Vatikán 30. júla (RV) - Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu priniesla príspevok slovenského kardinála Jozefa Tomka. Jeho témou je: Problém vody. Príspevok prinášame v plnom znení. Otázka chleba a hladu sa stále viac objavuje popri správach o hospodárskej kríze. V niektorých krajinách je hlad už vážnou hrozbou, ba niekde aj skutočnosťou. Nemôžeme však zabúdať na druhý prvok, ktorý je životne dôležitý pre jedinca i pre celé ľudstvo: je to voda. Považujeme ju za takú samozrejmú a prístupnú potrebu, že si ani dobre neuvedomujeme, aký je to cenný a pomerne aj vzácny dar.
Ak sa pozeráme na moria, tak sa nám môže zdať, že vody je na našej planéte až primnoho. Treba však ihneď povedať, že len tri percentá z toho množstva tvoria vodu, ktorú nazývame „sladkou“. Pri tom celé dve tretiny sladkej vody sa nachádzajú vo forme ľadu alebo večného snehu. Vo svetovom meradle sa tá spotrebiteľná voda používa 60% v poľnohospodárstve, 25% v priemysle a 15% v domácej a osobnej spotrebe.
Rozmiestenie vodného bohatstva nie je rovnomerné: niektoré krajiny jej majú v hojnosti, v iných je zas veľký nedostatok vody. V Európe sme si navykli považovať vodu za dar prírody, ktorým sa zväčša nešetrí, ako keby bol celkom zadarmo a sme ochotní platiť len za jeho čistenie, rozdeľovanie a prípravu. Vo veľkej časti Afriky a v niektorých krajoch Ázie a Austrálie je citeľný nedostatok vody. Podľa úradných údajov, dnes 1,4 miliardy ľudí sa nachádza v kritickej situácii v prístupe k pitnej vode.
Organizácia spojených národov určila minimálnu dennú spotrebu vody pre jedného človeka na 50 litrov. Ale v Taliansku jedna osoba spotrebuje 237 litrov a v Spojených štátoch amerických až 425 litrov, zatiaľ čo v africkom Mali a na Madagaskare je to len 10 litrov. Pri tom voda je dôležitá nielen na pitie, ale aj pre čistotu a pre zdravie ako aj pre iné potreby. Voda hasí nielen smäd, ale aj oheň; pomáha pri uzdravení tela a v liturgickom použití vo sviatosti krstu má široké duševné účinky. V nekresťanských náboženstvách a kultúrach má často tiež hlboký význam: v japonskom šintoizme sa jej pripisuje duchovná očista ľudí aj miest; v sumerskej reči „a“ znamená „vodu“ aj „zrodenie“; pre hinduistov rieka Ganges je bohyňa; pre afroamerické náboženstvá vo vode žijú viaceré božstvá; pre Číňana voda bola na počiatku chaosu, z ktorého sa zrodilo celé tvorstvo; v islame má umývanie vodou náboženský význam. Ba aj v hebrejskom náboženstve a dokonca v našom Starom zákone je voda dôležitým liturgickým prvkom.
V našich krajoch príroda je bohatá a štedrá na vodu, poskytuje ju zadarmo natoľko, že sme si zvykli ňou plytvať. Nepovažujeme ju za drahocennú a vzácnu. Ale aj u nás voda začína pomaly získavať váhu prvoradej a základnej hodnoty ľudského života. Ináč je to na iných svetadieloch, kde pre prístup k vode často vznikajú vážne konflikty a vojny. Tak sa z vody stáva predajný tovar, na ktorom možno dobre zarábať. Rozbehli sa snahy privatizovať vodu a špekulovať s ňou. Organizácia spojených národov upozornila už pred viacerými rokmi na nebezpečenstvo, že po vojnách pre „čierne zlato“, čiže pre petrolej v dvadsiatom storočí, príde dvadsiate prvé storočie, ktoré bude poznačené vojnami pre „belasé zlato“, čiže pre vodu. John Kufuor, bývalý prezident Ghany a šéf medzinárodnej organizácie pre zlepšenie podmienok v chudobných krajinách upozorňuje: „Ľudia vedú aj vojny, len aby sa dostali k vode“. Viaceré štáty sa snažia zaistiť si zdroje vody rôznym spôsobom. Napríklad voda spôsobuje napnutie medzi Izraelom a Jordánskom. V šesťdesiatich rokoch minulého storočia začal Izrael mohutne čerpať vodu z Genezaretského jazera a zavlažovať ňou krajinu. Jordánsko zas postavilo kanál, ktorý odvádza vodu z hlavného prítoku do Jordána, ktorým je rieka Jarmuk, a používa ju na zavlažovanie svojej časti. K tomu sa pridalo Sýrsko, ktoré postavilo na svojom úseku tej istej rieky Jarmuk okolo štyridsať vodných priehrad. Rieka Jordán sa nakoniec stala odvodom pre odpadkové odtoky, privádza menej vody do Mŕtveho mora, ktoré sa preto stáva „Umierajúcim morom“, zmenšuje sa do hĺbky i do šírky. Podobných prípadov je viac na svete.
Medzinárodná spolupráca je potrebná na riešenie veľkých problémov okolo vody. Geologický výskum tvrdí, že aj pod Saharou sú veľké zásoby vody, z ktorých sa dá hojne čerpať a zásobiť celé krajiny a ich obyvateľov. Helen Bonsorová z Britského geologického prieskumu tvrdí, že obrovské množstvo vody sa nachádza v panvách pod Líbyou, Alžírskom a Čadom, ale aj v Kongu, Angole, Zambii a Namíbii. V Latinskej Amerike zas medzinárodné firmy bezohľadne znečisťujú vodu aj prírodu pri dolovaní vzácnych kovov v baniach. Viacerí biskupi sa postavili proti privatizácii vody a jej použití na súkromné zisky. Brazilská biskupská konferencia podnikla roku 2004 širokú kampaň a tlak na vládu, aby prehlásila vodu za ľudské právo. Roku 2008 vydal biskup Infanti v čílskej Patagónii pastiersky list s príznačným titulom: „Vodu našu každodennú daj nám, Pane“. V Indii sa biskupská konferencia obrátila na vládu, keď pred nedávnom vyhlásila pre suchotu široké oblasti za vážne ohrozené a žiadala politikov, aby zaručili pravidelnú dodávku vody.
Podobných zásahov na ochranu vody ako všeľudského bohatstva zo strany Katolíckej Cirkvi a na ekumenickej úrovni je veľa. „Kompendium sociálnej náuky Cirkvi“ tvrdí s Jánom Pavlom II.: “Voda, pretože je Božím darom a prvkom nevyhnutným pre život, je právom všetkých“. Potom pokračuje: „Využívanie vody a služby spojené s ňou musia byť zamerané na uspokojenie potrieb všetkých a predovšetkým osôb žijúcich v chudobe. Obmedzený prístup k pitnej vode ovplyvňuje zdravie nespočetného množstva ľudí a často je príčinou chorôb, utrpenia, konfliktov, chudoby a dokonca aj smrti...Voda pre jej samotnú prirodzenosť nemožno pokladať iba za tovar ako jeden z ostatných a jej používanie musí byť rozumné a solidárne...Bez vody je život ohrozený, preto právo na vodu je univerzálnym a neodňateľným právom“ (č.484-485). Benedikt XVI. učí v encyklike „Caritas in veritate“: „Je potrebné, aby vzrástlo solidárne svedomie, ktoré považuje výživu a prístup k vode ako univerzálne práva všetkých ľudských bytostí, bez rozdielov a rozlišovania“ (č.66).
Keď sa my kresťania modlíme k nebeskému Otcovi o každodenný chlieb, tak vlastne prosíme aj o vodu. Spomínaný čílsky biskup mal pravdu: „Vodu našu každodennú daj nám, Pane“!
Jozef kardinál Tomko
