiny, pre naše mestá i pre celý náš národ.

Vyprosujem všetkým ľuďom dobrej vôle k tomu dostatočnú odvahu a vytrvalosť, aby sme takto chceli začať žiť. Kto začne prvý? Predsa ten, kto viac miluje, ten vždy začína ako prvý. A stále máme okolo seba dosť príkladov tých, ktorí už takto žijú.

Svätý Otec Benedikt XVI. v apoštolskom liste “Porta fidei” (Dvere viery) nás vyzýva,

- aby Rok viery vyvolal u každého veriaceho túžbu vyznať vieru v plnosti a presvedčivo, s novou dôverou a nádejou,

- aby Rok viery nás viedol k intenzívnejšiemu sláveniu viery v liturgii, a osobitne v Eucharistii,

- aby Rok viery pomohol k vzrastu autentického svedectva života veriacich.

A napokon nás povzbudzuje, aby sme v tomto roku znovuobjavili obsah viery, ktorú vyznávame, slávime, prežívame a vyjadrujeme modlitbou.

Moje vinšovanie všetkým do každého dňa tohoto nového roku je:

Prežívajme uvedomelejšie Rok svätých Cyrila a Metoda ako aj Rok viery a nezabúdajme, že „Ježiš Kristus je ten istý včera, i dnes a naveky“, stále živý a žijúci. Prijmime ho a žime aj my s Ním a pre Neho - to nech je naše vzájomné prianie.

Ochrana Bohorodičky Panny Márie a Božie požehnanie nech nás sprevádzajú v každom dni nového roku 2013.

Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

KOŠICKÁ ARCIDIECÉZA

Pastiersky list na začiatku Nového roka

Drahí bratia a sestry v Kristovi!

Po roku, ktorý sa skončil, začína ďalší. A hoci bol uplynulý rok na našom Slovensku poznačený všelijakými ťažkosťami a problémami či už v spoločnosti, v Cirkvi, v rodinách, alebo vo vzťahoch, predsa máme dôvod na to, aby sme ako veriaci ľudia vzdávali vďaky Bohu. Pri hodnotení minulosti i pri pohľade na budúcnosť, majme vždy na pamäti slová žalmistu, keď ďakuje Bohu za všetko: Rok korunuješ svojou dobrotou (Ž 65, 12). Aj my sa môžeme podobne pozastaviť a vzdať Bohu chválu. Je dôležité, aby sme nezabúdali na to, že nad všetkým je Boh – Pán času i večnosti.

Na začiatku prvého dňa tohto roka, keď sa mnohí možno s neistotou dívajú dopredu, mám pred očami celú našu arcidiecézu, a prvé čo mi napadá je vďačnosť Bohu za vás všetkých. Vo vás je totiž ukrytý skutočný poklad našej arcidiecézy. Vždy sú to predovšetkým ľudia, ktorí sa aj napriek napätiam a navzdory mnohým otázkam či nejasnostiam neotrasiteľne držia viery, angažujú sa vo farnostiach, zapájajú sa do slávenia bohoslužieb a pomáhajú kňazom pri príprave detí a mladých na prijatie sviatostí. Ďakujem Bohu aj za vás všetkých, čo ste sa pričinili o výstavbu a skrášlenie Božích chrámov a boli ste ochotní obetovať čas i prostriedky aj na iné dobročinné účely našej Cirkvi.

Veľkou nádejou sú pre mňa aj v tomto novom roku pútnické miesta, na ktorých naša osobná viera nadobúda rozmery spoločenstva v škole Panny Márie. Bola to ona, čo svojou pokorou a zjednotením sa s vôľou Najvyššieho doslova rozšliapala diablovi hlavu. Dnešné evanjelium nám pripomína jej pevnú vieru, keď vo svojom srdci premýšľala o všetkom čo počula rozprávať iných o jej vlastnom Synovi. Neprepadla strachu z toho, čo všetko ju v živote s jej Synom bude čakať. Nezutekala pred tým, čo sa na Ježišovi malo podľa Písma naplniť.

Strach z neznámych dní nemám ani ja, pretože si uvedomujem, že Ježiš Kristus nás sprevádza všetkými úskaliami až do skončenia čias. Ináč to nebude ani teraz. Nech je s nami. Jeho slovo nech nás aj v tomto roku osloví, aby sme sa rozhodli slúžiť mu celým srdcom. V tejto súvislosti som vďačný Bohu za našich kňazov a mnohé rehoľné spoločenstvá, ktoré zveľaďujú poklad viery a zachraňujú nesmrteľné duše. V bratskej jednote a vo vernosti Svätému Otcovi sa spolu pokúsime vydať nové svedectvo lásky a nezištnej služby.

Zoči voči rôznym aktuálnym diskusiám, zneisteniam a sklamaniam voči Cirkvi, chcem poukázať na jednu vec. Stáva sa totiž častým zjavom že v období keď Svätý Otec vyzve veriacich k modlitbám na konkrétne úmysly, vždy sa objavia aj protichodné reakcie, ktoré chcú v mysliach veriacich vyvolať pravý opak. V októbri minulého roka bol vyhlásený Rok viery a odvtedy čo sme boli hlasnejšie povzbudzovaní k tomu, aby sme sa k nej aj verejne priznali, okamžite sa objavili nové sily úmyselne namierené proti jednote samotnej Cirkvi.

Drahí bratia a sestry!

Dovoľte mi prejaviť vám vďačnosť za to, že ste si napriek toľkým zneisťujúcim okolnostiam zachovali vieru a to nie iba vieru v Boha, ale aj vieru v Cirkev. Tu a teraz sa kryštalizuje podstata pevnej katolíckej viery pre budúcnosť našej arcidiecézy: Všetci spolu – pápež, biskupi, kňazi i veriaci – a zároveň každý jednotlivo má odovzdávať svedectvo viery v slovách i v skutkoch. Má to byť svedectvo o láske ku Kristovi, ktorý je svetlom pre tento svet. O ňom písal evanjelista Ján, ako sme to čítali na Vianoce: On je to pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka. (Jn 1, 9) Každý pokrstený je teda vyzvaný dať viere konkrétnu podobu i čitateľnú tvár a túto tvár ukázať pred svetom.

Svätý Otec nám vo svojom dnešnom posolstve k 46. Svetovému dňu pokoja ukazuje cestu k naplneniu blahoslavenstva: Blahoslavení tí, čo šíria pokoj! Pápež Benedikt XVI. píše o tom, že pokoj je ovocím vzájomného obdarovania a obojstranného obohatenia vďaka daru, ktorý vychádza od Boha a umožňuje žiť s inými pre druhých. Etika pokoja je podľa neho etikou spoločenstva a zdieľania.

Keď teda začíname spolu s Pannou Máriou tento nový začiatok, začiatok nového roka, pohľadajme spolu s ňou to, čo nám v našej neistote môže priniesť pokoj, tak ako vtedy jej. Panna Mária – Bohorodička – dala Božiemu Synovi telo, sprevádzala Ho v dobrom i v zlom a verne zotrvala aj pod Jeho krížom na Kalvárii. Ona je Jeho i našou matkou. My sme v jej srdci a pod jej ochranou. A hoci by sme mohli dúfať, že Boh nás ušetrí ťažkostí, realistické a pravdivé by to nebolo. Prijmime skutočnosť, že nikto z nás nebude ušetrený väčších či menších trápení a bolestí. Nežijeme večne na tejto zemi, preto je treba vždy pamätať na to, že tento rok môže byť mojim posledným. Skutočným nešťastím by však nebola smrť, katastrofy, strata zdravia či životnej úrovne. Skutočným nešťastím v tomto nastávajúcom roku by bola strata viery.

Drahí bratia a sestry!

Zo srdca vám všetkým prajem, aby ten nastávajúci rok 2013, bol pre vás rokom úspešným. Nech je to pre vás predovšetkým rok živej viery, životného elánu i väčšej chuti do života, aby ste tak na každom kroku cítili Božiu pomoc pri zvládaní ťažkých chvíľ a jeho blízkosť v radostiach zo svojich detí, rodín i farností. Prajem vám, aby ste Ježiša Krista nikdy nestratili z dohľadu a aby ste cez takýto vzťah k Bohu upevňovali aj svoje vzťahy s ľuďmi.

Nech vás žehná Všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý.

Mons. Bernard Bober

arcibiskup metropolita

Zdroj: Biskupské úrady arci/diecéz

( TK KBS, tk; ml ) 20130101001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]