Castel Gandolfo 23. septembra (RV) - Aj v dnešnú nedeľu sa na nádvorí apoštolského paláca v Castel Gandolfe zišli veriaci mnohých národností, aby pozdravili Svätého Otca a pomodlili sa s ním modlitbu Anjel Pána. V príhovore pred samotnou modlitbou Benedikt XVI. upriamil pozornosť na podstatný rozdiel medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Drahí bratia a sestry,
v našom putovaní spolu s Markovým evanjeliom sme sa minulú nedeľu dostali do jeho druhej časti, teda k Ježišovej poslednej ceste do Jeruzalema, k zavŕšeniu jeho poslania. Potom, čo Peter, v mene všetkých učeníkov, vyznal vieru v neho ako Mesiáša (porov. Mk 8,29), Ježiš začína hovoriť otvorene o tom, čo sa má na konci stať. Evanjelista prináša tri predpovede smrti a zmŕtvychvstania za sebou, a to v kapitolách 8, 9 a 10. V nich Ježiš stále jasnejším spôsobom oznamuje osud, ktorý ho čaká a jeho vnútornú nevyhnutnosť. Úryvok z dnešnej nedele obsahuje druhé z týchto oznámení. Ježiš hovorí: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 9,31). Lenže učeníci „nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli” (v. 32).
V skutočnosti sa pri čítaní tohto Markovho rozprávania javí zrejmým fakt, že medzi Ježišom a učeníkmi je stále hlboká vnútorná vzdialenosť. Nachádzajú sa, ako sa vraví, na rozličných vlnových dĺžkach takým spôsobom, že nechápu, čo im Majster hovorí, alebo to pochopia až následne. Apoštol Peter, hneď po tom, čo vyznal svoju vieru v Ježiša, si dovolí upozorniť ho kvôli tomu, že predpovedal, že musí byť odmietnutý a zabitý. Po druhom ohlásení utrpenia sa učeníci púšťajú do diskusie medzi sebou, kto z nich je väčší (porov. Mk 9,34). Po tretej predpovedi Jakub a Ján žiadajú Ježiša, aby mohli sedieť jeden po jeho pravici a druhý po ľavici, keď príde do svojej slávy (porov. Mk 10, 35-40). Sú tu však aj iné znamenia tejto vzdialenosti. Napríklad, učeníci nedokážu uzdraviť chlapca postihnutého epilepsiou, ktorého potom Ježiš uzdraví silou modlitby (porov. Mk 9,14-29) alebo, keď k Ježišovi privedú deti, učeníci ich odháňajú, ale rozhorčený Ježiš ich necháva pri sebe a potvrdzuje, že iba ten, kto je ako dieťa, môže vojsť do Nebeského kráľovstva (Mk 10, 13-16).
Čo nám chce toto všetko povedať? Chce nám pripomenúť skutočnosť, že Božia logika je vždy „nad“ našou, tak ako to sám Boh zjavil prostredníctvom proroka Izaiáša: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a moje cesty nie sú vaše cesty“ (Iz 55,8). Práve kvôli tomu si nasledovanie Pána vždy vyžaduje od človeka hlboké obrátenie, zmenu zmýšľania i života, žiada si otvorenosť srdca pri počúvaní, aby sme sa nechali ožiariť a vnútorne premeniť. Základnou skutočnosťou, v ktorej sa Boh a človek odlišujú, je pýcha, pretože Boh je totálnou plnosťou a je celkom zameraný milovať a dávať život. V nás ľuďoch je, naopak, pýcha hlboko zakorenená a vyžaduje si neprestajnú bdelosť a očisťovanie. My, ktorí sme malí, chceme sa stať veľkými, aby sme boli prví, kým Boh neváha znížiť sa a byť posledným. Panna Mária je dokonale „zosúladená“ s Bohom: vzývajme ju s dôverou, aby nás naučila verne nasledovať Ježiša po ceste lásky a pokory.
