Okolnosti, za akých pricestovali na Druhý vatikánsky koncil traja biskupi z Československa, vo veľkej miere ovplyvnili ich pobyt v Ríme a účasť na zasadaniach koncilu. Pripomeňme si, že skoro až do poslednej chvíle nebolo isté, či vláda ČSSR vôbec dovolí niektorému z biskupov vycestovať na koncil. Ešte v jeseni 1962 viacerí biskupi žili v nútenej izolácii a niektorých ešte ani neprepustili z väzenia. Na tzv. „mierovom snemovaní duchovenstva“ v Olomouci 4. októbra sa nakoniec ustálilo, že na koncil pôjde dokonca dvanásťčlenná výprava, z ktorej vlastne len traja boli pozvaní Svätou stolicou ako účastníci koncilu: Eduard Nécsey z Nitry, Ambróz Lazík z Trnavy a František Tomášek z Olomouckej diecézy. Nepozvaným hosťom bol litoměřický vikár Eduard Oliva, ktorý mal zastúpiť rožňavského biskupa Róberta Pobožného. Každému biskupovi navyše pridelili jedného „odborného poradcu“ a jedného „sprievodcu“, pretože koncil takúto možnosť biskupom dával. V skutočnosti však o žiadnu „odbornú“ pomoc v oblasti teológie nešlo a zo „sprievodcov“ sa čoskoro vykľuli „dozorcovia“, ktorí mali sledovať činnosť troch biskupov.

Keď si tieto okolnosti uvedomíme, neprekvapí nás, že v priebehu dvoch mesiacov počas prvého obdobia koncilu vystupovali naši traja biskupi veľmi rezervovane, ba ani jeden z nich nepožiadal o slovo, ako to robili iní biskupi a kardináli na zasadnutiach v Chráme sv. Petra. Snáď za jediné verejné vystúpenie na koncile v roku 1962 môžeme pokladať obrad intronizácie evanjelia biskupom Lazíkom. Bol to obrad uctenia si knihy evanjelií a položenia ju na zlatý podstavec v tvare trónu. Takýto obrad sa konal po každej omši pred zasadaním koncilu, a pretože 7. decembra mal biskup Ambróz Lazík súčasne meniny a narodeniny, deň pred tým mu dali vykonať túto ceremóniu. Bolo to navyše dva dni pred ukončením prvej časti koncilu a nezdalo sa, že by táto vec mohla nejako provokovať československé socialistické úrady.

Napriek dusivej atmosfére neslobody a určitého strachu v koncilových aktách z roku 1962 predsa len nájdeme text pochádzajúci z pera jedného z našich biskupov. Mons. Nécsey, apoštolský administrátor Nitry, niekedy začiatkom novembra predložil predsedníctvu koncilu svoje písomne pripomienky – tzv. animadversiones – ohľadom zmien v slávení svätej omše. Bolo to práve v čase, keď sa na koncile vášnivo diskutovalo, či sa niektoré časti omše a iných sviatostí môžu vysluhovať v národných jazykoch a do akej miery sa musí brať ohľad na latinčinu, ako oficiálny jazyk Cirkvi.

Biskup Nécsey sa v mene ďalších biskupov z Československa postavil na stranu tých, ktorí žiadali zavedenie národných, živých jazykov pri čítaní Svätého písma počas svätej omše. Nadväzoval pritom na tendenciu Svätej stolice vychádzať v ústrety ľudu, ktorý spolu s kňazom slávi sviatostnú obetu. V svojich pripomienkach sa odvoláva na zmeny z roku 1960, keď pápež Ján XXIII. zjednodušil obrad čítania Evanjelia a listu. Pred tým sa počas slávnostnej omše muselo čítať všetko dvakrát: prvýkrát nahlas po latinsky prečítal čítanie miništrant (subdiakon) a potom potichu a znovu po latinsky celebrant (kňaz). Podobne to bolo aj s evanjeliom: najprv ho zaspieval diakon nahlas a potom ho kňaz prečítal potichu. Pápež Ján toto dvojité čítanie zrušil, hoci ešte stále platilo pri jednoduchých, recitovaných svätých omšiach za účasti ľudu. Biskup Nécsey navrhol koncilu: „v recitovanej omši za účasti ľudu nech sa úryvky zo Svätého písma – čítanie a evanjelium – čítajú len raz, a to v miestom jazyku, a potom nech nasleduje homília... čítanie po latinsky by sa mohlo vynechať.“

Z týchto riadkov vyplýva, ako rýchlo sa naši biskupi stotožnili s pastoračným charakterom koncilu a ako sa nechali inšpirovať jeho duchom. Aj v druhej časti pripomienok sa biskup Nécsey odvoláva na pastoračnú skúsenosť kňazov v Československu. Homília (kázeň) by sa podľa neho mala vnímať širšie – ako vhodná a vlastne jediná príležitosť poučiť veriacich o kresťanských pravdách: „Po takejto náuke naši veriaci túžia a dostáva sa im jej od nás v nedele a vo sviatky v rámci každej omše.“

Biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek napriek ovzdušiu útlaku mali počas koncilu na zreteli svojich veriacich a spolu so všetkými koncilovými otcami im ležalo na srdci to, ako ich hlbšie začleniť do života Cirkvi.

Avšak celý čas nad nimi visel aj meč neistoty. Z československého veľvyslanectva dostávali pokyny, aby na koncile predostreli otázku „svetového mieru“. Významný teológ Yves Congar si v svojom denníku zaznamenal, ako počas prestávky medzi zasadaniami stretol pri bare v Chráme sv. Petra nešťastného biskupa Tomáška, ktorý sa mu posťažoval: „Mons. Tomášek mi povedal, že poľské a československé úrady im dali povolenie vycestovať podmienečne – potom ako prisľúbili, že koncil sa vyjadrí k mieru.“ (27.XI.1962)

Boli dva týždne pred ukončením prvej fázy koncilu a o svetovom mieri nepadlo ani slovo, čo vzbudzovalo v našich biskupoch obavy. Páter Pavol Hnilica, ktorého biskupská hodnosť sa ešte stále držala v utajení, upokojoval Mons. Nécseya slovami: „Vysvetlite nášmu veľvyslanectvu, že koncil nie je parlament, ani zasadanie Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva... A keby vám aj dali slovo, čo by ste tým dosiahli? Po vás by si pýtali slovo aj americkí a západoeurópski biskupi... a tí by povedali o Česko-Slovensku a Sovietskom zväze veľmi nepríjemnú pravdu.“

Vyhrážky veľvyslanectva a zastrašovanie našťastie zostali len pri slovách. Biskupom bolo umožnené zostať na celom koncile v jeho prvej fáze – v roku 1962. 11. decembra odletela z Ríma celá koncilová výprava späť do Československa a biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek si niesli so sebou aspoň trochu z toho slobodného Ducha obnovujúcej sa Cirkvi, aby ho nechali pôsobiť aj vo svojich diecézach.

Zdroj: RV SK

( TK KBS, RV jm; ml ) 20121024027   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]