Vatikán 16. októbra (TK KBS/RV) - Po nedeľnej prestávke pokračovala biskupská synoda v pondelok 15. októbra. Išlo o 11. a 12. generálnu kongregáciu. PONDELOK 15. októbra
Po nedeľnej prestavke pokračovala biskupská synoda o novej evanjelizácii v druhom týždni svojho zasadnutia.
Adekvátna formácia laikov, upevňovanie rodiny, podpora ekumenického a medzináboženského dialógu sú nástroje pre novú evanjelizáciu, ktoré zdôraznila biskupská synoda predpoludním. Táto generálna kongregácia synody, v poradí jedenásta, sa konala za prítomnosti Svätého Otca. Biskupi sa zaoberali situáciou v Mali a vydali výzvu na mier a dialóg. Obdobie, ktoré prežíva Mali, je „časom znepokojujúcim“, vyjadrili biskupi opisujúc ťažkosti sociálne, politické, ale aj cirkevné, spojené s prekážkami v evanjelizácii, vzhľadom na boje medzi povstalcami a dočasnou vládou, ktoré sú hrozbou pre náboženstvo. Biskupi preto vyzývajú na mier a zdôrazňujú nevyhnutnosť dialógu.
„V našej krajine prežívame veľmi dramatickú situáciu," hovorí Mons. Jean-Baptiste Tiamat, biskup Sikasso, predseda Konferencie biskupov Mali. "Od roku 1992 až dodnes sme žili v pokoji a mieri, ale od januára 2012 sme svedkami islamského zásahu zo severu. Dnes radikálni islamisti okupujú dve tretiny krajiny a chcú tu zaviesť islamské náboženské právo šaría. To je hrozba pre ostatné náboženstvá a sekulárny štát. Armáda, žiaľ, nemá fyzickú silu vyrovnať sa so situáciou. Potrebujeme pomoc ostatných krajín sveta, najmä OSN.“ K účasti Cirkvi na riešení problémov spoločnosti Mons. Tiamat uviedol: „Doteraz bola Cirkev vždy s ľuďmi. Pôsobíme prostredníctvom sociálnych štruktúr: lekární, škôl, charitatívnej činnosti, to znamená veľa pre rozvoj krajiny. Takto evanjelizujeme našu krajinu s 2,5 percentom kresťanov, snažíme sa formovať kňazov i laikov. Severné Mali je v podstate na 100 percent moslimské, iba na juhu žijú kresťania. Sme spokojní s tým, čo robíme, pretože každý rok na Veľkú noc slávime krsty. To znamená, že existujú ľudia, ktorí prijímajú kresťanské posolstvo a konvertujú."
Okrem týchto afrických problémov sú zatemnené aj stránky Európy, v ktorej globalizácia vytvára nové formy mučeníctva, nekrvavého; netolerancia voči kresťanom je rafinovaná, ale trvalá. Boh je nielen popieraný, ale dokonca neznámy. Tvárou v tvár tejto skutočnosti sa môže nová evanjelizácia opierať o tri nástroje: laikov, rodiny, ekumenický a medzináboženský dialóg. Laici by preto mali mať adekvátnu formáciu a poznanie, a to pevné, silné, aby tak boli schopní odolať pokušeniam sveta a svedčiť o skutočných hodnotách postavených na nekonformnosti viery. Nedá sa byť alebo členmi Cirkvi alebo obyvateľmi sveta, uviedli biskupi. Tieto dva rozmery idú ruka v ruke. Laici musia tvoriť v diecézach osnovu, základnú sieť, pretože ak sa Cirkev vzdiali od spoločnosti, nová evanjelizácia neprinesie plody.
Synodálne zhromaždenie potom analyzovalo úlohu rodiny, domácej cirkvi, ktorá je ďalším objektom evanjelizácie. Dnes sa otázka rodiny javí ako číslo jeden medzi problémami spoločnosti, pretože v západnej kultúre, založenej na oslobodzovaní sa od každého záväzku, sa verí viac v lojalitu futbalového fanúšika ako v manželskú vernosť, skonštatovali biskupi. Cirkev nemôže mlčať, nie preto, aby ochraňovala zastarané inštitúciu, ale preto, že je v stávke stabilita spoločnosti. Odtiaľto vychádza volanie, aby bola rodina v centre politických záujmov, ekonomiky a kultúry, ale tiež túžba, aby sa Cirkev stala „rodinou rodín“, dokonca aj tých zranených rodín. Na záver biskupi vyslovili otázku, ktorá vyznieva ako sebakritika: či nie je dnes Cirkev skôr inštitúciou ako rodinou?
Ďalšou témou, diskutovanou v synodálnej aule v priebehu dňa, bola otázka dialógu, jediného spôsobu novej evanjelizácie. Delegáti sa dotkli aj ťažkostí dialógu s islamom napr. v Pakistane, v súvislosti so zákonom o rúhaní alebo na Blízkom východe, kde kresťanov neustále ubúda. Čo robiť? Synoda sa zaoberala priamo možnosťami komunikácie s mladými moslimami, ktorí sú viac prístupní k evanjeliu, v ktorom nachádzajú radosť, slobodu, lásku. „Rozširujúc hlbší význam dobrej zvesti“, vysvetľujú biskupi, „môžeme obmedziť zamieňanie sekularizmu a kresťanstva, ktoré je v moslimskom svete časté.“ V tejto súvislosti sa javí tiež aktuálna škola katechézy pre dospelých. Dospelí katechéti sa môžu stať nositeľmi a svedkami viery a ako hovoria synodálni otcovia, niekedy dosahujú lepšie výsledky ako kňazi sami.
Pokiaľ ide o ekumenizmus, rozdelenie medzi kresťanmi je nepochybne najväčšou prekážkou novej evanjelizácie a nie je úplne nevinné vzhľadom na odkresťančenie Európy, či jej aktuálne politické a kultúrne oslabenie. Väčšia spolupráca a spoločné pastoračné stratégie katolíkov a pravoslávnych by boli hrádzou proti sekularizmu, ale aj silným signálom v konfrontácii s islamom.
Poobedňajšie popoludnie bolo reflexiou nad rolou svätých ako vzorov a svedkov evanjelia v dnešnej dobe. Svätí sú presvedčiví, pretože sú dôslední v jednote toho, čo žijú a v čo veria. A táto jednota je kľúčom k novej evanjelizácii. Na základe tohto konštatovania synoda zdôraznila, že každá kultúra môže byť evanjelizovaná, pretože láske – ktorú žijú svätí – rozumejú všetci. Zvlášť v tejto dobe, v ktorej prevláda mentalita pohŕdajúca náboženstvom ako prekážkou pokroku a nabáda človeka k ateizmu prezlečenému do ľahostajnosti. Táto mentalita je žiaľ živená vnútornými nezhodami v Cirkvi ako ponukou zlých príkladov.
Pre novú evanjelizáciu sú teda potrební noví evanjelizátori – skonštatovali biskupi –, ktorí budú mať opravdivú vieru, budú praktizovať umenie modlitby, budú fascinovaní Pánom, aby nezostali na okraji najnaliehavejších problémov súčasného sveta, ako je ohrozenie mieru alebo pohŕdanie základnými ľudskými právami, vrátane práva na život. V praxi, zdôrazňuje synoda, musí byť kresťan kresťanom z presvedčenia, nie kvôli tradícii. Len skrze takéto osobné obrátenie môže ponúknuť veľkorysú službu viery v Krista. Na dosiahnutie tohto cieľa synodálni otcovia pripomenuli význam biblického apoštolátu, homiletiky, katechézy, ktoré musia byť viac pútavé a hovoriť priamo k srdcu človeka, ktoré je smädné po Božom slove a po hľadaní skutočného významu jeho života. Aj preto, že nová evanjelizácia – najmä v Afrike – sa musí konfrontovať so sektami, ktoré svojimi klamnými sľubmi okamžitého zdravia a úspechov, spôsobili veľký odchod kresťanov z Cirkvi.
Rovnako naliehavé sa javí posilnenie farností, volanie venovať viac pozornosti jazyku evanjelizácie: ak je príliš zložitý, v skutočnosti skôr odvráti ľudí, ak je neautentický, odpudí najmä mladých. Podobne je nevyhnutná duchovná formácia pracovníkov katolíckych médií, a to najmä v čase, keď sú médiá všeobecne zamerané na zdiskreditovanie a oslabenie Cirkvi. V synodálnej aule zaznela tiež myšlienka „tímovej práce“ medzi laikmi a kňazmi, kritika občasnej absencie ochoty a schopnosti spolupracovať pri ohlasovaní Krista vo svete. Synoda sa vrátila k reflexii nad otázkou rodiny, ktorá je vystavená problémom ako sa vysporiadať s migráciou, urbanizáciou, rozvodom, odlúčením, neplodnosťou. To je parketa pre doprevádzanie párov pred a po svadbe a vedenie najmä v tých prípadoch, kde ústava uznáva rôzne druhy zväzov, avšak cirkevné právo nie. Zhromaždenie biskupov zhodnotilo ako zaťažkávajúcu skúšku prenasledovanie a exodus kresťanov na Blízkom východe. Svojím mučeníctvom sa stali nepostrádateľnou súčasťou každej práce evanjelizácie. Podľa synody východní kresťania nie sú menšinou, ale evanjeliovým kvasom.
Napokon, podľa údajov generálneho tajomníka synody, arcibiskupa Nikolu Eteroviča, sa večer po ukončení prác synodálni otcovia zúčastnili na premietaní filmu „Zvony Európy“, ktorý vyrobilo Vatikánske televízne centrum spolu s ďalšími inštitúciami.
Film ponúka pohľad na vieru v Európe, vzťahy medzi kresťanstvom, európskou kultúrou a budúcnosťou kontinentu, a to aj prostredníctvom viacerých rozhovorov s hlavnými náboženskými kresťanskými predstaviteľmi vrátane interview s Benediktom XVI., ekumenickým patriarchom Bartolomejom I., moskovským patriarchom Kirillom, canterburským arcibiskupom Rowanom Williamsom a s ďalšími osobnosťami z politickej a kultúrnej oblasti. Osobitný charakter dáva dokumentu aj zvuk zvonov z rôznych častí kontinentu a hudba známeho estónskeho skladateľa Arva Pärta.
Svätý Otec predstavuje v rozhovore svoj antropologický pohľad na „človeka, v ktorom prebýva Božia láska“. Znovuobjavenie ľudskej tváre, hodnôt evanjelia, hlbokých koreňov Európy sú podľa neho dôvodom veľkej nádeje nielen pre európsky kontinent. Pri tomto pohľade vychádza z presvedčenia, že „túžba po Bohu, hľadanie Boha je hlboko zapísané v každej ľudskej duši a nemôže sa vytratiť“: Samozrejme, na určitú dobu môžeme zabudnúť na Boha, odsunúť ho stranou, zaujímať sa o iné veci, ale Boh nikdy nezmizne. Je jednoducho pravdivé, čo hovorí sv. Augustín, že my ľudia sme nespokojní dovtedy, kým neobjavíme Boha. Tento nepokoj existuje aj dnes.“ Veľkú nádej podľa neho predstavuje skutočnosť, že Evanjelium Ježiša Krista, viera v Krista, je pravdivá a „pravda nikdy nezostarne“. Ako hovorí „ideológie majú spočítaný čas. Zdajú sa silné, neodolateľné, ale po určitom období sa opotrebujú, nemajú viac silu, pretože im chýba hlboká pravda. Naopak, Evanjelium je pravda, a preto sa nikdy neopotrebuje“. Je preto presvedčený, že je tu „nová jar kresťanstva“. S problémom nepokoja podľa neho musí aj naďalej bojovať predovšetkým mladá generácia, ktorá však môže nanovo objaviť krásu kresťanstva. Benedikt XVI. už niekoľkokrát vyjadril myšlienku, že Európa mala a doteraz má kultúrny vplyv na celé ľudstvo. K tejto téme sa vracia aj v spomínanom dokumente, keď uvádza: „Je evidentné, že Európa má aj dnes vo svete veľkú váhu, ako ekonomickú, tak aj kultúrnu a intelektuálnu. A v súvislosti s touto váhou, má aj veľkú zodpovednosť. Európa však musí ešte objaviť svoju plnú identitu, aby mohla hovoriť a konať v súlade s touto svojou zodpovednosťou.“
Problém v tomto smere podľa neho nepredstavujú národnostné rozdiely, keďže práve ich rozličnosť „dáva zrod veľkej symfónii kultúr“, a teda sú v základe „spoločnou kultúrou“. Problém spočíva v tom, že Európa má dnes akoby dve duše: abstraktnú, prehistorickú, ktorá by chcela dominovať všetkým kultúram, chce sa vymaniť z tradícií a samotnej histórie a tú, ktorú „možno nazvať kresťanskou, ktorá je otvorená všetkému, čo je rozumné“. Dopomôcť k ich jednote, k návratu ku kresťanským koreňom Európy, vybudovanej na veľkých hodnotách a vízii kresťanskej viery by mohol ekumenický dialóg medzi katolíckou, pravoslávnou a protestantskou cirkvou, v ktorom „by duše mohli nájsť spoločné smerovanie“, uvádza v dokumente Benedikt XVI.
Zdroje: RV SK / RV CZ
